Rok oslobodenia, rok bolesti, rok zmien

Apríl 2016 / Prečítané 289 krát

FOTO: archív MMvPkPohľad na rok 1945 prostredníctvom pezinskej kroniky

   Jednou z udalostí, ktorú si svet v tomto roku pripomenul, bolo 71. výročie ukončenia druhej svetovej vojny. Konfliktu, ktorý zasiahol do ľudských životov a natrvalo poznačil osudy ľudí i miest. Koniec vojny síce so sebou priniesol radosť a úľavu, no aj následky, s ktorými bolo potrebné sa vyrovnať. Pri spomienke na spontánnu radosť z víťazstva ale aj bolesť a obete, ktoré si boje vyžiadali, bývajú záležitosti späté s vysporiadaním pomerov tesne po ukončení vojny neraz zatlačované do úzadia. Avšak dôsledky vojny a bojov zvádzaných pri oslobodzovaní územia Červenou armádou neobišli ani naše mesto. To, akým ťažkostiam musel Pezinok čeliť, s akými problémami sa musel vyrovnať a ako prebiehal návrat do normálneho života, nám popri iných prameňoch umožňujú odkryť aj zápisy zaznamenané v kronike mesta. Napriek tomu, že spomínané zápisy musíme brať s kritickým odstupom, berúc do úvahy obdobie, kedy vznikli, ako aj fakt, že nešlo o úradné dokumenty, sú pre nás zaujímavým zdrojom poznania, približujúcim obraz Pezinka v povojnovom období. Listy kroniky pred nami odhaľujú príbehy ľudí, problémy a útrapy, s ktorými v týchto časoch zápasili.
   Prvé ťažké chvíle, ktorým bolo obyvateľstvo Pezinka vystavené, súviseli so stopami, ktoré po sebe zanechali boje o mesto, prebiehajúce v prvých aprílových dňoch roku 1945. Popri materiálnych škodách to boli predovšetkým straty na životoch a telá padlých, s ktorými bolo potrebné sa rýchlo a v krátkom čase vysporiadať. Padlí vojaci boli provizórne pochovávaní v miestnom parku alebo vovoľných záhradách. Okrem toho mesto zápasilo aj s veľkým počtom uhynutých zvierat. Veď len na území Pezinka bolo zabitých okolo 150 koní. Po ustanovení Národného výboru preto patrilo k prvoradým úlohám, ktoré si stanovil, vyčistenie mesta od pozostatkov vojny. Skupiny pracovníkov tak prechádzali po uliciach mesta a zbierali uhynuté zvieratá, ktoré neskôr zakopávali do protitankového priekopu pri ceste vedúcej do Kučišdorfu. No bol tu ešte ďalší problém a tým bolo množstvo nebezpečného vojenského materiálu, ktorý zostal v meste a blízkom okolí po prechode nemeckej a sovietskej armády. Rôzne granáty, míny a výbušniny predstavovali totiž závažnú hrozbu pre bezpečnosť miestnych obyvateľov. Pod dozorom vojakov Červenej armády boli z tohto dôvodu skupinami miestnych pracovníkov prevádzané očisťovacie práce. Len z mestského parku bolo podľa údajov v pezinskej kronike odvezených 9 nákladných áut mín, granátov a výbušnín. Avšak napriek zavedeným opatreniam si vojna aj v tomto smere vyžiadala svoju daň, keď po neopatrnom zaobchádzaní s mínou vo vinohrade prišiel o život miestny obyvateľ Jozef Mravec. Stalo sa tak 6. júla 1945. Popri úlohách, ktoré mesto riešilo v súvislosti so stratami na životoch a škodách na majetku spôsobených bombardovaním a bojmi, nemôžeme opomenúť starostlivosť o ranených a chorých. Ešte pred začiatkom bojov disponoval Pezinok ošetrovňou Červeného kríža, ktorá sa nachádzala v priestoroch Zámku. Tá však bola v prvé dni príchodu frontu zničená. S rastúcim počtom ranených boli v meste následne zriadené dve pomocné nemocnice. Prvá, disponujúca dvadsiatimi lôžkami, sa nachádzala v dome lekára dr. Grünna, druhá s ôsmimi lôžkami bola v ordinácii dr. Krištúfka na Moyzesovej ulici. Obe nemocnice poskytovali ošetrenie v prvom rade ľuďom raneným pri náletoch, ale venovali sa i pacientom s infekčnými ochoreniami, či dlhodobo chorým, ktorých nebolo možné liečiť v domácom prostredí. Obe pomocné nemocnice fungovali do 2. mája roku 1945.
   Situáciu v prvých dňoch po oslobodení komplikovala aj samotná prítomnosť vojsk Červenej armády. Zo strany niektorých vojakov totiž začalo čoskoro dochádzať k prejavom neprístojného a násilného správania. Nadšenie a prejavy vďačnosti, ktoré ľudia smerovali k vojakom vítajúc ich jedlom a vínom tak vystriedali obavy. Ako spomína pezinský kronikár Jozef Krivošík.... „keď niektorí vojaci popíjali, dopúšťali sa neprístojností. Menovite v nasledujúce dni, keď prechádzali mestom väčšie a väčšie zbory, ktoré sa nedali riadne kontrolovať veliteľmi. Nadšenie, chvále a menovite hostenie začalo klesať. Ľudia znovu ukrývali všetko, menovite víno. No, bolo už neskoro! Vojaci sa dozvedeli, že je tu dostatok vína a keď ľudia nechceli dať víno po dobrote, brali si ho nasilu. Tak potom dochádzalo až k tragickým prípadom, ktorým za obeť padol miestny občan Michal Mlčuch. Taktiež bol zastrelený v domnení, že ide o špióna Michal Čulena, úradník, ktorý súc zvedavý vyšiel večer na strechu mlyna pri kláštore, odkiaľ bol zostrelený. “
   Nepríjemnostiam sa nevyhol ani najväčší podnik v meste - Slovenské vinohradnícke družstvo, ktorého zásoby vína uskladnené v pivnici na Čikošni, na Zámku a vo Farskej pivnici, utrpeli príchodom frontu nemalé škody. Najmä pivnica na Čikošni, ktorá stála priamo v ceste pochodujúcich vojsk dopadla najhoršie, čo nám približujú aj stránky pezinskej kroniky, kde je zaznamenané, že... „víno v tejto pivnici bolo zväčša vypustené, bo tí, čo si víno brali, nechali zbytok vytiecť. Vypusteného vína bolo 75 centimetrov vysoko.“ Trochu iný osud čakal pivnicu družstva, ktorá sa nachádzala v Zámku. Tá bola po príchode Červenej armády vzatá pod jej správu ako trofejná. Každý došlý vojak bol zároveň obdarovaný litrom vína a pohostený. Takýmto spôsobom sa minulo niečo vyše 200 hektolitrov. Asi po troch týždňoch bol podnik vypustený zo zoznamu trofejných podnikov a bol daný pod správu družstva, avšak pod podmienkou, že bude víno dodávať aj nemocniciam ruského červeného kríža a pre Červenú armádu. Od 1. mája sa začalo v podniku pracovať opäť riadne a v plnom chode ďalej.
    Napriek spomenutým neľahkým okolnostiam sa život v meste začal postupne dostávať do normálu, aj keď so špecifikami, ktoré so sebou priniesol povojnový vývoj a blížiaci nástup nového režimu. Dva týždne po oslobodení sa v Pezinku z miestnych vojakov sformoval tzv. „strážny oddiel“, ktorý vykonával strážnu a poriadkovú službu. Správy v meste sa ujal už zmienený dočasný Národný výbor. Okrem toho v meste chvíľu pôsobil sovietsky vojenský veliteľ mesta. V prvé dni po oslobodení začal dokonca vychádzať aj miestny časopis pod názvom „Občianske zvesti“. Časopis bol tlačený manuálne v Mesikovej tlačiarni na Štefánikovej ulici a prvé číslo vyšlo už 8. apríla. Obyvateľstvu prinášal politické správy, informácie o vojenskej situácii ako aj vyhlášky a pokyny Národného výboru. Redaktori časopisu získavali informácie od miestneho sovietskeho veliteľstva a z ruských novín, resp. od pojazdných ruských tlačiarní ktoré prechádzali mestom. Občianske zvesti vychádzali 2-3 krát do týždňa až do svojho zastavenia - 1. mája.
   Určitým zmenám sa nevyhlo ani vojnou postihnuté hospodárstvo. Do podnikov boli prideľovaní národní správcovia, ktorí boli určení i do všetkých tých podnikov, ktorých majitelia boli Nemci. A bola to práve nemecká otázka či otázka vyrovnania sa s predchádzajúcim režimom, ktorá rezonovala v čase po oslobodení aj v uliciach Pezinka. Koncom mája roku 1945 bol v Grinave zriadený sústreďovací tábor pre Nemcov, ktorí mali byť vyvedení do Nemecka. Ako sa spomína v kronike mesta... „zaisťovanie prevádzali členovia Národného výboru za asistencie Národnej bezpečnosti a polície. Zaistiť sa mali Nemci a ich rodiny boli upozornené, aby sa behom 2-3 hodín pripravili na odchod do tábora, Každá rodina si mohla so sebou vziať šatstvo, potraviny a všetko to dopravili mestské povozy do tábora. Členovia Národného výboru po odvedení Nemcov byty zapečatili, aby bolo zabránené krádežiam. No napriek tomu sa prihodilo niekoľko vlámaní do zatvorených bytov. “ Z tábora v Grinave boli Nemci následne posielaní do centrálneho tábora v Petržalke a odtiaľ do Nemecka. Pôda a vinohrady po nemeckých obyvateľoch boli postupne prideľované občanom slovenskej národnosti. Uprednostňovaní boli partizáni, účastníci Slovenského národného povstania a osoby politicky a národné spôsobilé. Do prenájmu bol daný aj opustený domový majetok. No ani obyvateľov slovenskej národnosti neobišla povojnová túžba volajúca po odsúdení predošlého systému. Už v prvý deň po príchode Červenej armády bol za prisluhovanie režimu zastrelený istý Pavel Buocik. Okresným ľudovým súdom bol zasa k 15 rokom za svoju predchádzajúcu činnosť odsúdený Pezinčan Klapka. Menších trestov, ktoré novozriadené ľudové súdy vyniesli, však bolo vynesených viac.
   Pri zavádzaní nového poriadku pristúpilo naše mesto ešte k radu ďalších opatrení, ku ktorým patrilo popri iných i premenovanie ulíc. Z Námestia A. Hlinku sa stalo Námestie slobody, Ulica A. Hitlera sa zmenila na Ulicu generalissima Stalina a ulica Pod lipou bola premenovaná na Ulicu maršala Malinovského. Značné úsilie vynaložilo mesto aj na zásobovanie obyvateľstva, odstránenie poškodených budov, náhradu škôd spôsobenú prechodom vojsk či zápas s rozmáhajúcim sa čiernym obchodom ako následkom zvyšovania cien. Zároveň boli vynakladané nemalé prostriedky aj na ubytovanie a zásobovanie Červenej armády, konkr. časti generálneho štábu 2. ukrajinského frontu maršala Malinovského. Posledné jednotky Červenej armády odišli z Pezinka až koncom roku - 27. decembra 1945. Blížil sa záver roka, vojaci odišli, vojna dávno skončila, no život išiel ďalej a Pezinok čakal ďalší vývoj plný celospoločenských a politických zmien.

 

Mgr. Lucia Burdová, Malokarpatské múzeum v Pezinku

 


Ohodnoťte článok: