Romantické biele zimy budú čoraz vzácnejšie

Január 2016 / Prečítané 387 krát

   Aj keď sa zdá, že počasie a literatúra predstavujú celkom odlišné odbory ľudskej činnosti, majú k sebe veľmi blízko. Napokon aj v bežnom živote sa často a radi rozprávame práve o počasí, najmä, ak máme pocit, že sa zbláznilo. Vie o tom svoje aj literárny historik Pavel Matejovič, ktorý sa dlhé roky zaoberá aj klimatológiou a patrí k odborníkom, ktorí upozorňujú na tento závažný problém.

l Učíte na vysokej škole budúcich učiteľov slovenčiny, pôsobíte v Ústave slovenskej literatúry, zároveň ste však aj klimatológom a dlhé roky ste pracovali v Slovenskom hydrometeorologickom ústave. Ako tieto dve profesie idú dokopy?
   Ešte by som doplnil jednu zo svojich bývalých profesií, osem rokov som učil na základných školách v Petržalke. K tomuto svojmu bývalému povolaniu sa hrdo hlásim, pretože viem, aké to majú učitelia dnes ťažké, ako ťažko a za akých platových podmienok učitelia pracujú. Dnes bežne ľudia vystriedajú viacero profesií, ak chcú prežiť, nie každý má to šťastie, že niečo reštituoval alebo privatizoval. Ja som mal to šťastie, že som sa väčšinou živil profesiami, ktoré ma bavia. V oboch profesiách je nejakým spôsobom zastúpená história, v prvom prípade je to literárna, v druhom klimatologická. Teda záujem o históriu obe vedné oblasti tak spája.

l Cítite sa byť viac klimatológom alebo literárnym historikom?
V zahraničí sa robí výskum, kde vedci skúmajú a rekonštruujú dobovú klímu na základe rôznych nepriamych indícií – historických dokumentov, literárnych textov, umeleckých obrazov, rôznych záznamov v kronikách a pod. Ide najmä o obdobie, keď sa počasie nepozorovalo na súčasnej úrovni pomocou prístrojov. Na takom výskume sa podieľajú ako prírodní, tak aj humanitní vedci. Aj u nás som zaregistroval napríklad, že historička umenia sa zaoberá historickými povodňami, ako ich stvárnili umelci na svojich obrazoch. Alebo spisovateľ Vladimír Mináč ako jeden
z prvých hovoril o klimatickej zmene ešte začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sa táto téma iba začínala skloňovať. Literárnu históriu aj klimatológiu teda beriem ako súčasť svojich aktivít.

l Vašou záľubou sú zimy, dokonca vám o nich vyšla kniha Zima A. D. 1500 - 2010. Čo máte rád na zimnom období? Zohráva tam rolu aj fakt, že sa kvôli globálnemu otepľovaniu stáva zimná romantika vzácnejšou než kedysi?
  
Presne o taký výskum sa opiera aj moja kniha o histórii zím. Je tam napríklad kapitola aj o umení, ako maliari stvárňovali zimy na svojich obrazoch, spomeňme napríklad známe zimné krajinky českého maliara Josefa Ladu. Áno, romantické zimy budú čoraz zriedkavejšie. Tým nechcem povedať, že nebude už padať sneh, no typicky biele zimy, aké si pamätáme my skôr narodení, budú čoraz vzácnejšie. Teda je v tom aj určitá nostalgia za svetom, ktorý odchádza a pre mňa ten odchádzajúci svet symbolizujú práve zimy.

l Venujete sa klimatickej zmene. Ako si vysvetliť, že veľa vzdelaných alebo rozhľadených ľudí má tendenciu tento jav popierať? A že mu napríklad nevenuje pozornosť nik zo slovenských politikov, hoci v mnohých krajinách to bol dôvod pre zásadné zmeny v energetike?
  
Často sa ma na klimatickú zmenu pýtajú médiá, tak im poskytnem vyjadrenie, pretože to považujem za dôležité, ale nemôžem povedať, že je to moja srdcová záležitosť. Vždy sa snažím odpovedať tak, aby moje vyjadrenia boli v súlade s aktuálnym vedeckým výskumom v tejto oblasti, rešpektujem napríklad správy Svetovej meteorologickej organizácie, vlastný výskum však v tejto oblasti nerobím. Osobne by som bol najradšej, keby bola klíma taká, ako si ju pamätám z detstva, ale to je už, žiaľ, len nostalgia. Navyše súčasná klimatická zmena, ktorá je spôsobená ľudskou činnosťou, sa dá, žiaľ, riešiť len politickými prostriedkami. Stala sa súčasťou politiky a mnohí politici nemajú radi, ak im do ich vecí niekto príliš hovorí, aj keď ide o odborníkov.

l Čo vás priviedlo k štúdiu literatúry? Boli ste knihomoľom, ktorý bol „zahrabaný“ v knižkách? A čo podnietilo váš záujem o spisovateľov 20. storočia, ako napríklad Ivan Kadlečík alebo Vladimír Mináč, o ktorých vám vyšli aj knihy?
  
S Ivanom Kadlečíkom som sa prvýkrát stretol krátko pred novembrom 1989 v bratislavskej kaviarni Grand. Bolo to v máji 1989, pamätám si to veľmi dobre, pretože v ten deň zomrel Dominik Tatarka. Na stretnutí boli prítomní viacerí bratislavskí disidenti, monitorovala ho vtedy aj ŠtB. Pamätám si, ako vtedy na ulici nejaký ich človek  rozdával príkazy svojim podriadeným, vznikol tam zrejme taký menší zmätok, na koho sa majú prednostne nalepiť. Samozrejme, uvádzam to skôr ako kuriozitu. Tvorbou Ivana Kadlečíka som sa začal zaoberať jednoducho preto, že spolu s Vladimírom Mináčom patrí k našim najvýznamnejším esejistom a žáner literárnej eseje je aj hlavnou témou môjho výskumu.

l Kniha o Vladimírovi Mináčovi je dokonca čerstvou novinkou...
  
Vydal som vlastne dve knihy o tomto autorovi, prvá je monografia o jeho tvorbe, druhou je vydanie jeho zakázaných próz, ktoré mu komunistická cenzúra odmietla zverejniť, pretože sa im zdalo, že sú kritikou režimu. Vladimír Mináč ma zaujal už na gymnáziu, je to kontroverzná osobnosť v pravom zmysle slova, bol veľkým polemikom, rád sa s inými sporil a možno aj preto sa s ním dobre polemizuje. Nemám rád, keď musím niekomu len pritakávať a písať o niekom iba ódy, to je príšerne nudné. K Mináčovi môžeme mať viacero výhrad, no určite nudný nie je, o čom svedčí aj to, že ešte aj dnes dokáže niekoho vyprovokovať. Nakoniec aj o Kadlečíkovi som
písal tiež čiastočne polemicky, to ale neznamená, že si takého človeka menej vážim, skôr naopak.

l V súvislosti s touto témou ste neraz spomenuli, že veľká časť literárneho diela, ktoré komunisti vnímali ako problémové, ostala, paradoxne, zachytená v archívoch ŠtB.
  
Išlo o materiály v tom čase prísne tajné. Nachádzajú sa dodnes v archívoch a bol som prekvapený, že dnes už tajné nie sú, dokonca som si ich mohol odfotografovať. Každý prípad, keď cenzúra zasiahla, je podrobne zdokumentovaný. S istou ironickou nadsázkou sa dá povedať, že sa komunistický aparát zaslúžil o zachovanie kultúrneho dedičstva, ktoré v tom čase zakazoval.

l Je otázkou, či selekciu, ktorú v minulom režime vykonávala štátna moc, nezastupuje dnes do istej miery komerč-ný tlak či nedostatok záujmu o kultúru a vzdelanie. Niektoré veci ani netreba zakazovať, jednoducho sa už spontánne ocitajú na okraji diskusie.
 
Nedávno vyšla zaujímavá česká monografia s názvom V obecném zájmu. Táto hrubá dvojzväzková publikácia zachytáva dejiny cenzúry od konca 18. storočia do roku 2014. Podobne, ako sa v zahraničí odborníci dôkladne venujú klimatickej zmene zaoberajú sa aj otázkou: do akej miery cenzorské nástroje nahrádza ruka trhu. Funkcia cenzúry sa už nenapĺňa prostredníctvom aparátu, v našom prípade ju vykonáva napríklad aj chudobné školstvo, pretože ak sa likviduje vzdelanie a veda, potom ľudia strácajú rozhľad a veria všetkému – napríklad konšpiračným teóriám.

l Myslíte si, že aj dnes, v dobe internetovej, zohráva literatúra zásadnú spoločenskú rolu napríklad v tom, že môže formovať vedomie spoločnosti, citlivosť k problémom?
   Literatúra určite dnes zohráva nejakú úlohu, nakoniec o tom svedčí aj to množstvo kníh, čo vychádza. Ide však aj o to, akú úlohu vlastne plní, pretože ako inštitúcia ju už stratila. Zoberme si napríklad také literárne časopisy, ktoré v 60. rokoch 20. storočia zohrávali významnú úlohu a doslova vytvárali verejnú mienku. Podobne sa to týkalo aj spisovateľov, pateticky sa vtedy hovorilo, že spisovateľ je svedomím národa. Takúto funkciu už dnes literatúra stratila, navyše éra internetu všetko ešte viac zrelativizovala, ako hovorí český filozof Václav Bělohradský, dnes môžete povedať čokoľvek, aj tak vás nik nepočúva. Je teda otázne, či v takejto situácii môže spisovateľ ešte niečo formovať.

l Učíte na vysokej škole. Akí sú dnešní študenti?
  
Nemajú to ľahké, popri štúdiu musia často brigádovať a mnohí z nich nemôžu po ukončení štúdia nájsť uplatnenie. Jedna z mojich šikovných študentiek po absolvovaní vysokej školy skončila v autoškole, pretože sa musela niečím živiť. Všetci musíme prispôsobovať svoj život stratégii prežitia a budúcnosť zrejme bude ešte náročnejšia, všade chýbajú peniaze, na štát sa nemôžeme spoliehať, teda súčasná mladá generácia to nemá a nebude mať ľahké.

l Čo vás priviedlo do Pezinka a čo máte na tomto meste rád?
  
Do Pezinka ma priviedla moja manželka, teda už preto mám toto mesto rád. Oslovuje ma náboženská a kultúrna tolerancia, ktorá je v ňom zakorenená. Musíme sa naučiť byť tolerantní, nič iné nám neostáva. Chodieval som do Pezinka ešte aj predtým, než som sa sem prisťahoval. Mám rád prírodu Malých Karpát, vinohrady a tiež dobré vínko, to všetko u mňa symbolizuje Pezinok.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: