Spisovateľovi niekedy svedčí samota a ticho

Október 2015 / Prečítané 611 krát

Veronika Šikulová s dcérou Barborkou.   Vincent Šikula sa stal klasikom slovenskej literatúry. Medzi spisovateľskú špičku svojimi prózami vstúpila aj jeho dcéra, Veronika Šikulová. A je na to aj exaktný dôkaz – v tomto roku získala prestížnu literárnu cenu Anasoft Litera. Hoci píše inak ako jej otec, rovnako je zakorenená v malokarpatskom kraji. A navyše v Malokarpatskej knižnici v Pezinku vedie deti a mládež k láske ku knihám a k čítaniu.

l Do finále súťaže Anasoft Litera si sa dostala už viackrát. Aký si mala pocit pred tohtoročným vyhlásením výsledkov? Očakávala si že môžeš vyhrať?
Väčšiu šancu som pred časom dávala knihe Miesta v sieti. Mala som pocit, že je to román, je to väčšia knižka, dlhšie som ju písala... Ale hlavnú cenu nakoniec nedostala. O to viac som bola prekvapená, keď ju tento rok získala najnovšia knižka Medzerový plod. Samozrejme je príjemnou stránkou aj finančné ohodnotenie, ale predovšetkým fakt, že autora ocení odborná porota. Je to niečo ako hromadná kladná recenzia. No, ale život ide ďalej, Taxisovu priekopu sme preskočili a nedorazili sme sa pritom. Pre mňa cena neznamená, že som majsterka sveta.

l Znamená to aspoň to, že sa o spisovateľovi, jeho knihe – a o literatúre vôbec – chvíľu hovorí.
Áno, je určite dobre, že sa hovorí aspoň o tých desiatich knihách, čo sú vo finále, že sa robia rozhovory s ich autormi. Slovensko je však taká malá krajina, že si nemyslím, že by nejako závratne stúpol napríklad predaj týchto kníh.

l
Sú krajiny, kde by finalista alebo víťaz takejto prestížnej súťaže žil úplne inak než na Slovensku.
   Je to zvláštne a aj príjemné pomyslieť si, že hej, tam by som si žila, tam by som bola niekto... Zatiaľ čo tu chodím pekne ráno autobusom do práce, do knižnice a sláva na Slovensku spisovateľovi nehrozí.

l Kniha odráža smutné obdobie tvojho života, je o chorobe a odchádzaní tvojej mamy. Ako si už povedala v našom predošlom rozhovore, napísala si ju veľmi rýchlo...
  
Zomrela mi mama. Zomrel Janko, človek, čo k nám chodieval a poznala som ho odmalička. Viacerí kamaráti ochoreli, dokonca niektorí vážne. Pripadalo mi to, ako by mi niekto ťahal koberec spod nôh, až som sa pýtala, či tu nakoniec ostanem sama. Knižku som napísala naozaj rýchlo. Sedela som a písala. Bola som doma, na „péenke“, bolo mi smutno. Ale spisovateľovi samota a smútok pristanú. Viac sa sústredí na prácu.

l Nebála si sa písať autobiograficky?
Rudo Sloboda hovorieval, že spisovateľ nemôže písať o nikom inom, len o sebe. Vôbec sa tomu nevyhýbam. Niekedy som to ja, niekedy je to moja hrdinka, niečo aj prifabulujem, primyslím, niekde sa skryjem, skrátka použijem všetko.

l Kniha pred čitateľom veľmi farbisto rozprestiera svet tvojho detstva a prostredie Modry resp. Malých Karpát. Čo pre teba znamená spätosť s tunajším krajom?
Možno nikto viac nefrfle ako ja – na Modru, na Pezinok, na autobusy, vlaky, ale ja to robím z lásky. To je ako keď sa vadíš doma, napríklad keď máš zlú náladu, stretneš syna, muža a s niekým si to už vybavíš. Tak je to aj s tou Modrou. Ale je to pre mňa zásadné miesto a neviem si predstaviť, že by som niekam odišla. Nakoniec som aj veľa cestovala, ale neviem si predstaviť, že by som niekde vo svete ostala. Sú aj iné miesta, ktoré mám rada, často som ako dieťa bývala napríklad v Bernolákove, ale Modra a Pezinok, to je kraj, z ktorého sa asi už nepohnem.

l Ako sa tvoj otec dostal z Dubovej do Modry?
Rodičia, keď sa zobrali, bývali nejaký čas v Dubovej na podnájme. Raz boli v Modre na prechádzke a uvideli dom na Hamrštíle. Nazerali cez okno. Bol voľný. A prvý raz ho videli zvnútra, až keď ho kúpili. Keď som mala šesť rokov a začala som chodiť do školy, presťahovali sme sa do Modry. Ale cez víkendy sme chodili na Hamrštíl. A často aj cez týždeň, nebolo to presne ohraničené.

l Keď si začínala písať, radila si sa s otcom? Rozprávali ste sa o tom?
Nie, hanbila som sa. Prvú poviedku som mu priniesla ukázať, keď som mala osemnásť rokov. Po čase som ju našla preškrtanú a poopravovanú červeným perom. Celú mi ju zredigoval. Pýtala som sa ho – tatuško, a čo s tým mám urobiť? Odpovedal – zahoď to a napíš druhú. Napíš takých sto a z nich bude možno dobrých päť. Ale ani moje stretnutie s literatúrou nešlo hneď cez otca, šlo najskôr cez iných autorov. Od detstva som rada čítala, chodila som si do knižnice požičiavať knižky a vždy som podebatovala aj s pani Aničkou Čepcovou, ktorá tam pracovala. Mala som rada básničky – Daniela Heviera, Sergeja Jesenina a k otcovým knihám som sa dostala až neskôr. Akurát na recitačných súťažiach som ako školáčka vždy recitovala z otcových knižiek pre deti.

l Obdivovala si otca za to, že bol spisovateľ?
  
Skôr mamu, pretože bola doktorka. Mala injekcie, fonendoskop, mohla sa viezť sanitkou... Obdiv k otcovi som získala, až keď som začala spoznávať slovenskú literatúru – Ruda Slobodu, Jána Johanidesa, Petra Jaroša... a aj otcove knihy. Mali sme výbornú slovenčinárku, museli sme čítať všetko, Hollého, Laskomerského, takže som dobre poznala slovenskú literatúru, tú minulú aj súčasnú.

l Ale určite máš na slovenských literátov aj osobné spomienky...
  
Napríklad na Ruda Slobodu. Pamätám si, ako som spávala v postieľke, ktorú mi rodičia dali pod okno. Odrazu cez to okno niekto vošiel do domu a keďže som spala pod ním, tak do tej postieľky stúpil. Zľakla som sa. Bol to Rudo Sloboda. Vzal ma na ruky a ukázal, že mám byť ticho. Vytiahol zápalkovú škatuľku, v ktorej mal svrčka a pošušky mi povedal, že si ju mám dať pod vankúš, že mi tam svrček bude cvrlikať. A potom išiel za rodičmi. Niekedy život u nás vyzeral naozaj ako veľký „žúr“. Chodieval k nám Jozef Mihalkovič, Marián Polonský, Ilja Zeljenka, Šaňo Ilečko, Jozef Ilečko, Mišo Studený, Popovičovci, Jano Stacho, Lýdia Vadkerti
-Gavorníková... Ale niekedy otec pracoval a bolo u nás ticho.

l V knihe som sa dočítal, že otec rád varil.
  
Rád varil a len čo navaril, mal pocit, že to treba rýchlo zjesť, alebo to musí niekomu odniesť, aby sa mu uvoľnil hrniec a aby mohol znovu variť. Robil pri varení neuveriteľný neporiadok. A ešte aj zaváral, vždy som hovorila, že sme mali najkrajšie zavárané hrozno. Niekedy zavaril do pohára celý strapec aj so stopkou a keď sa ponáhľal, tak aj s pánbožkovými kravičkami.

l Čo ťa podnietilo k tomu, aby si vydala prvú knižku?
  
Bola som s mužom vo Francúzsku, nemala som ešte deti a písala som si tam zápisky. Poslala som ich do literárnej súťaže v Ružomberku, pamätám si, že sa konala pod záštitou Emílie Kováčovej, manželky vtedajšieho prezidenta... A vyhrala som obraz. Môj bratranec Bystrík Šikula vtedy akurát začal pracovať v Slovenských pohľadoch a navrhol mi, aby som tam niečo uverejnila. Ale textu bolo tak veľa, že už vystačil na samostatnú knihu. Rukopis som dala do vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Aj tato si knihu prečítal, ešte kým vyšla a bola som veľmi pyšná, keď niekde napísal poznámku „toto sa mi páči“. A napríklad spisovateľ Ján Lenčo mi prezradil, že mu otec moju knižku kúpil do daru.

l Bavili sme sa o tom, že dnes slovenský spisovateľ nepožíva nejakú veľkú vážnosť a slávu... Ale ľudia, na ktorých si spomínaš, boli známi a aj spoločensky cenení. Čím si to vysvetľuješ?
  
Ľudia možno viac čítali. A možno sa o literatúre na školách viac hovorilo. Dnes mená spisovateľov ľudia ani nepoznajú, ani sa o nich nedozvedia. Ako žiaci sme chodili na besedy, učiteľky k nám volali spisovateľov, takže som na gymnáziu už o literatúre veľa vedela. Daniel Hevier nebol v školských osnovách, ale našli sme si ho. Dnes príde učiteľka do Malokarpatskej knižnice a rovno nám povie, aby sme niečo vymysleli, ale nie s knižkami, lebo tie deti až tak nebavia. Keď to takto pôjde ďalej, slovenská literatúra pôjde do čerta a nakoniec nijaká nebude.

l Malokarpatská knižnica je však známa tým, že sa veľmi snaží získavať deti a mládež pre literatúru a lásku k nej.
  
Keď som sem prišla pracovať, obvolala som školy a škôlky a povedala som im, že akúkoľvek besedu alebo knihu budú chcieť, že to urobím. Robíme hodiny predškolskej výchovy Kým školský zvonček zazvoní a porozprávame deťom o tom ako vzniká knižka, o ľudovej alebo umelej rozprávke... Deti sú päť- alebo šesťročné, ale reagujú a veľa sa dozvedia. Už v tomto veku treba začať.

l Máš niečo aktuálne rozpísané?
  
Dokončila som knižku rozhovorov s členmi Moyzesovho kvarteta. Samozrejme, vždy mám rozrobenú aj nejakú prózu, takže možno bude aj ďalšia knižka.

 

S Veronikou Šikulovou sa zhováral Márius Kopcsay.


Ohodnoťte článok: