Nezabúdame

Október 2015 / Prečítané 401 krát

   Každoročne sa v rovnakom čase stretávame na miestach posledného odpočinku našich blízkych – na cintorínoch. Znova a znova len ťažko hľadáme slová, ktoré by výstižne vyjadrili podstatu tejto spomienkovej pietnej slávnosti. Možno by sme toto stretnutie mohli nazvať vyjadrením vďaky a úcty tým, ktorí boli súčasťou našich životov. Pamiatka na mnohých z nich žije už len v zažltnutých fotografiách a našich spomienkach. V niektorých prípadoch však ani milosrdný čas nestačil zaceliť rany spôsobené odchodom blízkeho človeka. Stále ešte čakáme, že sa otvoria dvere a vstúpi ten, ktorého sme doma so samozrejmosťou denne vítali, pravidelne stretávali, alebo ho hoci poznali len z videnia. Cítime, že v mnohých prípadoch sú ešte príliš čerstvé rany, spôsobené nečakanou rozlúčkou, a príliš živé sú spomienky na tváre a slová, žiaľ často aj tie nedopovedané.
   Pre našu kresťanskú civilizáciu je viac než len symbolickým gestom, že prichádzame na miesto posledného odpočinku našich blízkych, aby sme kyticami kvetov, svetlom sviečok a tichou modlitbou vyjadrili svoj hlboký žiaľ a pretrvávajúci smútok nad ich stratou, ich neprítomnosťou.
   Aj preto tieto dni nemajú byť spoločenskou udalosťou spojenou s cintorínskou turistikou, honosnou výzdobou pomníka či povinným rituálom, ale majú byť najmä vzdaním úcty, spomienkou a oživením tvárí, slov a skutkov tých, ktorí snívajú svoj večný sen na pezinskom, cajlanskom či grinavskom cintoríne.
   Práve vďaka týmto spomienkam si nesieme obraz našich blízkych zosnulých do budúcnosti. Smerom k našim deťom, vnukom, smerom ku generáciám, ktoré prídu po nás, keď tu už raz nebudeme. To je asi to najdôležitejšie a to je aj podstata nášho každoročného stretávania sa na cintorínoch.

 

Oliver Solga

 


Ohodnoťte článok: