O zabúdaní...

Január 2016 / Prečítané 349 krát

   Podnikateľ a člen Srdca Pezinka Milan Vencel píše rád a veľa. Aspoň, odkedy sa vrhol do komunálnej politiky. Jeho písanie má však jednu chybu: „zabúda“ na súvislosti a upravuje si skutočnosť, tak ako mu to práve vyhovuje. Schválne nepíšem, že klame, len že na niektoré veci akosi zabúda. Uvediem iba dva príklady a azda osviežim pamäť jemu aj čitateľom:
   1. Milan Vencel sa nám v súvislosti s búraním Kresťanského domu rozpísal ako sa jeho firma podieľa na stavebných projektoch v Rakúsku a ako tam chránia svoje pamiatky. A tiež, ako vedenie mesta v Pezinku pamiatky nechráni a aké je to barbarstvo. Keď už pošpinil vedenie mesta, zabudol napísať, že s touto budovou mesto nemá a ani nemalo nič spoločné. Že bola majetkom katolíckej cirkvi a že tá ju predala firme, ktorá mala už päť rokov búracie povolenie a ani nebúrala, ani nestavala. Až teraz! Dovtedy sa tam zdržiavali bezdomovci. Pán Vencel v súvislosti s Rakúskom zabudol napísať, že na rozdiel od Slovenska tam zákony platia a dodržujú sa, vrátane toho stavebného. Vďaka tomu tam funguje stavebná polícia a každá stavba a stavebník je prísne kontrolovaný štátom. Toto, aj vďaka opakovanému neprijatiu nového stavebného zákona, už 25 rokov na Slovensku a ani v Pezinku neplatí. Nie však vinou primátora alebo samosprávy. Napriek tomu Stavebný úrad v Pezinku koná podľa jestvujúcich zákonov a platného územného plánu a ani v prípade Kresťanského domu nič neporušil a ani nič nezanedbal. Preto som si ako primátor musel splniť zákonnú povinnosť a podpísať príslušné rozhodnutia.
   Pri osobnom stretnutí ma pán Vencel pobavil tvrdením, že som dovolil zbúrať „pálffyovskú“ pamiatku zo 17. storočia. Pýtal som sa ho, kde na to prišiel, veď Kresťanský dom – Orlovňa bol postavený v roku 1936 a zo synagógy sa zachovala akurát čelná stena a apsida. Zachované historické fotografie to dokazujú. A stavba nikdy nebola v zozname Národných kultúrnych pamiatok. Znovu som mu zopakoval, že dom predala katolícka cirkev a Farská rada v Pezinku o tom vedela a tiež vedeli už pri predaji, že tam bude bytovka. Inak by za to nikto nedal desať miliónov korún. My, ktorí sme chodili do kresťanského domu po roku 1989, vieme, že už vtedy bol v dezolátnom stave a predstavitelia farnosti márne hľadali možnosť jeho využitia. Znovu som pána Vencela upozornil, že tieto informácie môže mať z prvej ruky od poslanca MsZ a člena poslaneckého klubu Srdce Pezinka, teda jeho „kolegu“, Mariána Šipoša, ktorý bol osobne pri všetkom podstatnom, čo sa týka Kresťanského domu.
   Škoda, že pán Vencel pri svojich dumkách o pamiatkach v Pezinku absolútne opomenul fakt, že za môjho primátorovania, teda od roku 2002, nebola v Pezinku zbúraná jediná pamiatkovo chránená budova! Naopak, mesto v tomto období viaceré pamiatky zrekonštruovalo (spomeňme aspoň Krušičovu kúriu na námestí, ZUŠ na Štefánikovej ulici, záchranu budovy na Holubyho 22, či revitalizáciu zámockého parku) a zachránilo pre ďalšie generácie.
   2. Druhým zlyhaním Vencelovej pamäti je, keď sa vyjadruje k prerozdeleniu dotácií mesta na šport. Zabudol napísať, keď už kritizuje dnešný model, ktorý vypracoval prof. Alexy (a to v čase keď nebol poslancom!) a ktorý schválilo zastupiteľstvo, ako sa peniaze rozdeľovali predtým. Podľa mňa a našťastie, aj podľa väčšiny poslancov i športovej verejnosti, je to spravodlivejšie tak, ako sa to robí dnes.
   Mimochodom, všetci zástupcovia klubov v komisii športu (asi 30), ktorí čerpajú dotácie, sú pravidelne vyzývaní, aby navrhli zmeny, ak majú výhrady k dnešnému modelu prerozdeľovania. Doteraz tak neurobili ani oni, ani „ich“ poslanci. Stáva sa skôr, že niekomu prekáža, že musí niečo dokladovať a dodať objektívne písomnosti. Niektorí to totiž považujú za byrokraciu a niektorí, ako napríklad cajlanský klub, ktorý vedie Milan Vencel, už doplatili na neschopnosť dodržiavať termíny a elementárne povinnosti a v roku, keď si tieto povinnosti riadne nesplnili, nedostali ani cent. Nie však preto, žeby bol na ich úkor protežovaný ktosi iný, ako sa to mohlo stávať v minulosti, ale len a iba preto, lebo pri prerozdeľovaní financií na šport platia pravidlá pre všetkých rovnako.
   O výpadkoch v pamäti Milana Vencela, by som mohol písať aj naďalej, ale myslím si, že je to zbytočné, keďže podľa môjho názoru tak ako mnohí iní, plní predvolebnú i povolebnú líniu Srdca Pezinka, za ktoré sa neúspešne snažil dostať do MsZ.
   Hádam ešte smutnejšie je, že do politiky spolu so svojou pravou rukou M. Borzom (mimochodom, spoluautorom kritiky v Srdci Pezinka) zaťahuje už aj malé deti, ktoré si chcú zašportovať a ich rodičov. Tak ako na sobotnom turnaji malých futbalistov konanom pod záštitou predsedu Slovenskej národnej strany. Možno to ešte nikdy nepočul a možno zase len „pozabudol“, ale do športu politika nepatrí! Zvlášť, ak ide o športovanie detí a mládeže. Aká náhoda, že sa tak deje rovno teraz, pred voľbami.

 

Oliver Solga

 


Ohodnoťte článok: