Vesmír je plný života a zázrakov

Júl 2015 / Prečítané 370 krát

   Už filozof Immanuel Kant vyslovil legendárnu vetu: Dve veci napĺňajú myseľ rastúcim úžasom a úctou – hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne. Nie náhodou človeka priťahoval a stále priťahuje pohľad do nekonečného vesmíru, vzbudzuje v ňom túžbou po poznaní a možno aj túžbou po dobre.
   Čaru astronómie podľahol aj Alexander Pravda, svojím „civilným povolaním“ IT špecialista Mestského úradu Pezinok.


   Alexandra Pravdu od mladosti bavilo pozerať sa na hviezdy, dokonca si skonštruoval vlastný ďalekohľad. Pri potulkách v Malých Karpatoch niekedy v 80. rokoch schádzal z Veľkej Homole a uvidel na jej úpätí stavbu. Rozčúlil sa, že si tu zas nejaký Bratislavčan stavia chatu. Neskôr však vysvitlo, že nejde o chatu, ale že sa tu buduje nové observatórium Univerzity Komenského. Alexander Pravda stál pri jeho vzniku doslova od základov – pracoval totiž priamo na jeho výstavbe: „Napríklad klampiari, ktorí robili kupolu, nevedeli zafalcovať plech do tvaru gule. Jednotlivé dielce im nesedeli, takže museli odísť zo stavby preč a naučili sme sa to robiť sami.“
Keď začalo v roku 1988 Astronomické a geofyzikálne observatórium Univerzity Komenského fungovať, dostal Alexander Pravda od jeho vedúceho Dušana Kalmančoka ponuku, aby v ňom nastúpil ako technik. Mladý amatérsky astronóm tu zažil krásnych jedenásť rokov života a aj obdobie odborného a profesionálneho rastu. AGO v Modre je medzi odbornou a laickou verejnosťou známe predovšetkým pozorovaním asteroidov či ako sa dnes presnejšie hovorí, planétok.
   „Vlastne sme sa k planétkam dostali náhodou, tak, že sme pozorovali niečo iné,“ spomína Alexander Pravda. „Observatórium ešte nemalo presne definovaný program, kolegovia pozorovali už planétky so známou polohou a kontrolovali tak presnosť systému. Ja som pozoroval a fotografoval kométy či hmloviny. Niekedy sme však odrazu zbadali objekt, ktorý na nočnej oblohe oproti stáliciam veľmi rýchlo menil polohu.“
   Práve takýto rýchly pohyb je pre malé planétky typický – a tak samozrejme astronómovia v takejto chvíli prežívali vzrušenie z toho, že objavili v hlbinách kozmu nové teleso. Každé ďalšie pozorovanie v ďalších dňoch potom prinášalo nové informácie o polohe planétky a umožňovalo tak vyrátať jej dráhu.
   Planétky sa nachádzajú v širokom páse medzi planétami Mars a Jupiter, ktorý akoby Slnečnú sústavu delil na dve časti. V prvej sú menšie terestriálne planéty, teda s pevným skupenstvom – Merkúr, Venuša, Zem a Mars – v druhej, už za pásom asteroidov, obiehajú okolo Slnka plynní obri Jupiter, Saturn, Urán a Neptún.
   Mimochodom, prvú planétku Ceres, objavil astronóm Giusseppe Piazzi v Palerme už 1. januára 1801. Vzhľadom na svoju veľkosť (priemer až do 1000 kilometrov) napokon postúpila do kategórie trpasličích planét. Odvtedy sa počet objavených planétiek rozrastal po tisícoch, ba až desaťtisícoch. Dnes už vyše 676-tisíc (toto číslo sa neustále zväčšuje) planétok má presne vyrátané dráhy a vyše 422-tisíc aj svoje meno. Celkový počet planétok v slnečnej sústave sa odhaduje na 1,1 až 1,9 milióna.
   Pri takýchto číslach sa nemožno čudovať, že pri objavovaní planétok vládla obrovská konkurencia. „Neraz sa stalo, že sme zverejnili svoje pozorovania. Keď sme zaznamenali jeho objekt, poslali sme údaje do centra, kde sa všetky pozorovania publikujú raz do mesiaca. A v inom observatóriu ten istý objekt začali tiež pozorovať, vyrátali jeho dráhu a ohlásili jeho objavenie ako prví. Vyfúkli nám takto niekoľko prvých planétok,“ popisuje tieto priekopnícke časy Alexander Pravda.
   Ustálil sa zvyk prisúdiť planétku tomu observatóriu, ktoré pozoruje a zaznamená najdlhší úsek jej dráhy. A astronómovia sa naučili taktickému postupu: zverejniť záznamy o novom telese až v okamihu, keď sa stráca z dohľadu a nik iný ho už nebude môcť zachytiť a privlastniť si jeho objavenie.
   Existovali však aj príklady spolupráce, napríklad japonským astronómom sa pozorovania kolegov v Modre natoľko zapáčili, že začali vzájomne spolupracovať a údaje o pozorovaných planétkach poskytovali jeden druhému.
   Talianski astronómovia zasa navrhli, aby sa v Modre inštaloval radar určený na zachytávanie malých telies v atmosfére pomocou rádiových vĺn. „Ide o projekt siete Bologna – Lecce – Modra,“ vysvetľuje Alexander Pravda. „Rádiové vlny totiž dokážu zachytiť prelet veľmi malého telesa zemskou atmosférou, čo je veľmi užitočné práve pri pozorovaní meteorických rojov. Keď Zem prechádza takýmto rojom, pri bežnom pozorovaní vidíme len väčšie objekty, ktoré horia v atmosfére a zanechávajú ionizačnú stopu. Rádiové vlny sa však od tejto ionizačnej stopy odrazia aj keď ide o celkom drobné kamienky. Aj vďaka tomu ich dokážeme zaznamenať – a nielen v noci, ale po celých dvadsaťštyri hodín, teda i za denného svetla.“
   Medzinárodný ohlas ešte v 90. rokoch zaznamenala aj veľmi vydarená animácia pohybu kométy Hyakutake. Slovenskí astronómovia ju dokázali vyčariť pomocou počítača AT 386, ktorý vtedy dostali od vlády. A prišli sa na ňu pozrieť aj odborníci z neďalekej Viedne, kde sa v tom čase konal medzinárodný astronomický kongres. Potvrdzuje sa tak, že aj so skromnejším technickým vybavením no s o to väčšou dávkou tvorivosti a nápaditosti sa dajú dokázať zázraky.
   Napokon podrobné pozorovanie a zaznamenávanie planétok a ich dráh má svoje praktické príčiny. Mnohé z nich prelietavajú okolo Zeme veľmi tesne. A teória, podľa ktorej práve dopad asteroidu spôsobil vyhynutie veľjašterov, naznačuje, že nás nebezpečné teleso nemusí len minúť. Alexander Pravda však ponúka optimistické vyhliadky: „Dnes už sú však všetky väčšie planétky zmapované, poznáme ich dráhy. Planétky, ktoré objavujeme dnes, sú už príliš malé na to, aby ich prípadný dopad spôsobil globálne škody. Dá sa povedať, že pri súčasnom stupni poznania by Zemi v najbližších 250 rokoch nemalo z pásma asteroidov nič vážne hroziť.“
   Okrem týchto planétok sa však malé telesá – a aj väčšina komét – vyskytujú aj v tzv. Oortovom oblaku. Oblasť na hranici Slnečnej sústavy dostala meno podľa holandského astronóma Jana Oorta a je možné, že je vychladnutým zvyškom pôvodnej slnečnej hmloviny. „Ak by Zem mohlo niečo ohroziť, tak práve niektorá z komét, ktorá z tejto oblasti môže priletieť veľmi nečakane, s nepredvídateľnou dráhou a veľkou rýchlosťou. Takže v prípade, že by nám teoreticky hrozila takáto zrážka, mali by sme na prípravy veľmi málo času, možno len pár mesiacov,“ dodáva Alexander Pravda.
   Práve preto je podľa neho pre ľudstvo také významné, že do tejto oblasti nazrie prvýkrát v histórii sonda New Horizons, ktorá nedávno preletela v tesnej blízkosti okolo Pluta. Katastrofou, ktorá nás pravdepodobne postihne – ale dnes nemusí rušiť náš spánok – je predpokladaná zrážka našej galaxie s galaxiou M-31 o dve miliardy rokov.
   Astronóma–amatéra Alexandra Pravdu však v blízkej budúcnosti čakajú oveľa príjemnejšie udalosti. Cez leto sa vydá na cyklisticko-astronomickú púť (viac na www.ebicykl.cz ) po severných Čechách, kde sa okrem iných kolegov stretne so svojím priateľom Jiřím Grygarom, českým astronómom známym z populárneho televízneho seriálu „Okná vesmíru dokorán“.
Na jeseň by sa zasa mal stretnúť s famóznym cyklistom a dnes už takmer národným hrdinom Petrom Saganom. Tak ako planétky objavené na Slovensku nesú názvy napríklad Modra či Comenius, dostala jedna z nich aj meno Tourminátor – práve podľa Sagana, ktorý dostal túto prezývku na svojom prvom Tour de France v roku 2012.
   Potvrdzuje sa tak, že práca amatérskych astronómov má pre vedu nesmierny význam.
   A prívlastok „amatérsky“ vyjadruje v tomto prípade vyššiu mieru nadšenia a nie nižšiu mieru profesionálnych schopností či znalostí.
   „Vesmír je obrovský a plný života, všetko čo sa v ňom deje, sú úžasné veci,“ dodáva Alexander Pravda. „Naše znalosti o ňom sú čoraz väčšie, na druhej strane však platí to, čo hovorí Jiří Grygar – každý nový objav, každá odpoveď, vytvorí desiatky ďalších nových otázok, preto je naše poznávanie nekonečné ako samotný vesmír.“
   Úžasné divadlo pre nás tmavá obloha pripravila tento rok napríklad v podobe donedávna jasných planét Venuša či Jupiter alebo kométy Lovejoy pozorovateľnej začiatkom jari. A ako každý rok, aj teraz nám leto spestrí meteorický roj Perzeíd, ktorého maximum vyvrcholí práve 11. až 12. augusta. Ak uvidíte padať hviezdu, nezabudnite si niečo želať. Alebo si spomenúť na Kantove slová o zázraku ľudskej mravnosti a hviezdneho neba.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: