95-ročný mladík Rudolf Turanský

Február 2016 / Prečítané 400 krát

Pán Rudolf Turanský so synom Gustávom.   V osemdesiatke začal cvičiť, v deväťdesiatich troch rokoch odišiel do predčasného dôchodku a nedávno oslávil v plnom zdraví deväťdesiatpäťku. Rudolf Turanský stále pracuje, jazdí na skútri, nedávno si kúpil auto. Rád si prečíta noviny a je rozhodnutý ísť voliť.

   Zázračný recept na dobrú fyzickú aj psychickú kondíciu má svoje korene zrejme už v detstve. „Keď som chodil do školy na Cajlu, denne som prešiel osem kilometrov, za každého počasia,“ spomína pán Turanský na svoje detstvo, ktoré prežil neďaleko Pezinka, na mieste známom ako Stupy.
   Rudolf Turanský sa narodil na Janíkovom dvore v dnešnej Petržalke a keďže najbližšia matrika bola v rakúskom Kitsee, je podľa dokumentov rodákom z Rakúska.
   „Som vlastne Rakúšan,“ hovorí pán Turanský so smiechom. Ale považuje sa samozrejme za Pezinčana, veď tu žije od svojich troch rokov. Dodnes si spomína na okamih, keď sa jeho rodičia sťahovali do Pezinka. Prechádzali s vozom cez Starý most a otec nadvihol malého Rudolfa, aby videl Dunaj.
„Myslím, že otca držalo v dobrej forme aj to, že bol vždy pracovitý, nikdy sa nezastavil a nepamätám si, že by niekedy išiel na dovolenku,“ hovorí syn oslávenca, Gustáv Turanský,  „Vždy mal vzťah k autám, motorom, bol veľmi šikovný. Ako malý chlapec, keď ešte býval na Stupoch, vstával o štvrtej ráno a išiel prikladať do parných strojov v kameňolome. “
   Druhým veľkým pomocníkom pána Turanského je nesmierne výkonný anjel strážny. Alebo ich musí mať viac.
„Cez vojnu v kasárňach som zažil ostreľovanie, bombardovanie a nie raz – niekoľkokrát! Videl som kopec mŕtvych Nemcov aj Rusov, ale mal som také šťastie, že ma nikdy nič netrafilo. Nemal som nikdy nič ani len zlomené,“ popisuje jubilant pohnuté časy druhej svetovej vojny.
   Ako vojak bol napríklad v Ružomberku, v kasárňach, ktoré prepadli Nemci. Posádka utekala do lesa, Nemci medzitým podpálili muničný sklad, takže črepiny lietali ďaleko dookola. Rudolf Turanský putoval cez hory naspäť domov. Rusi mu vzali motorku aj uniformu, nechali mu svoju ruskú – a v nej sa mu napokon podarilo dostať až do Pezinka.
   Vyučil sa za maliara a vďaka tejto profesii poznal obrovské množstvo ľudí. Jeho láskou a záľubou však stále boli aj motory. Vedel opraviť staré nepojazdné auto, rozobrať ho na súčiastky a zasa dať dokopy – alebo si aj poskladať celkom nové, čo vtedy ešte predpisy umožňovali. Vyrobil nákladiak, ktorým sa po okolí rozvážalo uhlie, pretože áut bol vtedy nedostatok. Striekal autá aj motocykle.
   Neskôr, v šesťdesiatych rokoch sa dal k hasičom, patril medzi prvých profesionálov v tomto obore.
   „Vtedy bolo hasičov málo. Bol tu kolega Čajkovič, vedel, že som dobrý mechanik, vyznám sa v autách a to vtedy hasiči veľmi potrebovali, tak ma zobrali medzi seba,“ popisuje pán Turanský ďalšiu kapitolu svojho života.
   Záľuby sa z otca preniesli aj na syna. Gustáv Turanský má takisto vzťah k autám, motorkám, k veteránom, dokonca bol motocyklovým pretekárom. A po otcovi tiež na nejaký čas prevzal hasičské remeslo.
   Neskôr si spolu s otcom založili aj dielňu a obchod, vyrábajú sadrové a betónové odliatky – fontány, sošky a ďalšie doplnky do interiérov aj exteriérov.
   „Otec vyrábal všetky tieto formy na odliatky, je ich obrovské množstvo, hádam sto až stopäťdesiat,“ hovorí Gustáv Turanský, ktorý má v otcovi celkom zjavne veľký vzor. „Pracoval so železom, zváral, má obdivuhodné technické myslenie, predstavivosť, je skrátka rodený konštruktér. Človeku sa ani nechce veriť, že ešte vládze nadvihnúť tieto ťažké kusy. Donedávna pracoval naozaj od rána do večera, akurát si časom zvykol poobede trochu pospať. Má vynikajúce nápady. Keď sme si zakladali dielňu, hneď napríklad navrhol, aby mala jednu stenu presklenú – a naozaj, vždy je tu dostatok svetla a keď zasvieti slnko, tak sa priestor hneď vykúri .“
   Životné jubileum oslávil pán Turanský skromne, na veľké oslavy si vraj nepotrpí.
   „Stále má výbornú pamäť a keď začne rozprávať zážitky, tak nás často prekvapí aj vecami, o ktorých sme nikdy predtým nepočuli, nikdy ich nespomínal,“ vraví Gustáv Turanský. „ A aj keď má 95 rokov, nič ho nebolí. Keď ideme spolu k lekárovi na vyšetrenie, má lepšie výsledky, než ja, lekári sa ani nestačia čudovať. “
   Keď mal osemdesiat rokov, začal Rudolf Turanský cvičiť a dodnes cvičí štyrikrát denne. Televízor nepozerá, radšej si prečíta noviny a knihy. Teší sa na príchod jari a lepšie počasie, keď bude môcť viacej času tráviť vonku. A neustále sa zaujíma o všetko, čo sa deje, čo potvrdzuje aj poslednou vetou rozhovoru: „Ale voliť by sme mali ísť!“

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: