Spomienky Jána Chryzostoma kardinála Korca na Pezinok

November 2015 / Prečítané 395 krát
   Dňa 24. októbra 2015 zomrel J. Em. Mons. Ján Chryzostom kardinál Korec SJ, emeritný nitriansky biskup. Po násilnom vyvezení z jezuitského kláštora v Trnave v roku 1950 bol ako bohoslovec okrem iných miest internovaný aj v kapucínskom kláštore v Pezinku. Vzhľadom na svoj zdravotný stav sa ani raz nemohol zúčastniť spomienkového stretnutia v Pezinku, ale svoje spomienky na kláštor v Pezinku zaznamenal vo svojej knihe Od barbarskej noci. Je to príležitosť si ich pripomenúť:
 „Pezinok bol pre mňa poslednou zastávkou sústredenia. Bolo to zrejme prechodné miesto, no usilovali sme sa aj tu využiť čas. V Pezinku sa dostali spolu do jednej izby aj mladí zo Spoločnosti Ježišovej, ktorí už ukončili noviciát. Keďže sme nevedeli, ako dlho tam budeme, rozhodli sme sa využiť čas aj tu a začali sme spolu so štúdiom. Mali k dispozícii dve izby, ja som býval inde. Prichádzal som k nim doobeda i poobede a začali sme sústavne preberať filozofiu.
  V Pezinku urobil Paľko Hnilica (budúci tajný biskup) druhý odvážny čin. Odišiel tajne cez kostol a na dva alebo na tri dni zmizol. Bolo to možné, lebo kontrola tu nebola veľmi prísna, hoci aj v Pezinku bol zmocnenec. Po troch dňoch sa Hnilica opäť tajne vrátil a niektorým z nás povedal, kde bol, s kým sa stretol a čo vybavil. Rozprával sa so zodpovednými osobami na Slovensku o možnostiach našich prípadných vysviacok za kňazov.
  Prvému dali súhlas na vysviacku Paľkovi Horskému, ktorý bol veľmi chorý a nepredpokladalo sa, že bude dlho žiť. Mal niekoľkonásobnú tuberkulózu chrbtovej kosti. Dali mu súhlas, aby sa pri prvej príležitosti mohol dať vysvätiť. Neskôr sme dostali povolenie aj my ostatní. Dostali sme to aj na písme. Bolo to napísané na kúsku bielej látky —potvrdenie o štúdiách a súhlas k vysviacke s niekoľkými podpismi. Tento dokument sme si zašili do oblekov, aby sme ho aj napriek prehliadkam mohli vyniesť na slobodu.
     Paľko Hnilica pri svojom výlete z Pezinka išiel vlastne zistiť, čo by sa v tejto veci dalo konkrétne vykonať. Bolo to veľmi dobré a bolo to aj prozreteľnostné. Dal do pohybu veľmi požehnané dielo.
  V Pezinku nás potom navštívil kňaz Záreczký, o ktorom sme vtedy už niečo počuli. Presviedčal nás, aby sme išli do seminára v Bratislave. V takomto čine sme videli iba kamufláž a schválenie zlikvidovania reholí. Bolo by sa mohlo povedať, že je už všetko v poriadku, že bohoslovci sa rozišli so svojimi rehoľami a odišli do seminára, čiže schvaľujú všetko, čo sa stalo, a život beží ďalej. Keďže nám bolo jasné toto nebezpečenstvo, odmietli sme ísť do seminára. Ani jediný sa nehlásil. Nato pán Záreczký nasadil žoviálnejší tón a povedal niekoľko nevhodných alebo až nechutných vecí pred nami bohoslovcami, zídenými v jedálni. Jeho poznámky sa týkali dievčat —že samozrejme niektorým z nás sa budú páčiť dievčatá a že to azda aj necháme, atď. Nato vstal jeden zo saleziánov, veľmi tvrdým spôsobom protestoval a pána Záreczkého zarazil. Povedal, že si vyprosujeme, aby s nami, bohoslovcami takto rozprával. Chvíľa bola veľmi trápna. My sme, samozrejme, tento protest a tieto slová schvaľovali, a to aj potleskom. Nato pán Záreczký s určitými rozpakmi začal vec zahladzovať. No celé poslanie jeho návštevy medzi rehoľnými bohoslovcami v Pezinku sa nevydarilo a skončilo sa fiaskom.
     V Pezinku sme neboli veľmi dlho, pretože nás znova začali triediť.  V Podolínci oddelili kňazov od bohoslovcov. Novicov, najmä mladších, poslali na Priehradu mládeže pri Púchove. Nás starších poslali do Pezinka. V Pezinku nás znova vytriedili. Tých, ktorí boli odvedení ako vojaci, ibaže mali odklad počas štúdií, vzali na vojenčinu (PTP). Zostalo nás niekoľko nevojakov. Z jezuitov to boli Dr. Janko Buchta, Paľko Horský, Paľko Hnilica, Lojzko Volek, ja a jeden jezuitský bohoslovec z Moravy. Nepamätám sa, či bol medzi nami aj niekto z iných reholí. Nás ako nevojakov prepustili do civilu. Bolo zrejmé, že Pezinok bol len prechodným miestom a že sa odchodom podstatnej časti bohoslovcov na vojenčinu mal zlikvidovať. Tak sme sa niekoľkí dostali na slobodu, do civilného života. Stalo sa to v druhej polovici septembra roku 1950, po piatich mesiacoch internovania v Jasove, Podolínci a Pezinku. “
Peter Sandtner
 

Ohodnoťte článok: