Spomienka na dona Sandtnera

Máj 2016 / Prečítané 222 krát

   Koncom apríla sme spoločne s mnohými Pezinčanmi, ale aj s vzácnymi hosťami a predstaviteľmi cirkvi odhalili na Záhradnej ulici na bytovom dome č. 11 pamätnú tabuľu donovi Štefanovi Sandtnerovi, významnému kňazovi - saleziánovi, spisovateľovi, básnikovi a prekladateľovi. Človeku, ktorý bol za svoje presvedčenie, za svoju vieru prenasledovaný komunistickým režimom, väznený a zbavený základných ľudských práv. My, Pezinčania, si ho však pamätáme ako milého a usmievavého človeka, hrdého lokálpatriota, ktorý nedal na svoje rodisko, na svoje mesto, dopustiť.
   Keď som si mal pripraviť niekoľko slov, ktoré som mal povedať ako zástupca mesta pri pamätnej tabuli, vybral som si jeho báseň z jednej z mnohých básnických zbierok, ktoré mi daroval a úplne náhodou som ju otvoril na mieste, kde bolo napísané:

„Dvere do neba dokorán, ... a nám sa tam akosi nechce. Robíme si nebo tu na zemi. Máme sa tu dobre. Máme všetko. Ale mať všetko, to môže byť aj peklo, lebo človek chce mať ešte viac,a tento červ neumiera, aby sa mal dobre, aby sa mal ešte lepšie. Nebo však nie je mať sa dobre, ale byť dobrý. Mať a byť, dačo mať a dačo byť, to je veľký rozdiel.“

   Báseň má ešte svoje pokračovanie, ale možno viac slov ani netreba. Ak chcete, tie slová nájdete v zbierke „Ja som brána“. V pár riadkoch je povedané viac ako v hrubých knihách alebo televíznych seriáloch. Tými pár riadkami potom môžeme konfrontovať „dnešný svet“, ostatných naokolo, ale i seba. Koľko pokrytectva, hlúposti a zloby nás denne obklopuje, ale tiež, koľko z toho si spôsobujeme sami? Koľko registrujeme okolo nás zúfalého naháňania sa za majetkom, postavením a často za zbytočnosťami, ktoré si aj tak človek na druhý svet nezoberie? Nechá ich nasledovníkom, potomkom, ktorí ich možno premenia na dym, alebo vymenia za iné, ešte zbytočnejšie zbytočnosti. Aj tam smerovali myšlienky dona Sandtnera.
   Kňaz a básnik Štefan Sandtner to cítil a vedel už dávno. Preto mal po celý život potrebu písať básne, ktoré sa oplatí nielen čítať, ale sa aj pokúsiť podľa nich žiť. Vo vlastnom svete, avšak nie sám pre seba. Vo svete bez prázdnoty, bez negatívnych dôsledkov modernity.
   Možno, že všetka tá technika, moderné technológie, či „fejsbúk“ so svojimi „lajkmi“, dnešný život až príliš zjednodušuje a urýchľuje. Zamyslime sa však, spolu s donom Sandtnerom, či je zmyslom nášho života byť čo najrýchlejšie v cieli? Má zmysel byť čo najrýchlejšie na konci?

 

(O.S.)

 


Ohodnoťte článok: