Rok 1295 - prvá zmienka o vinohradoch

September 2015 / Prečítané 366 krát

   Keď sa v odborných či laických kruhoch položí otázka, kedy vlastne vinohradníctvo a vinárstvo v Pezinku začalo, spomínajú sa Kelti a Rimania. Nález keltského vinohradníckeho nožíka a keramických nádob, ako aj následné osídlenie nášho územia rímskymi vojakmi v 2. až 4. storočí nášho letopočtu by tomu napovedalo. Traduje sa, že Rimania, najmä vojaci, ale aj obchodníci a obsluhujúci personál sa pohybovali aj na území južného Slovenska a niektorí zablúdili aj Alegorický voz na pezinskom Vinobraní v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.na územie nášho mesta. Dôkazom toho je nález rímskej mince na Šancovej ulici, ale aj drobná keramika rímskej proveniencie. Traduje sa, že velitelia rímskych vojsk zakladali na našom území vinice a nútili vojakov v čase mieru pracovať vo vinohradoch, a to preto, aby sa nenudili a nepáchali neprístojnosti. Otom, že Rimania víno nielen vyrábali, ale aj mali radi a hojne ho konzumovali, svedčí ich označenie vína, ako „božského nápoja“. S tým nakoniec aj my, Pezinčania, radi súhlasíme. 

Alegorický voz na pezinskom Vinobraní v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

   Prvá doložená písomná zmienka o vinohradníctve v Pezinku je však až z roku 1295. Pred sedemsto dvadsiatimi rokmi grófi Pavol a Kozma z Pezinka uzavreli dohodu s Trnavčanmi o pravidlách užívania ich viníc v pezinskom chotári. Formulácia písomnej dohody naznačuje, že história pezinského vinohradníctva je ale ďaleko staršia ako tento dátum. V čase podpisu spomínanej zmluvy už bolo toto poľnohospodárske odvetvie pomerne rozvinuté a je pravdepodobné, že ho už viac ako pred dvoma storočiami do Pezinka priniesli alebo úspešne rozvíjali prisťahovalci z Nemecka. Historicky doložený je až ich masový príchod v druhej polovici 13. storočia, teda po roku 1241, po vpáde a spustošení nášho územia mongolskými vojskami. Zo spomínanej listiny tiež vyplýva, že Trnavčania vlastnili a obrábali v našom chotári vinohrady už oveľa skôr.
   S vinohradmi a vínom bola naša história spätá aj v ďalších storočiach. Spolu so zlatým baníctvom tvorili dva silné piliere ekonomického potenciálu a kultúrno – spoločenského významu nášho mesta.
   V roku 1367 získalo mesto právo konať trhy. Toto významné privilégium sa týkalo prirodzene aj vína, jeho predaja, zrušenia nekalej konkurencie, ale aj kontroly kvality a vinohradníckych mier. Súbežne s tým sa dozvedáme aj o významnej funkcii vinohradníckeho richtára – perega (bergmajstra). Mal vo vinohradoch takú istú funkciu ako richtár v obci – konroloval a dohliadal na všetko dianie vo vinohradoch. Bol správcom i sudcom. Ak hovoríme „všetko“, tak to platilo doslovne, a to dokonca až do päťdesiatych rokov minulého storočia. Peregovia organizovali život vo vinohradoch, kontrolu a stráženie viníc, ale napríklad aj čistenie studničiek, dôležitých zdrojov pitnej vody. So špeciálnou organizáciou vinohradníkov, so založením bratstva, teda profesného cechu, sa v Pezinku stretávame už v roku 1494. Toto cechové bratstvo sa riadilo pevnými pravidlami, ktoré obsahoval cechový štatút, teda písané stanovy, ktoré sa prvýkrát spomínajú v roku 1585. V roku 1622 prevzala tieto cechové pravidlá od Pezinčanov aj vtedy ešte samostatná obec Cajla. Stanovy Slávneho Bratstva cechu vinohradníckeho sa netýkali len problematiky vinohradníctva a vinárstva, ale vo svojich jednotlivých paragrafoch riešili aj všeobecné zásady slušného správania a spravodlivého podnikania s vínom.
   Minulosť, aj tá spred mnohých stáročí, by mohla v mnohom poslúžiť ako vzor aj dnes. Možno by sa oplatilo oprášiť napríklad staré mestské nariadenie, týkajúce sa starostlivosti o vinohrady, ktoré hovorilo o tom, že kto sa dva roky nestaral o svoje vinohrady, tak o ne prišiel - jednoducho prepadli v prospech mesta. Keby to platilo aj dnes, iste by mnohí majitelia, ktorí sa o svoje vinohrady nestarajú (alebo čakajú, že ich so ziskom predajú stavebným developerom), horko zaplakali. Možno je to aj preto, že vinohrady už dnes nemajú jedného pána – teda perega. A chýbajú aj špeciálni strážcovia vo vinohradoch – hájnici. Najmä však chýba zodpovedný a zaväzujúci vzťah k vinohradom, ktoré sú tu tisíc rokov a budú tu aj vtedy, keď my tu už nebudeme. Aj preto nikto z nás nemá právo ich ničiť, nechať spustnúť alebo ich „zabetónovať“ stavbami.

 

(OS)


Ohodnoťte článok: