Najkrajšia je doba, v ktorej žijeme

November 2015 / Prečítané 493 krát
   Archív si každý z nás predstaví ako tiché miesto, na ktorom odpočíva minulosť. Na policiach ležia starostlivo naukladané dokumenty, umelecké i veľmi prozaické. Keď si však predstavíme príbehy, ktoré v týchto listinách ožívajú, odrazu sa nám aj archívne priestory javia ako veľmi dobrodružné. A Juraj Turcsány, riaditeľ modranskej pobočky Štátneho archívu v Bratislave, vie o tomto svete veľmi pútavo hovoriť.
 
lAko ste sa dostali ku svojej profesii? Ťažko si predstaviť, že by napríklad dieťa malo sen pracovať v archíve.
  Od školských čias, možno už od mojich desiatich rokov ma zaujímala história. Po skončení gymnázia, keď som sa hlásil na vysokú školu, neotvárali odbor, o ktorom som sníval. Prihlásil som sa teda na štúdium archívnictva, ktoré bolo k tejto mojej túžbe najbližšie.
lOdkedy pôsobíte v Modre?
  Od začiatku, teda odkedy som skončil vysokú školu, celých tridsaťšesť rokov. Archív vediem od roku 2000.
lČo všetko do tohto archívu patrí?
  Obhospodarujeme celý vidiecky región Bratislavského kraja, teda okresy Senec, Malacky a Pezinok. A v rámci týchto okresov všetky obce a mestá aj inštitúcie, ktoré na tomto území sídlia. Teda je to aj štátna správa, súdy, skrátka sa staráme o všetky písomnosti týchto organizácií. Po istom čase by sa tieto dokumenty mali dostávať k nám a u nás sa uchovávajú. My ich zhromažďujeme, spracúvame a aj sprístupňujeme verejnosti.
lAko to funguje v praxi?
  Každá inštitúcia má takzvaný registratúrny plán. Je tam presne rozpísané, aké má typy dokumentov a čo sa má s nimi stať po uplynutí určitej doby. Ak ide napríklad o dokument s označením A5, znamená to, že ide o listinu, ktorá by sa k nám mala dostať po piatich rokoch. Niektoré písomnosti sem idú po desiatich, dvadsiatich rokoch, ale napríklad knihy z matrík až po sto rokoch. Musíme tiež odsúhlasiť, ak chce inštitúcia nejaké svoje písomnosti po čase vyradiť. Cieľom je, aby sa všetky dôležité dokumenty naozaj zachovali, aj keď prax je trochu iná a nie všetky inštitúcie na to dbajú. Neraz sa dokumentácia povyhadzuje.
lNemáte v tomto smere nejaké výkonné právomoci?
  Máme, ale nás je v archíve šesť zamestnancov a predstavte si, koľko je inštitúcií, ktoré nám majú dávať dokumenty. Zo samospráv napríklad ukladáme zápisnice zo zasadania zastupiteľstva, rozhodnutia, skrátka písomnosti označené písmenom A, čo znamená archív. Písomnosti poukladáme a keď ich tu uložíme, znamená to, že sú tu na večné veky!
lAký zmysel má archivácia týchto „praktických“ listín?
  Obrovský. Sme často tým posledným miestom, kde sa dá niečo nájsť. Napríklad niekto chce ísť po penzie, ale povedia mu, že mu chýbajú odpracované roky. Sociálna poisťovňa nás osloví, či nemáme nejaké zápočtové alebo mzdové listy. A naozaj je ešte reálna šanca, že sa práve u nás môžu nájsť. Máme tu vysvedčenia, stavebné povolenia, rodné listy, skrátka rôzne veľmi praktické dokumenty, ktoré môže ešte niekto potrebovať. Po roku 1989 nastal napríklad čas reštitúcií, rehabilitácií, mnohé prípady sú ešte stále na súdoch a ľudia si nevymohli naspäť to, čo im štát počas komunistického režimu vzal. Ročne k nám prichádzalo z takýchto dôvodov asi 1500 ľudí.
lAko môže človek prísť bádať do archívu?
  Stačí napísať mail, alebo prísť. Žiadateľ povie, čo chce, napíše žiadosť a my to skúsime nájsť. Ak dokument nájdeme, urobíme oficiálnu kópiu, ktorú opečiatkujeme a tá obstojí aj pred súdom. Ale ľudia sem chodia nielen kvôli praktickým záležitostiam, navštevujú nás aj historici alebo študenti, ktorí píšu diplomové práce.
lPrenesme sa zo súčasnosti do histórie. Aké najstaršie písomnosti sú vo vašom archíve?
  Máme tu písomnosť už z roku 1461. Ide o pozemkovú knihu z Modry, ktorá sa viedla od stredoveku. Všeobecne sú v našom archíve najstaršími dokumentmi práve písomností niekdajších slobodných kráľovských miest, ktorými boli Svätý Jur, Pezinok a Modra. Medzi písomnosťami Svätého Jura sa nachádza testament z roku 1439, žiaľ, je vo veľmi zlom technickom stave. Výraznejší rozvoj písomných dokumentov a ich ukladania nastal až po roku 1500, dovtedy to nebolo zvykom. Dokumenty z tejto doby boli veľmi prozaické, obsahovali záznamy, ako sa platia dane, takisto aj výsady miest, ktoré sa museli starostlivo uchovávať pre prípad sporu.
lUrčite máte aj dokumenty týkajúce sa Pezinka.
  Najstaršia písomnosť, ktorá sa týka Pezinka, je z roku 1511. Pezinok mal tú smolu, že ho v roku 1826 zachvátil veľký požiar a na Radnici uschovávané písomnosti, žiaľ, ľahli popolom. Z najstarších sa zachovalo len niečo. V roku 1982 vyšla veľká kniha dejín Pezinka, ale je možné, že už je určitý plán, aby sa napísalo niečo nové. V minulom režime všetko prechádzalo cez schvaľovanie a aj tí, čo písali, mali v sebe určitú autocenzúru, takže nové a objektívne dejiny by si toto mesto zaslúžilo.
lLaika možno bude zaujímať, podľa čoho sa rozhoduje, či nejakú písomnosť máte vy alebo múzeá.
  Múzeá by mali mať trojrozmerné exponáty, ale nie dokumenty. Môžu si písomnosti požičať, keď ich chcú napríklad vystaviť. Máme tu rôzne privilégiá, teda výsadné listiny písané na pergamene, knihy, daňové a účtovné knihy, zápisnice mestských rád, teda všetko, čo sa v meste dialo a zapisovalo. Sú tu dobové plány, fotografie a mapy, často také, ku ktorým sa bežný človek nedostane. Z takýchto materiálov dokážeme potom spísať napríklad aj knihu o histórii nejakého mesta alebo obce. Ako veľkú raritu spomeniem, že na účtovných knihách mesta Modry z roku 1660 použili na ich väzby staré stredoveké zlomky kníh a v spolupráci s muzikológmi sme zistili, že tu máme napríklad pergamenový list z bratislavskej bohoslužobnej knihy z roku 1180!
lVšimol som si, že mimoriadnu pozornosť venujete Svätému Juru.
  Je to aj kvôli osobnému vzťahu, pretože tam štyridsať rokov bývam. Keď obce a mestá, oslavujú nejaké významné výročie, ako je napríklad prvá písomná zmienka, chcú vydať knihu. Oslovia nás, či s nimi chceme spolupracovať, pretože sa u nás môžu nájsť pre takúto publikáciu zaujímavé dobové materiály. Je to aj prípad mesta Svätý Jur, ktorý pri príležitosti 800. výročia vydal reprezentatívnu knihu.
lAko sa dokumenty skladujú?
  Písomnosti sa podľa predpisov skladujú v tme pri teplote cca 17 stupňov a pri stabilnej vlhkosti. V našom archíve sú uložené písomnosti, dĺžka ktorých je takmer 5 kilometrov.
lUbúda písomností v dnešnej digitalizovanej dobe?
  Práve naopak, je ich stále viac a viac. Aj dnes musíte mať na všetko písomné potvrdenie a pečiatku, nestačí, že to máte v elektronickej podobe. Musíte ukázať dokument na papieri. Všeobecne najviac písomností pochádza práve z obdobia po roku 1945. Bude ich treba ešte raz prejsť a tie bezcenné bude treba dať preč, najmä ak tie nové už nebude kam dávať. Nedá sa každých desať rokov postaviť sklad.
lZnamená to, že váš priestor nebude pri takomto tempe pribúdania písomností stačiť?
  Zatiaľ máme dostatok priestoru v horizonte pätnástich rokov. Potom, keď nebude stačiť, budeme musieť postaviť iný sklad v blízkosti, alebo sa písomnosti budú uchovávať prevažne v digitálnej podobe.
lMyslíte si, že dokumenty v elektronickej podobe sú uložené bezpečne? Aký je vlastne najspoľahlivejší moderný spôsob archivácie?
  Najbezpečnejší spôsob je ukladanie na mikrofilmy. Napríklad v Nemecku sa všetko mikrofilmuje. Tieto mikrofilmy sa dávajú do vákuových sudov a tie sú uložené v podzemí, zvyčajne v už nepoužívaných banských priestoroch. Súčasne preferované spôsoby ukladania na disky či usb-kľúče sú len dočasné riešenia, ktoré o dvadsať rokov nemusia platiť. Bude pribúdať chýb na týchto nosičoch, v dôsledku čoho sa informácie budú strácať. Znamená to, že po dvadsiatich rokoch ich bude treba znovu prekopírovať. Digitalizácia je dnes všeobecný trend, ale pre písomnosti nemusí znamenať spoľahlivé riešenie. Mikrofilmy sa javia ako lepšie.
lVediete si denník?
  Nevediem a možno je to chyba. Písomností je tak veľa, že sa v nich človek niekedy topí. Počas práce vidíte mnoho zaujímavých dokumentov. A keď si nepoznačíte, kde ste ich našli, po čase to jednoducho zabudnete a ťažko sa k tomu vrátite. Takže ako mladý by som si písal denník o tom, čo som kde v archíve našiel.
lAko sa bude budúcim generáciám javiť súčasnosť?
  Občas ma to napadne, napokon už časové rozpätie našich písomností je okolo 500 až 600 rokov. Premýšľam, že o 200 rokov tu bude niekto, kto bude skúmať náš život a keď mu nič nezanecháme, bude mať skreslené predstavy o našej dnešnej realite. Musím totiž povedať, že aj na spôsobe, ako pristupujeme k písomným dokumentom, sa prejavuje, že je u nás kultúrne aj historické povedomie na okraji. Ak sa pozrieme do Česka, Poľska ale najmä do Maďarska, dáva sa u našich susedov množstvo peňazí na konzervovanie a reštaurovanie písomností.
lAké máte obľúbené historické obdobie?
  Pre všetkých ľudí je najkrajšie to obdobie, ktoré práve žijú. Niekedy majú ľudia predstavy, že keby sa dalo cestovať v čase, išli by sa pozrieť do nejakej inej historickej éry... No keď si predstavím, že by sa niekto dostal napríklad 500 rokov dozadu, veľmi rýchlo by odtiaľ utiekol preč. Hygiena, jedlo, pitie, to sa nedá porovnať s dneškom. Z vína spred 500 rokov by nám dnes bolo zle. Nemám žiadnu dobu, do ktorej by som sa chcel preniesť v čase. Mali by sme byť spokojní s tou dobou, v ktorej práve teraz žijeme a snažiť sa, aby bola lepšia.
 
Márius Kopcsay  
 
    
   PhDr. Juraj Turcsány (1956) vyštudoval archívnictvo na FFUK, vedie modranskú pobočku Štátneho archívu v Bratislave. Venuje sa regionálnym a vinohradníckym dejinám, je spoluautorom a zostavovateľom monografií o viacerých obciach a mes-tách, napr. publikácií De-jiny Modry a Svätý Jur 1209 – 2009.

Ohodnoťte článok: