Mináč ožil v Malokarpatskej knižnici

Marec 2016 / Prečítané 269 krát

   V pretlaku tvorby súčasných slovenských autorov si nachádza svoje miesto napodiv aj Vladimír Mináč. Má to svoju logiku.
   „Mináčove počas komunizmu zakázané prózy o ľuďoch, ktorí zneužívali svoju moc, majú potenciál osloviť čitateľa aj dnes. Nejde totiž len o súčasť histórie, táto téma je stále veľmi aktuálna,“ tvrdí literárny historik Pavel Matejovič z Pezinka.
   Posledné roky zasvätil okrem iného aj výskumu Mináčovej tvorby, čo zužitkoval v knihe Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia. A napokon nedávno vyšla publikácia Vladimír Mináč Zakázané prózy, ktorá obsahuje nepublikované texty tohto autora z druhej polovice 50. rokov, doplnené o úvodnú štúdiu Pavla Matejoviča a doslov Vladimíra Petríka a Milana Hamadu.
   Knižnú novinku prezentovali 3. marca Pavel Matejovič spolu s Ľubomírom Feldekom aj na pôde Malokarpatskej knižnice v Pezinku. Zaujímavú diskusiu viedla spisovateľka a pracovníčka knižnice Veronika Šikulová, ktorá pozná Mináča nielen ako čitateľka, ale mala možnosť sa s ním stretnúť osobne.
   „Zažila ho viackrát, keď bol u otca na návšteve. Bol dobrý rozprávač, mal rád dobrý koňak a dobrú vodku, skrátka frajer,“ spomína Veronika Šikulová.
   „Zároveň bol však originálny autor. Bol skvelý esejista, novinár. A dnes vidím, že aj jeho Zakázané prózy sú napísané perfektne, spôsobom, akým dnes už nikto nepíše. Dával si záležať na peknej vete, navyše jeho tragikomické až tragické prózy boli veľmi kritické voči vtedajšiemu systému.“
   Ponúka sa otázka, či neboli inšpirované aj jeho vlastnou osobou, keďže Mináč bol sám funkcionárom, no zároveň ho komunistický režim v istom období aj prenasledoval.
   „V období, keď bol odsúdený a väznený Gustáv Husák, boli obvinení aj ďalší ľudia, medzi nimi aj spisovatelia Vladimír Mináč či Dominik Tatarka,“ vysvetľuje Pavel Matejovič. „Napokon sa však systém začal meniť a k ich potrestaniu nedošlo, neskôr boli dokonca rehabilitovaní. Obvinenia a negatívna propaganda na ich adresu, ktorá ich označovala za zradcov národa, im však určite priniesla veľkú traumu. Veď nechýbalo veľa a mohli odvisnúť na šibenici tak, ako Vladimír Clementis. Neskôr sa však aj samotný Mináč sám stal súčasťou mocenských štruktúr. A tak je naozaj možné, že si v týchto nepublikovaných textoch, menovite v próze Zápisky cynika, napísal svoj vlastný životný príbeh.“
   Na druhej strane však ešte v 60. rokoch preukázal Mináč odvahu, napríklad keď sa zastal mladých autorov a ich práva na vlastný názor. Jeho obhajoba, ktorú, ako bolo zvykom, cenzúra zakázala zverejniť, sa týkala aj tzv. Trnavskej skupiny. Jej členom bol tiež básnik, spisovateľ a prekladateľ Ľubomír Feldek – nie náhodou teda aj on prišiel do Pezinka hovoriť o tomto svojráznom autorovi.
   Tým skôr, že sa na Feldekovu báseň odvoláva Mináč v úvode svojej známej kritickej eseje Tu žije národ z roku 1965. Začína ju Feldekovými veršami „Cez srdcia nám krúži / ten zástup predošlých. / Aj hrdinov, / aj mŕch.“ A uvádza ďalej: „Verše mladého básnika sú vzácne zriedkavé a celkom netypické... “
   Pavel Matejovič sa pravidelne zúčastňuje akcií Malokarpatskej knižnice, bol tu hosťom ako klimatológ aj ako literárny historik. Ako bolo zjavné z pútavej diskusie Pavla Matejoviča, Ľubomíra Feldeka i Veroniky Šikulovej, Mináčov odkaz hovorí aj o dnešnej dobe. Napríklad hrdina prózy Zápisky cynika, ktorý sa derie k moci tým, že svoje okolie zastrašuje kontaktmi s tajomným súdruhom Potapenkom, akoby reprezentoval i dnešné časy, stačí si len vymeniť osoby a obsadenie. Možno preto je dobré vracať sa k minulosti – a to aj literárnej – aby sme vedeli pochopiť hoci aj neliterárnu súčasnosť.

 

Márius Kopcsay

 


Ohodnoťte článok: