Príroda je najkrajšie ihrisko

Marec 2016 / Prečítané 269 krát

   Väčšine z nás pri pohľade na strmé skalné steny tuhne krv v žilách. Martin Krasňanský sa na nich cíti ako doma. Začínal v Malých Karpatoch, liezol v Tatrách a nedávno sa mu podarilo s kolegami absolvovať v Čile jednu z najnáročnejších lezeckých trás na svete. Prácam vo výškach sa venuje aj profesionálne, prežíva teda veľkú časť života vo vzduchu či na lane.


l Čo vás ako Pezinčana priviedlo k horolezectvu? Predsa len Malé Karpaty nie sú žiadne veľhory, hoci príroda je tu malebná a nájdu sa aj nejaké tie príležitostí na lezenie.
  
Áno, z tohto pohľadu je to určite lepšie, než pochádzať zo Šale alebo Dunajskej Stredy. Skál tu síce nie je až tak veľa, ale zasa, pre skalolezectvo je podstatný vzťah k prírode. Môj otec mi vštepoval nadšenie pre turistiku, mali sme prechodené takmer všetky hrebeňovky na Slovensku. Čítal som knihy o prírode aj o horolezcoch, menovite to bola knižka Smiech na lane, ktorej autorom bol Ivan Bajo, známy aj karikatúrami z horolezeckého prostredia. Atmosféra, ktorá z knižky sálala, ma veľmi priťahovala a mal som veľkú chuť skúsiť lezenie. Tri mesiace som si šetril peniažky, aby som si kúpil základnú lezeckú výstroj.


l Čo takáto výbava obsahuje?
  
Úväz a lezačky. Úväz sú popruhy, ktoré majú držať telo, aby sme si lano neuväzovali okolo krku. Lezačky sú špeciálne topánky. Lano, karabíny a ďalšie veci som si už mal od koho požičať.

l Koľko ste mali rokov?
Šestnásť.

l A na ktorú skalu liezli ako na prvú?
  
Boli to známi Traja jazdci neďaleko Veľkej Homole. Paradoxné je, že môj prvý lezecký výjazd sa skončil šesťmetrovým pádom, keď som tresol rovno na zem, pretože som sa nevedel poriadne naviazať a ani môj kamarát neurobil istiaci uzol poriadne. Chýbali nám skúsenosti a som celkom rád, že som tieto pionierske začiatky prežil bez väčšej ujmy na zdraví.

l Neutrpeli ste teda pritom žiadne zranenie?
  
Mal som narazené päty. Ešte sa mi podarilo dôjsť pešo domov, no na druhý deň mi opuchli. Išiel som aj na chirurgiu, no nič vážne to nebolo. Asi najhorším následkom bola rehabilitácia, na ktorú sme s kamarátom použili dva litre vína a to sme preložili karpatským brandy.

l Aká bola vaša ďalšia cesta z Troch jazdcov k náročnejším terénom?
  
V Pezinku vznikla skupinka asi štyroch či piatich chalanov. Chodili sme sa liepať na mestské hradby. Veľmi nás to bavilo, využívali sme na lezenie okolité miestne skalky, ale keďže kamoši boli starší a mali auto, začali sme postupne objavovať aj Považie – Súľovské skaly, Manínsku tiesňavu, Domanižu... Chodili sme tiež do Rakúska, do Álp.

l Mali ste vtedy predstavu, ktorú ozajstnú skalu alebo horu by ste chceli zliezť?
  
Išlo to formou postupných krokov. To, že sa mi otvorili brány do lezeckého sveta, bol pre mňa najkrajší dar, aký som v živote dostal. Lezenie ani nenazývam športom, ale skôr životným štýlom, s ktorým sa spája aj cestovanie, spoznávanie nových krajín a ľudí. Nie sú tu treba žiadne ihriská, kurty, v tomto prípade je ihriskom príroda, a to je pre mňa tá najkrajšia vec na svete. Cítil som, že ma lezenie stále viac baví, aj mi čoraz lepšie ide a namotával som na seba aj ďalších ľudí, ktorí tiež chceli niečo dokázať. Prvých desať rokov sme teda chodili na skalky, na umelé steny. Zlomový bol potom pre mňa výjazd do Francúzska, do Provensálska, kam ma na tri týždne zobral kamarát Bohuš Hlavatý. On mal vtedy tridsať päť rokov, ja osemnásť a bolo to pre mňa úžasné. Provensálsko je gýč sám o sebe, no popri viniciach a levanduliach sú tu aj nádherné skaly a lezenie tu má tradíciu. Dva dni sme liezli a počas tretieho oddychového dňa sme si mohli poobzerať okolie. Poznali sme tento kraj z celkom inej stránky než bežní turisti, kupovali sme si vína od miestnych vinárov, skrátka sme si to užili.

l Aj laik vie, že niečo iné je byť horolezcom a iné skalolezcom. Čím sa cítite byť vy?
  
Cítim sa byť lezcom. Je to podobné, ako v behu: Niečo iné je maratón a niečo celkom iné šprint na sto metrov. Lezenie má tiež rôzne podoby. Poznáme aj bouldristov, čo je termín odvodený od anglického slova „boulder“, čiže balvan. Títo športovci lezú na relatívne nízke, no extrémne náročné balvany. Potom je tu športové lezenie, teda skalolezectvo do výšky povedzme 50 či 60 metrov, teda na jednu dĺžku lana. A napokon horolezectvo, ktoré je spojené viac s tradičným štýlom lezenia.
   Tu sa k lezeniu pridáva aj pohyb v náročnom teréne. Je preto niečo iné, keď ideme na Sicíliu a vieme, že poobede, keď tam sadne tieň, môžeme liezť v príjemnej klíme. A niečo celkom iné je terén v južnej Patagónii, kde hrozia extrémne silné vetry alebo nadmorské výšky okolo 5000 metrov, kde je oveľa redší vzduch a naozaj každý pohyb cítite oveľa intenzívnejšie.

l Pristavme sa pri vašej ceste do Pakistanu, pretože táto krajina sa spája aj s teroristickým útokom, pri ktorom zahynuli naši dvaja horolezci Peter Šperka a Anton Dobeš. Aká je vaša osobná skúsenosť?
  
Ľudia sú tam veľmi priateľskí a milí. Na druhej strane už počas cesty po známej diaľnici Karakoram Highway sme cítili, že možno nie sme všade ako turisti vítaní. Prechádzali sme cez mestečko, vystúpili sme na námestí, na ktorom boli obchody s vystaveným ovocím. Oni mali práve ramadán a len čo nás zbadali, začali zatvárať a dali nám najavo, že si u nich veru nič nenakúpime. Takisto v hoteli, ktorý je pre klientelu z celého sveta, nás neboli ochotní obslúžiť pred západom slnka. A zažili sme aj námestíčko v obci, kde sa okamžite po našom príchode zjavili cudzie autá a vystúpili z nich muži, ktorí sa prechádzali okolo a pozerali sa nenápadne do zeme. Radšej sme teda odišli.

l V Čile ste spolu s Vladom Linekom a Jožom Krištoffym zdolali ako prví extrémne náročnú líniu v stene Cerro Trinidad Central v Patagónii, ktorá sa radí medzi najťažšie na svete. Ako sa hodnotí náročnosť takéhoto výstupu?
  
Každú cestu treba klasifikovať. Teda musí ju vyliezť lezec bez prestávok a bez toho, aby spadol. Každá skala, každá cesta je unikátna. Stanoví sa teda obtiažnosť, ktorú môžu ďalší lezci ešte pozmeniť. V Čile navrhol klasifikáciu 8B Jozef Kristoffy, ktorý má najväčšiu zásluhu na tom, že sme to preliezli. Iné merateľné kritériá vlastne neexistujú. Ale musím sa priznať, že si najviac cením výstupy vo Vysokých Tatrách a obzvlášť v zime. Teraz sa nám podaril napríklad výstup na Rumanov štít, čo ma naozaj potešilo. Tatry, to je kniha, do ktorej sa dá stále niečo nové zapisovať.

l Boja sa o vás vaši blízki? A máte za sebou vážnejšie nehody ako na Troch jazdcoch?
  
V Tatrách som spadol z výšky trinásť metrov a mal som prasknutý členok, dokonca musela po mňa prísť horská služba. Je jasné, že sa mama o mňa bojí, hoci je to paradox, pretože ma na začiatku veľmi podporovala. Tešilo ju, že mi to ide a až potom sa dostala do obrazu a začala sa o mňa viac báť.

l Kde sa vám vo svete najviac páčilo? Oslovuje vás po týchto zážitkoch aj domáca malokarpatská príroda?
  
Uchvátilo ma Čile. Ľudia sú tam priateľskí a milí, vždy nám ochotne pomáhali. Majú tam ešte vždy nádhernú zelenú prírodu, zásahy do nej sú minimálne. Ale rád chodím aj do Malých Karpát, na Kršlenicu alebo na Medvediu skalu. Príroda je, ako som povedal, najkrajšie ihrisko, aké existuje. Pri lezení musí človek vypnúť, nemyslieť na nič iné, pretože keby som myslel na blbosti, mohol by som na to doplatiť. Takže je to vynikajúca forma relaxu.

l A treba na lezenie nejaké predpoklady? Napríklad nemať strach z výšok?
  
Ja som sa paradoxne na začiatku výšok dosť bál. Výhodou je, že sa dokážem prispôsobiť, napríklad aj počasiu. A aj na strach som si zvykol. Možno je to dobre, pretože som zbytočne neriskoval a vďaka tomu som nažive.

 

(kam)


Ohodnoťte článok: