V histórii je stále čo objavovať

Február 2016 / Prečítané 320 krát

FOT: Martin Petrik   Napriek mladému veku má výborný prehľad o histórii Pezinka, Cajly aj okolia. Mapuje biele miesta dejín, ale aj ich tienisté stránky – predovšetkým represie a krivdy, ktoré sa diali počas komunistického režimu. Historik Peter Sandtner sa stal nástupcom Antona Srholca na čele Konfederácie politických väzňov Slovenska. Za jej predsedu ho zvolili v utorok 23. februára.

l Človek má väčšinou pozitívny vzťah k prostrediu, kde žije. Čo vás priviedlo k tomu, aby ste Pezinku a konkrétne Cajle zasvätili svoj záujem a zamerali na ne svoje publikácie?
   Pezinok a Cajla je môj domov. Od narodenia žijem na Cajle, aj keď rod Sandtnerovcov pochádza z Limbachu. Pezinok má svoju monografiu, ale nie všetko je tam spracované, takže tieto biele miesta histórie boli pre mňa výzvou – minimálne pre osobnú potrebu – dozvedieť sa o nich viac. Usiloval som sa zachytiť život obyvateľov v minulosti, celú dobovú atmosféru. Pretože dejinami našich predkov neboli len politické dejiny, ale každodenný život obyčajných ľudí a ich zvyky, jedlá, odev, bývanie, piesne, povesti, ochotnícke divadlo, spolky... A vždy ma potešilo, keď mi ľudia hovorili, že im moje knihy či články pripomenuli zážitky z detstva u starých rodičov, že som to opísal presne tak, ako to kedysi bolo. To všetko som chcel priblížiť okrem textu najmä starými fotografiami, ktorých sa mi podarilo dosť zozbierať a ďakujem všetkým, ktorí mi ich poskytli.
l Čo vás priviedlo k záujmu o sakrálne stavby? Je na nich stále čo objavovať?
  
Kniha o nich vznikla najmä kvôli starým fotografiám sakrálnych stavieb, ktoré mi stále pribúdali. Nešlo len o klasické pohľadnice, ale zvlášť fotografie interiérov, navyše s rozličnou výzdobou v období cirkevného roka (betlehemy, Božie hroby, oltáriky na procesie...). Cítil som potrebu zaznamenať to na jednom mieste pre budúce generácie. Cennú službu urobil kapucín páter Ondrej Frgal, ktorý kedysi pôsobil v Pezinku a v 60. rokoch nafotil interiéry kostolov práve týmto spôsobom. Zaujímali ma aj kostoly v mestských častiach, o ktorých nebolo vydané takmer nič, ďalej kaplnky, kalvárie, kríže, cintoríny a tiež kaplnky, ktoré zanikli alebo sú súčasťou budov, napríklad nemocníc či kláštorov a veľa ľudí o nich ani nevie. Zaujímavé bolo zistiť, že aj za obyčajným krížom sa skrýva nejaký príbeh.
l V publikácii Pezinskí kňazi mapujete históriu duchovných, ktorí tu pôsobili. Čo vás k tejto téme priviedlo?
  
Pezinskými kňazmi neboli len farári, kapláni a rodáci z Pezinka. Bolo ich oveľa viac. Preto som knižne – a takisto pod názvom Pezinskí kňazi – spracoval aj nedocenenú tému charitného domova. Vďaka nemu žili v Pezinku kňazi všetkých diecéz a všetkých rehoľných spoločností od biskupov, cez profesorov teológie či spisovateľov až po rehoľných frátrov, spolu až 265. V pezinskom kláštore boli od roku 1950 internovaní predstavení reholí, rehoľní bohoslovci, diecézni kňazi, gréckokatolícki kňazi, rehoľné sestry z mnohých rehoľných spoločností a napokon tam prichádzali starí a chorí kňazi. Tieto knihy som písal pôvodne len pre svoju potrebu. Starší kňazi mi veľa rozprávali a potreboval som si to zaznamenať a systematicky usporiadať. Keď som prechádzal chodbami charitného domova, mohol som zaklopať na dvere saleziána alebo vedľa na dvere kapucína, kňaza trnavskej či nitrianskej diecézy, jednoducho veľa vzácnych a múdrych ľudí na jednom mieste vedľa seba.
l Angažujete sa v Konfederácii politických väzňov Slovenska (KPVS), hoci už patríte do mladšej generácie. Prečo túto aktivitu považujete za dôležitú?
  
Naša generácia má tú česť poznať odchádzajúcu generáciu ľudí, ktorí prežili prelomové a významné obdobia 20. storočia a zvlášť tých, ktorí sa v nich zachovali hrdinsky. Bola by veľká škoda, aby si svoje spomienky zobrali so sebou do hrobu – čo si aj mnohí zobrali. Preto sa už veľa rokov usilujem o zaznamenanie ich spomienok aj pre budúce generácie. Pred svojím zvolením za predsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska som bol ako podpredseda poverený jej vedením. Som predsedom Západoslovenského regiónu KPVS, predsedom Mestskej organizácie Bratislava KPVS a zároveň redigujem aj časopis Naše svedectvo. To všetko poskytuje možnosti zaznamenávať výpovede svedkov a sprostredkovať ich verejnosti. KPVS je najväčšia z organizácií politických väzňov a združuje všetky skupiny obetí komunistického režimu: väznených, prenasledovaných, povolaných do Pomocných technických práporov (PTP), zaradených do Táborov nútenej práce, odvlečených do sovietskych gulagov, vysťahovaných z domovov, internovaných rehoľníkov a ich rodinných príslušníkov ako aj sympatizantov. Keďže som chcel medzi nimi zvýrazniť tých, kvôli ktorým sme tu, dal som im ušiť symbolické väzenské čiapky, lodičky: pre politických väzňov sivé a pre príslušníkov PTP zelené, ktoré ich navonok zvýrazňujú pri rôznych podujatiach.
l Historická pamäť – a schopnosť reflektovať našu problematickú minulosť – nepatrí medzi naše silné stránky. Veľká časť verejnosti tieto témy obchádza, mnohí dokonca totalitné režimy ospravedlňujú. Ako si to vysvetľujete?
  
Pre mňa sú na prvom mieste obete komunistického režimu, hrdinovia, ktorí sa nedali zlomiť, ktorí priniesli najcennejšiu obeť – svoje životy, zdravie. Dôležité je odpustiť, ale nezabudnúť. Z rozhovorov s politickými väzňami viem, že väčšina odpustila. Boli a sú to skutočne zrelé a vzácne osobnosti, ktoré dokázali odpustiť stratu najkrajších rokov života. Keď niekoho uväznili ako 20-ročného a vo väzení prežil 10 rokov, čiže celú mladosť, to sa už nedá odškodniť žiadnymi peniazmi. A to mi zdôrazňoval pred smrťou aj Anton Srholec, ktorý konfederáciu viedol v rokoch 2008 až 2016, že politickí väzni bojovali za slobodu, nie za peniaze a sú šťastní, že sa slobody dožili. Vždy hovoril, že nemáme od štátu pýtať, my máme štátu niečo dávať. A myslím, že sa nám to darí. Dôkazom sú mnohé pamätníky, pamätné tabule, knihy, časopis, podujatia, zájazdy, ale aj filmy či reportáže, ktoré vznikli za našej spolupráce a ktoré tu po nás ostanú. Ďakujem mu, že mi dal dôveru a zveril mi rôzne funkcie a úlohy, vďaka ktorým sa toto všetko podarilo vykonať.
l Čo pre vás znamenalo spolupracovať s takou osobnosťou ako bol Anton Srholec? V čom bol pre vás najväčším vzorom?
   Práve v tej nezištnosti, ktorú som už spomenul. A bol tiežl nesmierne trpezlivý a ľudský. Už dlhší čas zápasil s chorobou, no nikdy sa nesťažoval, práve naopak. Komunikácia so staršími ľuďmi si niekedy vyžaduje istú dávku trpezlivosti, empatie. Anton Srholec, aj keď sa zle cítil, bol unavený, dokázal načúvať iným ľuďom, hoci možno aj s oveľa banálnejšími starosťami. Nikdy im nedal najavo, že ho v skutočnosti možno trápia väčšie problémy než majú oni.
l Napomôže osvieženiu historickej pamäti napríklad osádzanie pamätných tabúľ obetiam komunizmu?
  
Určite áno. Prioritou pre mňa je osadiť pamätné tabule v prvom rade na väznice – miesta utrpenia politických väzňov, čo sa už podarilo – a potom spoločné pamätníky či pamätné tabule v jednotlivých regiónoch. Nie je možné osadiť pamätnú tabuľu každej väznenej osobnosti, veď ich bolo 71 tisíc. Stáva sa, že ľudia ani nevedia, že sa v konkrétnom meste nachádzala väznica, že v nej boli väznené významné osobnosti. A to všetko ľuďom pripomenie pamätná tabuľa, keď okolo nej denne prechádzajú. V súčasnosti je na Slovensku 300 pamätníkov, pamätných tabúľ, sôch a búst obetí komunistického režimu a stále pribúdajú ďalšie. Som rád, že som mohol viaceré z nich osadiť, aj keď vybavovanie povolení bolo často náročné. Všetky boli odhalené slávnostne a verejne a vždy za prítomnosti živých svedkov, aby sa čo najširšia verejnosť dozvedela o týchto skutočnostiach. Má to veľký zmysel.
l Vráťme sa do Pezinka, na Cajlu. Čo sa vám na tejto lokalite najviac páči, čo je pre vás najväčšou hodnotou?
  
Na Cajle sa mi páči bohatý kultúrny život obyvateľov v minulosti. Ochotnícke divadlá, bohaté zvyky, napríklad svadobné, všetko to, čo vytlačil nástup televízie, kým ešte ľudia trávili voľné chvíle spoločne. Tiež ma zaujímal veľký počet vodných mlynov, ktoré som sa snažil zmapovať a získať o nich informácie, fotografie a nákresy od posledných žijúcich mlynárov. Zvlášť cenné bolo, keď sa mi k niektorým miestam alebo budovám podarilo zistiť nejakú povesť, často aj strašidelnú. To som využil osobitne, keď som bol mestským sprievodcom a turisti si objekt zapamätali často vďaka zaujímavej historke. Ale podotýkam, že nie vymyslenej na upútanie pozornosti. Miesto, kde žijem, má nesmierne bohatú kultúru, zvyky a ešte stále je možné ich objavovať.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: