Grinavské pohreby v minulosti

Október 2015 / Prečítané 368 krát

FOTO: archív autora   Starý človek sa vyznačoval múdrosťou, ktorú odovzdával ďalším pokoleniam. Deti sa rady učili starodávne pesničky od starých ľudí a vďaka tomu pretrvali dodnes. Z pozorovania prírody vedeli starí ľudia aj predpovedať počasie: „Bude búrka, čo nečujete? Vtáčkovia stíchli, oni sa schovávajú, ide búrka.“ A vždy mali pravdu, skutočne, o chvíľu prišla búrka.
   Keď ochorel človek, príbuzní k nemu zavolali kňaza, aby mu udelil „posledné pomazanie“. Kňaz kráčal ku chorému v liturgickom odeve, nesúc Sviatosť Oltárnu v burze. Vedľa neho išli dvaja miništranti, jeden niesol zvonček a druhý lampáš. Keď niekoho cestou stretli, miništrant zazvonil zvoncom a všetci okoloidúci si kľakli na zem a kľačali, až kým kňaz neprešiel. Dokonca aj furman zastavil voz a kľakol si. Takú úctu požíval kňaz a Oltárna sviatosť. Aj inokedy, keď dieťa stretlo kňaza, pobozkalo mu ruku a dostalo od neho obrázok. S veľkou radosťou sa tým išlo pochváliť rodičom, akú malo česť. Rovnakú úctu požíval richtár, notár a učiteľ. Deti však úctivo zdravili každého, od mládencov prišlých z vojny až po starých ľudí. Len občas prevládli povery a rodičia deťom zakázali zdraviť údajnú bosorku, napríklad tetku Macovú, ktorá neustále žmurkala. Hovorilo sa o nej: „Tá vaša Anša žmurká ako bosorka, vyhýbajte sa jej, nekukajte na ňu.“
   Keď človek zomrel, pozostalí plachtou zakryli zrkadlo, zastavili hodiny a pozatvárali okná.
   Mŕtveho umyli a uložili na diván, kde ho aj obliekli. Mužovi obliekli čierne sobášne šaty a žene slovenské alebo panské šaty, podľa toho aké nosila za života. Mladé ženy obliekli do bledšieho odevu. Ženám uviazali na hlavu ručník. Medzi prsty mŕtvemu zaplietli pátričky a pod ne mu položili modlitebnú knižku. Deťom dali do rakvy malé pátričky a obložili ich kvetmi a svätými obrázkami.
   Oblečeného mŕtveho uložili do postele. Keď priniesli rakvu, položili ju v prednej izbe na dve stoličky – štokrle, alebo na dve máry z márnice. V lete pod ne umiestnili vedrá s chladnou vodou alebo korýtko s kockou ľadu od mäsiara. V zime otvorili okná, aby bol v izbe väčší chlad. Pri hlave mŕtveho umiestnili dve sviečky na vysokých svietnikoch z kostola. Tieto sviečky horeli každé popoludnie počas modlitieb pri mŕtvom. S rakvou dostali kríž, ktorý z rakvy na cintoríne neodstránili, ale pochovali ho spolu s ňou. Pôvodne sa totiž tento kríž odstraňoval z rakvy, na ktorú bol pripevnený skrutkami a použil sa pri ďalšom pohrebe (ako sa to robilo v Pezinku a Cajle). Každý deň po večeri sa pri mŕtvom príbuzní modlievali až do tretieho dňa, kedy bol pohreb. V dome sa síce varilo, ale domáci v ňom nespávali. Nocľah si zabezpečili u príbuzných. Ak mali okrem prednej izby aj zadnú, spávali v zadnej. Chudobní ľudia však museli spávať aj okolo vystretého tela.
   Pohreb sa konal vždy o tri dni, aj keď to vyšlo na nedeľu, pretože pre rodinu nebolo možné dlhšie v dome opatrovať telo zosnulého. Pohreb sa začal na dvore domu zosnulého, kde prebiehali tie obrady, ktoré sa dnes odbavujú pri dome smútku. Odtiaľ sa pohol sprievod na  cintorín v tomto poradí: kríž, mládenci, chlapi, hudba, speváci, kňaz, rakva, príbuzní a na konci ženy. Rakvu niesli švagrovia, svatovci alebo iná rodina. Keď zomrel mládenec alebo dievča, rakvu niesli mládenci a keď dieťa, tak 15-16 ročné deti.
   Mŕtvemu snúbencovi niesla snúbenica na poduške zlomenú sviecu s rozmarínom, ktorú vložili do hrobu. Vdova mala na hlave čierny tylangrový závoj.
   Pohrebná svätá omša sa nekonala v deň pohrebu, ale až po pohrebe. V grinavskom kostole mali pohrebné sv. omše aj veriaci z Limbachu pred alebo po pohrebe. Bohatší ľudia si mohli dovoliť „velkú“ omšu s tumbou – prázdnou truhlou, prikrytou čiernym zamatovým pokrovcom, s krížom a sviečkami pri nej. Chudobní mali len „malú“ – bez tumby.

 

Peter Sandtner


Ohodnoťte článok: