Taliansky umelec prišiel na Slovensko učiť ako hrať netradičné divadlo

August 2015 / Prečítané 464 krát

   Väčšina z nás si divadelné predstavenie automaticky spája s dramatickými a inokedy zasa vtipnými dialógmi. A predsa sa divadelný jazyk môže zaobísť bez slov. Najmä ak priamo do našej duše prehovoria masky spojené s pohybom na javisku. Taliansky divadelník a výtvarník Matteo Destro priniesol umenie divadla v maskách aj na Slovensko, dokonca priamo do Pezinka.

   Práve Pezinok sa stal domovom originálneho divadelného predstavenia Silent Rhapsody, v ktorom rečou masiek a divadelného pohybu prerozprával Matteo Destro divákom pôsobivý životný príbeh Sisy Michalidesovej, zachytený v jej knižke Sisa a sivý holub.
   Divadelná hra popisuje zápas hlavnej hrdinky s chorobou, depresívne nemocničné prostredie, každodenné stretávanie sa s lekármi i so smrťou, ktorá sa zakrádala medzi detskými pacientmi. A hoci v predstavení nepadne ani jediné slovo, divák dokonale porozumie – práve vďaka pôsobivým maskám a originálnemu režijnému prístupu Mattea Destra.
   Taliansky divadelný režisér a pedagóg počas letných prázdnin vyučoval svoju divadelnú metódu aj na workshope v priestoroch bratislavského konzervatória. Bol to prvý workshop tohto druhu na Slovensku. Účastníci sa pod vedením zanieteného Taliana učili, ako sa pohybovať na javisku s maskou na tvári.
   Masky sú často bizarné, majú expresívny výraz a Matteo ich sám vyrába. A aj pre náhodného diváka bolo zážitkom vidieť, ako herec či herečka s maskou na tvári získava odrazu emóciu a charakterové črty budúcej divadelnej postavy.
   „Je to tak, maska na tvári herca, akoby už podmienila charakter celej postavy, dodáva jej výraz a náladu, ovplyvňuje herca, ktorý si ju nasadí,“ hovorí Matteo Destro.
   A aký je jeho vlastný príbeh? Jeho cesta k maskám viedla cez jednoduchú detskú túžbu stať sa klaunom. Po ukončení stredoškolského štúdia so zameraním na grafický dizajn šiel namiesto povinnej vojenčiny slúžiť do centra pre bezdomovcov v Padove. V roku 1996 dokončil na padovskej univerzite štúdium pedagogiky a aj svoju záverečnú prácu zameral na ľudí bez domova.
   Popri štúdiu pracoval ako technik pre miestnu televíziu. Zoznámil sa s divadlom i s klaunovskými kurzami. Jeho prvým javiskom sa stala ulica a jeho prvou maskou a kostýmom bol červený nos. No po čase pocítil, že chce robiť viac, než len pouličné divadlo. Presťahoval sa do Paríža, aby si rozšíril divadelné vzdelanie a zapísal sa do prestížnej divadelnej školy Jacquesa Lecoqa. Tu mal možnosť pracovať s vynikajúcimi učiteľmi, ako boli Norman Taylor, Pierre Byland a Alain Gautré.
   „Išiel som študovať iba preto, aby som sa dostal k profesii klauna, no na škole boli všetky možné iné predmety – a samotné klaunstvo malo prísť na rad až na samom konci,“ spomína Matteo na svoje školské časy. Práve vďaka tomu však spoznal oveľa širšie rozmery divadelnej práce a zoznámil sa s maskami. Bolo jasné, že podľahol ich čaru a venoval im celé svoje ďalšie divadelné pôsobenie. Stal sa autorom divadelných hier a režíroval mnohé predstavenia pre rôzne divadelné spoločnosti v Taliansku, vyučoval techniku hry s maskami na seminároch a workshopoch.
   Žije v Toskánsku, kde má svoje maskové štúdio a zakladá tu divadelnú školu. Pôjde o intenzívny trojmesačný program, ktorý by sa mal začať od januára budúceho roku v meste San Miniato.
   Samozrejme, Matteo je nielen divadelník, ale aj výtvarník, keďže si masky sám vytvára – z kože, z papiera a iných materiálov.
   „Často ma inšpirujú ľudia v okolí alebo na ulici,“ vysvetľuje Matteo. „Je fascinujúce pozorovať ich, ako sa pohybujú, ako kráčajú. Niektorí ľudia chodia tak, akoby ich niekto tlačil, niektorí, ako keby ich ťahala neviditeľná sila. Aj v chôdzi aj vo výraze ich tváre je emócia, príbeh. Niekedy len tak pocítim neodolateľnú chuť vytvoriť masku, tvár, ktorá na javisku ožije. A odrazu, keď vidím konkrétnu podobu, viem, že je to ona, že je to postava, ktorú som si predstavoval.“
Na Slovensko priviedla Mattea mladá hudobníčka, skladateľka a divadelníčka Sisa Michalidesová. K maskám ju priviedol režisér Patrik Lančarič z Pezinka. Stretli sa pri spolupráci na hre Klauni v pekle v divadle Úsmev, kde hrá Sisa spolu so svojou mamou, herečkou Alenou Michalidesovou. Práve Lančarič Sise povedal, že má talent na divadlo s maskami a navrhol jej, aby si našla kurz, v ktorom by svoje nadanie zdokonalila. Tak sa ocitla v Padove, kde spoznala na workshope Mattea Destra. Spolu s Matteom v divadle Úsmev vytvorili predstavenia deti a dospelých s polovičnými maskami „Haló, mimozemšťan!?“, ktoré sa hrá v divadle V podpalubí. O rok neskor vzniklo divadelné predstavenie Silent Rhapsody podľa Sisinej autobiografickej knihy Sisa a sivý holub, ktorú napísala pred vyše desiatimi rokmi.
    „To ona je na vine, že ju mám rád,“ žartuje Matteo pri otázke, ako sa vlastne so Sisou stretol a čím ho presvedčila, aby začali spolupracovať. „Prišla za mnou a v jej očiach som zbadal vášeň, videl som, že veľmi chce robiť divadlo, aké robím ja. Prvé, čo sa ma opýtala, bolo: Koľko peňazí chceš za predstavenie? Spýtal som sa: Počkaj, kto si? Čo robíš? Z akej si krajiny? Robíš divadlo? Máš peniaze alebo nemáš? Videl som, že o maskách nevie nič, že sa musí veľa učiť, ale videl som tiež, že chce. To je dôležité.“
   Tak sa začala dlhá cesta k zrodu predstavenia Silent Rhapsody, ale aj k pravidelnému pôsobeniu Mattea Destra na Slovensku.
   Mladí ľudia, ktorí študujú herectvo alebo sa o divadlo zaujímajú len experimentálne, si hranie s maskami vytvorenými Matteom vyskúšali počas prázdnin v bratislavskom konzervatóriu. Zúčastnili sme sa na chvíľu výučby a mali sme možnosť pozorovať, ako sa na scéne rodí charakter postavy. Študenti si postupne jeden po druhom vyberali z kufra masky a každý zvlášť, pod Matteovým vedením, sa pokúšal dať postave vlastnú pečať, vyskúšal si, aké je to stáť pred publikom v maske a hrať.
   Hoci nejde o pantomímu, herci využívajú jej prvky – pohyb, narábanie s telom, to všetko je pri hraní v maskách dôležité. Napokon, ľudia sa za masky radi skrývajú či už na fašiangoch, karnevaloch alebo v dnešnej dobe na internete, kde môžu tiež vystupovať anonymne, pod inou identitou. Za maskami sa nedá schovať. Hovorí Sisa. „Ak nemáte charakter v tele, neožije maska. Je mŕtva. Vidíte akoby herca, ktorý má masku na tvári. Je to omnoho ťažšie. Musíte
byť veľmi presný v pohyboch, aby vám divák rozumel.“
   Matteo väčšinou učí ľudí, ktorí majú viac než dvadsať rokov. Herec totiž už musí mať isté skúsenosti a vytvoriť charakter postavy, ku ktorému ho maska vedie. Zvláštne je, že sám seba pri hraní nevidí – nemal by sa vraj pozrieť v maske do zrkadla. „Jeho zrkadlom by malo byť publikum, ono by mu malo dať spätnú väzbu,“ vysvetľuje Matteo Destro nad kufrom plným masiek s veľkými nosmi a očami, s deformovanými hlavami a s čudným, expresívnym výrazom. Každá z nich ožije až vďaka hercovi, ktorý ju dotvára na výslednú divadelnú postavu. Matteo Destro vdychuje maskám život – a získava pre toto umenie ďalších nadšencov. Pretože divadlo v takomto podaní je nesmierne úprimné a pravdivé.

 

(irk, kam)


Ohodnoťte článok: