Sisa Michalidesová: Odmalička som na javisku

Máj 2015 / Prečítané 605 krát

FOTO: Peter Konečný   Za silnými umeleckými dielami často stojí silný osobný zážitok. Niekoľkomesačný pobyt v nemocnici a stretávanie so smrťou, ktorá sa nevyhýba ani detskému oddeleniu, spracovala herečka, skladateľka a hudobníčka Sisa Michalidesová vo svojej knihe Sisa a Sivý holub. Na ich základe v spolupráci s talianskym režisérom Matteom Destrom vzniklo divadelné predstavenie Silent Rhapsody. Silný a pôsobivý umelecký zážitok sa zrodil v Pezinku, kde mal aj svoju premiéru.

l Študovali ste herectvo aj hudbu, konkrétne flautu. Ako ste sa k tejto netradičnej kombinácii dostali?
   Na bratislavskom konzervatóriu som začala študovať herectvo. Na konci prvého ročníka, som urobila skúšky na flautu, takže som študovala oba odbory naraz. Bolo to veľmi namáhavé a dnes si myslím, že ma to dosť zničilo a možno aj podlomilo moje zdravie. Chodila som do školy od siedmej ráno do deviatej večer. Mala som hudobnú skupinu, s ktorou som po večeroch skúšala a cez víkendy som hrala divadlo.

l Vraj ste ho hrali už od detstva.
  
Od malička som sa pohybovala na javisku. Moji rodičia založili divadlo Úsmev, ktoré funguje už vyše 30 rokov. Veľmi sa vyvinulo. Milovala som rozprávky, hrala som napríklad Kýblika v Snehulienke. Bavia ma obe veci, hudba aj herectvo a neviem robiť jedno bez druhého. Koncom tretieho ročníka som na „konzerve“ zistila, že sa nechcem venovať vážnej hudbe. Začala ma zaujímať džezová a improvizovaná hudba. Stretla som sa s Jiřím Stivínom, čo bol môj sen. On mi ukázal smer. Bolo to v Čechách, vo Všenoroch, kde založil tvorivú dielňu pre muzikantov, výtvarníkov aj tanečníkov. Stivín si tam kúpil mlyn, v ktorom robí hudobné kurzy dodnes. Mala som vtedy šestnásť rokov, a tak so mnou išiel aj otec ako pedagogický dozor. Vtipné bolo, ako som chcela pred Stivínom zamachrovať, že viem po česky. A keď sa ma spýtal, na čo hrám, hrdo som odpovedala – na flútnu.

l Prečo ste si vybrali flautu? Pre džez je to predsa len netypický nástroj, hoci príklad Jiřího Stivína je inšpirujúci.
  
Moja sestra hrala na flautu aj na klavír. Aj mama aj otec sú muzikanti. Bavia ma atypické veci. Baví ma ukázať na nástroji jeho netradičnú polohu. Otec počúval Šlitra a Suchého, takže som vždy inklinovala k džezu, nikdy nie k bigbítu ani k popovej muzike.

l Venujete sa džezu aj alternatívnemu divadlu, teda veciam, ktoré vás bavia. Dajú sa však v slovenských pomeroch robiť profesionálne? Alebo, aby sme nechodili okolo horúcej kaše, uživia vás?
  
Áno, ale existenčne je to dosť napínavé. S manželom Petrom Preložníkom, takisto džezovým muzikantom, máme hudobné štúdio. Pomáhame si celá rodina vrátane mojich rodičov. Je pre mňa ťažké vybavovať a manažovať predstavenia a koncerty. Umelca najviac ničí, keď sa musí venovať administratívnym veciam, na ktoré tu nie sú vhodní ľudia.

l Najviac vás asi v tejto chvíli zamestnáva nové divadelné predstavenie. Svojrázne na ňom je, že sa silný príbeh nerozpráva formou textu, ale prostredníctvom pohybu, masiek a hudby. Ako sa zrodil tento nápad?
  
K divadlu s použitím masiek som sa dostala vďaka režisérovi, pezinčanovi Patrikovi Lančaričovi. Réžíroval s naším divadlom Úsmev hru Klauni v pekle. V hre je aj obraz s maskami a Patrik mi povedal, že mám na takýto divadelný prejav talent. Odporučil mi, aby som si vyhľadala kurz – konkrétne v Taliansku, ktoré má tradíciu masiek – v ktorom by som viac prenikla do tohto umenia. Prvý, ktorý som našla, bol v Benátkach. Prežila som tam päť dní v priestore, z ktorého sme sa cez dvere dívali rovno na more a ešte aj ráno, pred cestou do školy, som si chodila zaplávať na ostrov Lido. Potom som si našla ďalší kurz.Viedla ho Talianka, ktorá študovala u francúzskeho divadelníka Jacquesa Lecoqua, zakladateľa a majstra známej školy fyzického divadla v Paríži. Učilo sa tam všetko, artikulácia pohybu, improvizácia... Tu som spoznala talianskeho režiséra Mattea Destra. Očaril ma svojou prácou. Priniesol tam aj svoje masky. Matteo má v sebe veľkú energiu a hravosť. Pracuje s hercami tak, aby sa nebáli ísť na javisko, ale tešili sa.

l Ako ste ho nahovorili na spoločný projekt?
  
Oslovila som ho a on prišiel. Najskôr sme veľmi rýchlo naštudovali detskú inscenáciu „Haló, mimozemšťan?“, ktorá sa hrá na lodi Adyho Hajdu. Potom mi Matteo povedal, že by chcel urobiť niečo bez textu, iba s hudbou. Zaujal ho môj príbeh, písaný v knihe Sisa a Sivý holub. Môj dobrý kamarát Michal Denci preložil celú knihu do taliančiny, aby si ju Matteo mohol prečítať. Na Mattea to zapôsobilo veľmi sugestívne. Hľadal spôsob, ako prerozprávať dej knihy do diania na javisku, teda do divadelného jazyka, ktorý sa musí zaobísť bez slov. Vybral si z príbehu niekoľko postáv a hlavné dejové situácie. Ako v knihe, aj v predstavení sa strieda realita so snom.

l Ako vznikali masky k predstaveniu?
  
Predovšetkým treba povedať, že nejde o pantomímu, využívame len jej prvky. Masky vytvoril Matteo pri počúvaní môjho CD Sisa a Sivý holub. Hudba, ktorú som tvorila v ťažkom období, ho inšpirovala. Masky sa rodili veľmi prirodzene priamo pod jeho rukami. Celé predstavenie mi pripadá ako zázrak.

l Koľkí herci v inscenácii účinkujú?
  
Danka Mackovičová, Tomáš Zárecký, moja mama a ja. Na klavíri hrá Valér Miko, ktorý je ako stvorený pre moju hudbu. Matteo mi dal na začiatku podmienku, že nesmiem hrať samu seba. Neskôr sme robili casting na postavy. Prekvapivé bolo, že hlavnú postavu, nazvali sme ju Chloe, vyhrala moja mama. Diváci o tom celé predstavenie nevedia. O to väčšie je ich prekvapenie na konci, keď vyjdeme bez masiek na klaňačku.

l Trápenie s ochorením určite prežila rovnako intenzívne ako vy, možno aj intenzívnejšie. Nie je pre vás náročné to znovu prežívať na javisku?
  
Po rokoch vznikol určitý odstup. Možno nám v tomto zmysle predstavenie aj pomáha – dokonca sme aj pri skúšaní a príprave zažili veľa komických situácií. Bola by chyba, keby som na javisku plakala. Plakať má divák, nie ja, ani nikto z protagonistov.

l Koho hráte vy?
  
Sivého holuba. Postavu medzi človekom a vtákom. A ešte kamaráta hlavnej hrdinky, chlapca, ktorého sme nazvali Potato, lebo pripomína zemiak. Je to moja obľúbená postava. Keď mi Matteo posielal fotku jej masky, zamilovala som sa do nej. Každý hráme dve postavy. Meníme si masky za paravánmi, jedine Chloe si masku nemení. Výhodou hrania s maskami je, že sa v nich nerozpráva. Všetko sa hrá telom. Keď máte postavu zažitú v tele, maska ožíva. Samozrejme nás na to Matteo dlho trénoval.

l Aký je to pocit, keď hráte s mamou na javisku?
  
Mama je moja veľmi dobrá partnerka. Na javisku ju neberiem ako mamu. Vždy to tak bolo, aj v divadle Úsmev. Už vtedy sedela pri osvetľovačoch a osvetlená malou lampičkou na mňa pôsobila ako boh. Dobre sa nám spolu hrá.

l Ako ste sa dostali do Viničného?
  
Asi som po tej chorobe potrebovala zmenu. Stretla som sa vtedy s mojím dnešným manželom Petrom a keďže sme sami dvaja nemali dosť peňazí, tak sme do toho išli aj s mojimi rodičmi. A aj dom máme rozdelený, dolu bývajú rodičia a hore my. Bývame tam už deväť rokov.
l Vašou známou aktivitou je charitatívny projekt Veľkí herci malým deťom – cédečko a knižka s detskými pesničkami, pričom výťažok z predaja dostanú deti s onkologickými ochoreniami. Aké máte ohlasy a koho všetkého ste nahovorili na spoluprácu?
   Vydali sme už tri časti a máme dobré ohlasy. Napríklad aj moja kamarátka z Grécka mi posiela videá, na ktorých jej deti spievajú tieto pesničky. Niektoré deti sa pod vplyvom projektu zapísali do Rozhlasovej speváckej družiny. Páči sa mi, že sa postupne stupňuje náročnosť hudby. V treťom dieli už hrajú všetci muzikanti naživo, a zaznie napríklad i rap v podaní hercov Lukáša Latináka, Mariána Miezgu a Róberta Jakaba. V prvom dieli VHMD spolupracovali s nami napríklad Milan Lasica, Marián Labuda starší aj mladší, Zuza Tlučková, Zuzana Kronerová, Zuzana Haasová, Maroš Kramár, Ján Galovič, Ivan Romančík, Miro Noga a Martin Huba, ktorý úžasne zaspieval pesničku Papagáj a mnoho ďalších. Niektorých hercov som chcela doslova zvečniť pre najmladšiu generáciu.

l Čo plánujete ďalej? Kedy vaše predstavenie Silent Rhapsody uvidíme v Pezinku?
  
Najbližšie sa hrá 4. júna v Dome kultúry, v Malej sále, o 19.00. Mnohí diváci mi povedali, že táto hra je veľmi dôležitá – a nielen pre ľudí, ktorí prekonali chorobu. Je v nej silne vykreslený aj vzťah matky a dieťaťa. O predstavení by mal vzniknúť aj dokumentárny film, ktorý sa točil počas skúšania hry. Hudobné motívy z inscenácie sa vyskytnú na novom cédečku, ktoré teraz robím. Hrá tam napríklad vynikajúci venezuelský klavirista Benito Gonzalez a náš trúbkar Juraj Bartoš. Bude sa volať Dream rhapsody.

 

(kam)


Ohodnoťte článok: