Ocenené práce Literárnej súťaže žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok – XXIII. ročník

Júl 2015 / Prečítané 357 krát

   V tomto roku sa uskutočnil už XXIII. ročník Literárnej súťaže žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok. Výber z ocenených prác tradične prinášame čitateľom Pezinčana. Aj tentoraz sa súťaže zúčastnili žiaci základných a stredných škôl s počtom 41 prác. Odborná porota v zložení: Martina Monošová (predseda), Božena Jánošová, Mária Mesárošová a Daniela Debnárová zasadala 22. 5. 2015. Práce neprešli redakčnou úpravou.

 

Ema Počubayová Nezablúdiš...
II. miesto – próza SŠ

"Nezablúdiš, ak máš v srdci pevný bod." Kamil Peteraj

Strach z poblúdenia, z neznámeho, zo straty. Strach z toho, že prídeme o svoju istotu. Tento strach je asi jedným z najzákladnejších. Človek sa bojí, keď nevie, kde je. Bojí sa aj keď nevie, kam ide. Dieťa je vydesené, keď mu rodičia, jeho istota, zmiznú z dohľadu. To sú bežné asociácie, ktoré nám vyplynú pri slove zablúdiť.
   Je to naozaj všetko? Celý význam tohto slova?
   Prečo potom máme strach aj v pohodlí známych, bezpečných miest?
   Je to strach z toho, že sme zablúdili. Zablúdili v živote. Vo svojom vnútri.
   Naháňame sa za „istotami“ z reklám: ...„trvalo najnižší úrok“, „Peniaze vyriešia každý problém...“ alebo „Astra sa predsa nekazí“. Každá z nich sľubuje istotu. Každá z ľudí ťahá peniaze. Tieto veci nás napĺňajú bublinou spokojnosti, ktorá ale čoskoro praskne a zanechá prázdnotu.
   Ale prečo? Prečo sa ľudia nechávajú zlákať?
   Hľadajú... Hľadáme...
  Čo?
   Náš stred – náš pevný bod...
   A to je čo?
   Vraj zmysel života.
   Vraj?
   Vraj. Ja si myslím niečo iné.
   Čo si myslíš?
   Že je to naše „Ja“, miesto „tam vnútri“, kde sme to naozaj my.
   Čo to znamená? Ako viem, že ho mám? ako zistím, že som ho našiel/našla?
   Podľa mňa to znamená, že napriek tomu ako s nami životom máva, vo svojej podstate, v tom našom „Ja“, sme stále tá istá osoba – pevná, pokojná, vyrovnaná. Nie stále rovnaká – nemenná. Naše
   „Ja“ totiž rastie. Rastie tak ako my. Vyvíja sa každým našim krokom, rozhodnutím, ale aj radosťou či trápením. Každý ma toto svoje „Ja“, ale nie každý si to uvedomuje, nie každý ho vníma. Niekto ho volá intuícia, iný svedomie alebo „morálny kompas“.
   Veľa ľudí o ňom nevie, niektorí ho (aj keď nevedomky) ubíjajú, umŕtvujú.
   Neviem ako zistíš, že si ho objavil/objavila. Ale keď sa to stane, budeš to vedieť. Také niečo cítiš. Je to, ako keď si predstavíš, že slovo oceán..
   Oceán?
   Áno, oceán. Na povrchu premenlivý - raz pokojný, inokedy zúrivý a neľútostný. Vo vnútri to vrie. Je tam veľmi živo. Myšlienky tebou plávajú ako ryby. Niektoré krásne – blýskavé a dúhové. Iné také ... Také šedivé a obyčajné. A tam hlboko... Tam v hlbinách aj temné a desivé. Ale aj úchvatné a žiarivé. Ešte hlbšie, uprostred toho všetkého sa nachádza bezpečná jaskyňa. Veľká, s mnohými zákutiami, no stálou teplotou a tlakom. Zákutia sa striedavo presvetľujú a ukrývajú napĺňajú a vyprázdňujú, ale jaskyňa vo svojej podstate je taká, akú si si vybudoval.
   Ako to, že to vieš takto popísať?
   Myslím, že preto, lebo som tú svoju už našla.

 

Kristína Červenková NOVÝ ZAČIATOK
I. miesto – próza ZŠ

   Už zasa! Znova neviem nájsť svoje tenisky na telocvik. Však pred chvíľkou som ich mala na lavičke, tak kam sa mohli podieť?
   Zrazu do mňa niekto silno strčil. Obzrela som sa a uvidela som Andreu. Je to najenergickejšie dievča na svete. Vždy do každého štuchá, pichá a podpichuje ho. Niekedy vie byť aj normálna, ale to sa nestáva veľmi často. Pozrela sa na mňa a bez slova mi podala jednu z mojich tenisiek.
   „Kde si ju našla? A kde je druhá?“ spýtala som sa a obrátil som podávanú obuv v ruke.
  „Len som ju zobrala z chodby.“ Povedala to bez záujmu, otočila sa a odpochodovala. Vzdychla som si. Takto je to vždy, úplná ignorácia mojej osoby. Musím sa teda nejako popasovať na telocviku iba s jednou teniskou. Keď zazvonilo, nastúpili sme všetky do dvoch radov. Jeden tvorili iba ôsmačky, medzi ktoré som patrila aj ja, ten druhý iba deviatačky. O chvíľu prišla učiteľka. Všetky sme stáli v pozore a čakali sme na pokyny. Učiteľka si nás jednu za druhou premeriavala.
   S pohľadom upretým na moje chodidlá sa na mňa zaškľabila:
   „Ácsová, nechýba vám niečo?“
   Ospravedlňujúco som sa na ňu pozrela: „Prepáčte, stratila som ju.“
   „Čo tu máme škriatkov? Okamžite choď po svoju druhú tenisku!“
   Stále sa na mňa škľabila ako taký Satan. Tak som teda celú hodinu telocviku prehľadávala šatne. Nakoniec som ten druhý pár aj tak nenašla. Vykašľala som sa na to a aj na celý telocvik. Aj tak by ma tam iba ignorovali alebo by si robili posmech z toho, ako cvičím. Ja viem, mám „skvelý“ život.
   Druhá hodina je angličtina, na ktorej musím odprezentovať projekt. Cez prestávku som jedla chlieb s maslom. Prišla ku mne Vivien a začala mi vykladať nejaké blbosti o novom teleseriáli, ktorý je vraj straaašne dobrý, pričom mi vysvetlila celý milostný život hlavnej predstaviteľky. Vôbec nedbala na to, že ma to nezaujíma...
   Vivien nestačila ani poriadne odísť, keď ku mne dorazil Alex. Je to taká naspídovaná malá guľa. veľmi dotieravý chlapec, z celej triedy ho najviac neznášam.
   „Ahoj, Leuška, nemohla by si ma dať odpísať domácu?“
Tak toto na mojich spolužiakoch absolútne „milujem“. Normálne som pre nich neviditeľná, ale keď odo mňa niečo potrebujú, tak poznajú aj moje meno.
   „Ja nemám domácu, Alex,“ zaklamala som.
   „Ale, Leuška, ja viem, že ju máš.“
   Natiahol ruku za mojím zošitom. Pritlačila som zošiť rukou a zvrieskla na celú triedu:
   „Hovorím ti, že ju nemám!“
   Alex odo mňa odskočil a s falošným úsmevom dodal:
   „Ale, ale, Leuška sa nám hnevá! Ravrrr!“
   A začal sa nepríjemne smiať. Všetci v triede na mňa pozerali a na tvárach mali povýšenecké úsmevy. Vtom trieda vybuchla do smiechu. Všetci dookola opakovali:
   „ Ale, Leuška, daj nám to odpísať! “
   A znova obrovská vlna smiechu. Rýchlo som vybehla na chodbu a v hlave mi stále znel ten odporný smiech. Už zasa si zo mňa robili posmech. V takýchto situáciách som vždy zamierila k WC. Tam som si v kabínke sadla na toaletu a plakala som. Prečo som vždy terčom výsmechu iba ja? Čo je vôbec na mne také vtipné? Ja to nechápem. Odrazu niekto prišiel na WC. Prestala som vzlykať, takmer som nedýchala.
   „Pane Bože, znova som sa rozmazala,“ povedalo jedno z dievčat. Podľa hlasu som spoznala spolužiačku Ellu. Mala najlepšie výsledky v triede. Bola obľúbená a mala veľa kamarátok. To druhé dievča musí byť Sandra, jej najlepšia kamarátka. Jedna bez druhej by asi nemohli existovať. Voľakedy som bola jej najlepšou kamarátkou ja, kým mi Sandra neprebrala Ellu.
   „Alex zas urazil Leu,“ povedala Sandra.
   „To vážne? Nech jej už dá pokoj,“ povedala po chvíľke Ella.
   „Ale musím povedať, že Lea sa fakt oblieka ako malé decko, mohla by už konečne dozrieť.“ Takmer som sa tam znova rozplakala. Tak ma ranilo počuť niečo také od mojej bývalej kamošky...
   „Hej, máš pravdu, mala by už konečne dozrieť,“ prisvedčila jej Sandra a odišli.
   Nemala som síl na nič, len som tam sedela a civela na oranžové dvere, na ktorých bolo kostrbatým písmom vyryté K + V = BFF. Ten nápis ma najviac rozplakal.
   Napokon za mnou prišla na toaletu učiteľka angličtiny. Vyhovorila som sa, že mi je zle. Zavolala mojej mame a ona ma zobrala domov.
   Ešteže bol môj brat momentálne v škôlke, asi by som sa zbláznila, keby bol doma. Zavrela som sa v izbe a ľutovala som sa. Viem, že to v ničom nepomôže, ale cítim sa lepšie, keď sa vyplačem.
   Keď som sa napokon odvážila ísť von, mama doma nebola. Musela ísť niečo porobiť a mne zanechala na lístočku, čo mám urobiť, keď sa budem cítiť lepšie. A keďže sa mi nepolepšilo, ani som na lístok nepozrela. Nuda a zvedavosť však neskôr urobili svoje. Všetky pokyny sa týkali domácich prác, ale pod nimi bolo pripísané:
   Včera sa k nám nasťahovali susedia, bývajú hneď oproti. V predsieni je košík s koláčom, zanes im ho na privítanie.
   Ani som nevedela, že máme nových susedov. Tak som sa obula, zobrala košík a šla som. Mali obrovský rodinný dom, omnoho krajší ako ten náš. Zazvonila som. Po chvíľke čakania mi prišla otvoriť veľmi milá a usmievavá pani. Bola oblečená v obtiahnutom tričku a tesných džínsoch.
   „Dobrý deň, toto som vám mala priniesť od mojej mamy na privítanie,“ povedala som a podala jej košík s koláčom.
   „Och, aké milé, nemuseli ste sa obťažovať,“ zahrkútala a pozvala ma ďalej. Chcela som odmietnuť, ale čo by som sama doma robila? Tak som vošla. Mali veľmi pekne zariadené. Teta ma usadila do obývačky a ponúkla koláčikmi vlastnej výroby. Neodmietla som, však koláčiky sa ani odmietnuť nedajú...
   Po chvíli do obývačky vletelo nejaké dievča. Keď ma uvidelo, prehovorilo:
   „Ahoj, ty si tá od susedov?“ A žiarivo sa na mňa usmievala.
   „Áno, som. A? “ odpovedala som jej po chvíli.
   „Ja len, či nemáš čas niečo si zahrať.“
   To ma absolútne zaskočilo. Už dávno som u nikoho nebola, s nikým sa nehrala. Prikývla som. Dozvedela som sa, že sa volá Diana a má štrnásť rokov. Presne ako ja. Čierne chmáry z môjho života pomaly mizli. Bol to ten najlepší deň v mojom živote za posledné obdobie. Konečne, konečne niekto, pri kom som mohla byť sama sebou. Kto ma bral takú aká som a nevysmieval sa mi.
   Možnosť, že vzťahy s mojim spolužiakmi, naďalej budú na bode mrazu ma síce znepokojovala, ale na svete je veľa ďalších ľudí, ktorí sú super. Ako napríklad Diana. Dúfam, že týmto dňom som začala novú etapu môjho života, ktorá bude už len a len lepšia.

 

Veronika Trubačová Vyrábajú mačky mačacie jazýčky?
I. miesto – próza ZŠ, I. stupeň

   Určite všetci máte alebo ste mali radi mačacie jazýčky. Mačky ich priam zbožňujú. A preto sa všetky chcú naučiť ich vyrábať. Keď sa pani mačiteľka opýta, akú by chceli mať prácu keď vyrastú, vždy takmer všetky odpovedajú, že by chceli pracovať ako cukrárky, pretože sa chcú naučiť vyrábať mačacie jazýčky. A pretože to takto chodilo stále, pán riaditeľ pri poslednej porade rozhodol, že vymyslí krúžok, kde by mohli tieto jazýčky skúšať vyrábať. A tak sa aj stalo. Rozhodlo sa, že tento krúžok bude platený a budú sa tam môcť pripojiť mačky, ktorým to rodičia dovolia. A tak sa na krúžok pripojilo veľa mačiek. Pán riaditeľ bol pyšný, že vymyslel taký dobrý krúžok, a že pre školu vyzbieral veľa peňazí. A dokonca si pozval i majstra cukrára mačacieho, ktorý by mohol mačky naučiť vyrábať tieto jazýčky. Malo to len jeden háčik, pretože nie všetci boli takí šikovní. Najšikovnejšia bola mačička, ktorá sa volala Natálka. Cukrár majster mačací ju považoval za majsterku, a tak dostala prezývku majstri Nati. No keďže bolo obdobie, kedy ochoreli kakaovníky, museli čokoládou šetriť. Nepomohlo ani to a museli krúžok aspoň na mesiac zrušiť. Veľa mačiek bolo smutných. No po mesiaci nebolo po zrušení ani chýru ani slychu. Na krúžku bolo zas rušno. A čo bolo ďalej? Keď majstri Nati vyrásla dala si postaviť cukráreň, ktorá dostala meno: „Mačacie jazýčky u majstri Nati“.


Ohodnoťte článok: