Kultúrne hodnoty sú trvalejšie než politika

December 2015 / Prečítané 358 krát

   Stredná či staršia generácia bola na ruštinu privyknutá. Na dnešné deti však už azbuka pôsobí exoticky ako hieroglyfy. Bez ohľadu na politické premeny však platí, že ruská kultúra a literatúra predstavujú obrovské bohatstvo, ktoré je predmetom obdivu, záujmu aj odborného skúmania. Svoj život mu zasvätil aj profesor Anton Eliáš. Doma je nielen v európskej či slovanskej literatúre, ale aj v Pezinku.

l Študovali ste v období, keď bola ruština povinná z politických dôvodov, a tak k nej mnohí mali aj odpor. Čo vás priviedlo k záujmu o ruskú kultúru?
   Predovšetkým literatúra, ktorá bola mojím koníčkom a stala sa aj mojou profesiou, čo je ideálne riešenie. Na fakultu som ako študent nastúpil v septembri 1968, ani nie dva týždne potom, ako do Československa vpochodovali vojská Varšavskej zmluvy. Keď nás vtedajší vedúci katedry prijal, povedal nám, že politika je jedna vec, a trvalé kultúrne hodnoty zasa iná vec. Treba to rozlišovať, či už je reč o Rusku, alebo o ktorejkoľvek inej krajine. Ruská kultúra má nespochybniteľné hodnoty, ktoré celý svet uznáva a vzťah k nim sa snažím vštepovať aj dnešným študentom.

l Aký je záujem o štúdium ruštiny a ruskej literatúry dnes?
  
Po období prudkého poklesu záujmu po roku 1989 nastáva opäť oživenie. Pravdaže, museli sme sa trochu adaptovať, pretože naša katedra je jedným z prvých akademických a vedeckých rusistických pracovísk na Slovensku a bola postavená na predpoklade, že na ňu prichádzajú študenti, ktorí ovládajú ruský jazyk a absolvovali z neho maturitnú skúšku. Dnes však máme program Ruské a východoeurópske štúdiá, v rámci ktorého sa vyučuje aj azbuka. Priemerne k nám prichádza každý rok asi 60 až 80 záujemcov.

l Je zrejme rozdiel medzi tým, keď ste prijímali záujemcov, ktorí z ruštiny maturovali a keď dnes musíte študentov vyučovať od začiatku ešte aj azbuku.
  
Máme bakalárske aj magisterské štúdium a najmä na bakalárskom stupni sme museli študijný program zmeniť tak, aby sa otvoril oveľa väčší priestor na praktickú jazykovú prípravu. Týždenne majú študenti 6 až 8 hodín ruského jazyka. Na druhej strane tu predsa len pôsobí istá jazyková blízkosť slovanských jazykov, takže študent sa ruštinu učí dva až trikrát rýchlejšie, než povedzme arabčinu alebo japončinu. Jedinou bariérou je odlišný typ písma.

l Kto bol konkrétne váš obľúbený ruský autor?
Mal som a mám rád obdobie ruského romantizmu a najmä Michaila Jurieviča Lermontova. Intenzívne sa ním zaoberám aj vo svojej praxi. Mladého človeka na ňom priťahuje permanentná vnútorná nespokojnosť, neochota zľavovať z hodnôt a ohýbať chrbát, prispôsobovať sa. Čo bol mimochodom aj v normalizačných rokoch atraktívny postoj. Lermontov sa v slovenskom kultúrnom prostredí vždy vynímal v nejakom kritickom období, napríklad prvý veľký preklad jeho poézie vyšiel začiatkom 40. rokov, teda počas vojnového Slovenského štátu. Ďalšie dva výbery jeho poézie vyšli počas normalizácie. Akoby to, čo sa nedalo povedať priamo, mohlo byť vyslovené prostredníctvom prekladu iného autora. Fungovalo to takto vždy, aj počas komunistickej éry. Keď Ján Smrek v 50. rokoch nemohol publikovať svoje verše, prekladal Puškina. A možno sa Lermontov na scéne objaví znova, lebo témy pokriveného hodnotového systému sú aktuálne i dnes.

l Čomu ste zasvätili svoju vedeckú prácu?
  
Lermontovom sa zaoberám dodnes, ale môj záujem sa rozšíril na celý ruský romantizmus a na komparatívne štúdium slovanských romantizmov v kontexte európskeho romantizmu. Pretože druhý jazyk a literatúra, ktorý som vyštudoval, bola angličtina. Ďalšou veľkou oblasťou je samotné mapovanie ruskej literatúry aj z hľadiska dejinného vývoja. Spracovali sme prvý veľký slovník ruskej literatúry na Slovensku, dejiny ruskej literatúry od 18. do 21. storočia a práve odovzdávame do tlače 500-stranovú publikáciu o podobách ruského umenia v 19. a 20. storočí a jeho ohlase v európskom kontexte.

l Hovoríte o porovnávaní romantizmu v Rusku a iných slovanských štátoch. Dá sa vysvetliť, v čom je medzi nimi rozdiel?
  
Rusko malo štátnu samostatnosť, takže sa mohol naplno rozvinúť podstatný aspekt romantizmu, ktorým je vymaňovanie sa indivídua z pút spoločenstva. V ostatných slovanských krajinách kvôli potrebe národného obrodenia, konštituovania jazyka, uplatnenia práva na svoju vlastnú kultúru, mal romantizmus oveľa kolektívnejšiu formu. Napokon aj Ľudovít Štúr povedal o Byronovi, ktorého veľmi nemusel, že je to príliš plytké a prízemné pre Slovana, ktorý, ak trpí žiaľom, tak kvôli národu a nie kvôli sebe samému. Podobné črty má aj poľský, slovinský, chorvátsky, bulharský a koniec koncov i český romantizmus. Vyťahovanie indivídua do popredia tu bolo utlmené potrebou slúžiť vlasti.

l Často sa dnes hovorí o tom, ako finančne podhodnocujeme a zanedbávame školstvo a vzdelávanie. Aký máte na túto otázku názor?
   Môžem len súhlasiť, naozaj by sme mali viac investovať do školského systému a vzdelávania. Aj u nás platí to, čo na celom svete, že nám konkurencieschopnosť môže zaručiť práve vzdelanostná a kultúrna úroveň mladých ľudí. Trpkým paradoxom je, že hoci sa to opakuje aj v programových vyhláseniach všetkých vlád, ako by povedali naši bratia za Moravou, skutek utek. Je najvyšší čas, aby sme si to uvedomili. Nemôžeme chcieť od vzdelávacej sféry, aby okamžite vyprodukovala ekonomický efekt – ale keď o pätnásť rokov zistíme, že je zle, je už ťažké to spätne naprávať. Reformy v školstve sa musia zameriavať na budúce potreby. Ak reforma negatívne postihne celú jednu generáciu, nedá sa s tým už nič urobiť.

l Akú úroveň majú dnešní študenti? Často sa im vytýka nezáujem o čítanie.
  
Nedá sa celkom paušalizovať, pretože študenti sú rôzni. Ale je fakt, že čítajú menej a veľmi ma to trápi a hnevá. Chápem na jednej strane, že je veľký pretlak informácií cez internet a že sa dokážu dostať k akémukoľvek knižnému titulu aj z ruskej literatúry bez toho, aby vstali od počítača. A je to určite fajn. Ale v záplave informácií sa doslova topia, nie sú schopní ich hierarchizovať.
   Preto sa ich snažím to učiť. Hnevá ma povrchnosť a neochota ísť do hĺbky. Pritom to, čo by dnešní študenti mohli vyťažiť z tohto informačného boomu, o tom sa nám ani nesnívalo.

l Odkedy bývate v Pezinku a čo na ňom máte rád?
  
Pezinčan som od roku 1974 a na našom meste mám rád predovšetkým, že je kultúrne a poskytuje pestrú ponuku kultúrnych podujatí, že si uvedomuje potrebu zdravého lokálpatriotizmu a podporuje napríklad Mestské múzeum. Páči sa mi, že sú tu fantastické vína. Že som tu stretol veľa dobrých a zaujímavých ľudí. A tiež, že Pezinok rastie do krásy, pretože ak si porovnáme jeho tvár v 70. rokoch a dnes, je to veľký rozdiel.

l A k čomu máte výhrady?
  
Nielen v Pezinku, ale všade – lebo je to rozšírený jav – sú ľudia, ktorí si myslia, že sloboda je bezbrehá a nové komunikačné kanály, ktoré sa otvorili, možno využiť na to, aby sa tam anonymne a na hocikoho pľuvalo. Slovo je veľmi silná zbraň, ako nás učila už známa Ezopova bájka. Narábať s ním bez zodpovednosti, nakričať na niekoho, že je zlodej bez dôkazov, to sú neakceptovateľné veci. Treba o tom hovoriť aj vzhľadom na blížiace sa voľby, ale platí to aj všeobecne: Ak sa chceme zakaždým iba negatívne vymedzovať voči predchádzajúcemu volebnému obdobiu, a ak každé štyri roky hovoríme len to, že všetko bolo zlé, potom to jednak nikdy nie je celkom pravda a po druhé, začíname vždy od nuly, nemáme žiadnu kontinuitu vlastných postojov. Treba si povedať, čo stálo za to, čo nie – a nadväzovať na to, čo za to predsa len stálo. Na toto napokon vždy trpeli Rusi, stačí sa pozrieť na ich dejiny. Počas Kyjevskej Rusi boli východ, stred či západ Európy prepojené. Skončilo sa to vpádom MongoloTatárov. Potom prišiel Ivan Hrozný, totálny zvrat, izolácia od Európy. S Petrom I. zasa obrat k Európe. A nakoniec rok 1917... Na takýchto zvratoch sa nedá stavať pozitívne historické vedomie.

l Čo by ste našim čitateľom zaželali na Vianoce a do nového roku 2016?
Každému v prvom rade veľa zdravia, pohodu, šťastie a pokojné rodinné podmienky, všetko to, čo mu urobí život lepším. A všetkým nám čo najkrajší a čo najľudskejší Pezinok.

 

Márius Kopcsay

 


Ohodnoťte článok: