SZM: Horor, ktorý môže byť pozitívnou inšpiráciou

Apríl 2015 / Prečítané 534 krát

   Pod skratkou SZM si pamätníci vybavia Socialistický zväz mládeže. Môže to však znamenať aj Socialistický zombi mord. Film s takýmto názvom za málo peňazí, zato však s obrovským nasadením nakrútila partia nadšencov. V sobotu 18. apríla ho odvysielala RTVS a v marci ho uviedli na Pezinskom amatérskom filmovom festivale, kde si ho pozrelo aj domáce publikum. Domáce preto, že v Pezinku žije režisér filmu Rasťo Blažek, ktorý sa s čitateľmi Pezinčana ochotne podelil o svoje postrehy a skúsenosti.

l Horor Socialistický zombi mord sa zakladá na originálnej myšlienke: Školáci sa v rámci branného cvičenia nadýchajú neznámeho bojového plynu, ktorý sa na Slovensko dostal zo Sovietskeho zväzu počas okupácie v auguste 1968. Ako ste na takýto bizarný nápad vôbec prišli?
   Už predtým sme nakrúcali krátke niekoľkominútové filmy. Chcel som si však vyskúšať niečo väčšie. Tak vznikol 45-minútový film Tehlo. Pri jeho zrode stála slovná hračka, či skôr brept, keď som miesto ´Števo ide k tehlám´ povedal ´tehlo ide k števám´. Bola to úplná absurdita, napríklad ešte aj policajt pri vypočúvaní umýval riady, pretože bol veľmi čistotný. Behali sme s týmto filmom po amatérskych festivaloch a mal celkom priaznivý ohlas. Povedali sme si, že urobíme celovečerný film. A keďže nás, tvorcov, bolo viac, a každý mal vlastné nápady, dohodli sme sa, že si vyberieme tému, na ktorej sa všetci zhodneme. Môj kamarát Igor Kováč dal do placu námet, že sa dve školáčky za socializmu, teda dve pionierky, prestrieľajú cez školu plnú zombie. Nič viac k tomu nepovedal, ale už sme si to všetci predstavovali a všetci sme za tento námet hlasovali.

l Zažil ste na vlastnej koži komunistický systém? A aj branné cvičenia s plynovými maskami?
   Zažil som to do svojich trinástich rokov. Samozrejme, v niektorých veciach sme sa už nedržali reality. Napríklad sme do filmu potrebovali dostať aj zbrane, ale tie sa predsa len na branných cvičeniach v škole nepoužívali. Preto sme do filmu dali postavu školníka, bývalého ruského vojaka zo SPECNAZ, ktorý ukrýval aj zbrane. Mali sme šťastie, že sa na kasting na túto postavu prihlásil Ukrajinec, ktorý vedel po rusky a ešte aj celkom dobre hral.

l Do filmu ste sa pustili ako amatér. Akú ste mali profesiu?
Pôvodne som vyštudoval stavebnú priemyslovku a robil som konštruktéra, teda to, čo kedysi robili kresliči, akurát dnes sa to robí na počítači. Keď sme išli robiť film, povedal som si, že nechcem do dôchodku sedieť v kancelárii, že si chcem splniť svoj sen. Išiel som do toho po hlave a nejaký čas som venoval len filmu, ničomu inému.

l Keď ste začali práce na filme, zrejme ste nepredpokladali, že budú trvať tak dlho a od premiéry vás delí celých osem rokov...
   „Tehlo“, ktorý trval 45 minút, sme nakrútili za tri mesiace. Takže sme si tento čas len vynásobili dvomi... Čistá naivita! Začali sme s Igorom Kováčom písať scenár, vznikla prvá verzia... Zháňali sme peniaze, nakoniec sa nám iba z našich súkromných zdrojov podarilo dať dokopy nejakých 200-tisíc korún, teda ešte viac, než sme si pôvodne mysleli. Keďže sme potrebovali nakrúcať v škole, pustili sme sa do toho cez prázdniny v roku 2006. Ale za päť týždňov, počas ktorých nám školu prenajali, sme to nestihli. Napadlo ma spýtať sa v Tatre Regene, kde sú obrovské haly a prázdne priestory. Prenajali nám ich veľmi výhodne, za tretinovú cenu. Nasťahovali sme sa a postavili sme tam kulisy a za 40-tisíc korún sme tam mohli točiť tri mesiace. V roku 2008 sme mali možno 95 percent filmu pod strechou.

l Čo sa teda dialo počas ďalších dlhých rokov?
  
Museli sme riešiť kopec vecí, na ktoré sme na začiatku ani nemysleli. Napríklad nám jedna hlavná hrdinka odišla, a tak sme jej postavu museli nechať umrieť, niektoré scény pretočiť a spolu s Petrom Čermákom a Zuzanou Paulíni sme pracovali na novej verzii scenára. Mnohí ľudia odmietali na filme spolupracovať, lebo sa báli, že to bude stratený čas. Bolo to už aj pre nás trochu demoralizujúce. Naučili sme sa robiť zvuk, zvukové efekty, ruchy, dabing... Tým, že nás bolo málo, museli sme všetko robiť sériovo – až keď sa dokončila jedna vec, išlo sa na druhú. Práce na filme trvali napokon do roku 2009 alebo 2010. Odvtedy sme sa venovali postprodukcii. Chýbali nám napríklad autentické zábery z augusta 1968. Slovenský filmový ústav by nám ich poskytol, ale ceny sú vysoké a rovnaké pre všetkých, bez ohľadu na to, či dajú zábery komerčnej televízii alebo partii nadšencov. Museli sme pretočiť aj túto scénu, čo trvalo do roku 2011. Potom sme riešili organizačné veci, ale musím povedať, že sme to možno aj my sami zdržovali, pretože sme si naozaj chvíľami prestávali veriť. Hľadali sme dobrý termín na premiéru v kine, a tak film prvýkrát uvideli diváci v apríli 2014.

l Počas filmu sa veľa ľudí v tíme vystriedalo, viacerí tvorcovia poodchádzali.
  
Je to tak, keď sa nakrúcanie začalo prerušovať, už sme vyšli z tempa. Bolo oveľa ťažšie ľudí skoordinovať, mnohí sa začali venovať svojim veciam. Štáb sa rozpŕchol, mnohí tomu neverili, povedali, že to boli zle vynaložené peniaze, že to nemalo zmysel, niektorí sme sa na chvíľu aj rozkmotrili. Prestávky nám teda ešte viac spomaľovali tempo nakrúcania, ale na druhej strane nám napríklad pomohli odhaliť mnohé chyby vo filme.

l Zrejme nebolo také jednoduché nájsť ľudí, ktorí boli ochotní do projektu investovať svoj voľný čas. Čo vám táto práca dala? Uchytili sa niektorí členovia tvojho tímu vo filme?
  
Herci dostali zaplatený symbolický honorár, ale naozaj sa väčšina vecí robila zadarmo, alebo len za malé peniaze. Viacerí ľudia od nás však ostali pri filme. Zuzana Paulíni robí maskérku, vypracovala sa cez seriály až k filmu. Pri remesle som ostal aj ja a dnes sa profesionálne venujem strihu.

l V žánri, akému sa venujete, sú dôležité efekty. Ako ste vôbec dokázali vyriešiť „na kolene“ také množstvo technických detailov?
  
Mali sme napozeraných strašne veľa „ making-of “ filmov, učili sme sa, inšpirovali... Dnes už človek veľa vecí nájde aj na internete. Dokonca sú firmy, ktoré predávajú celé zranenia hlavy, jazvy, ruky, nohy, takže keby chcel človek urobiť profi-zombie film, nevyjde to draho. Sami sme si vyrábali napríklad systémy na výstreky krvi a veľa ďalších technických detailov.

l Tušili ste vopred, aké budú ohlasy na váš film?
  
Neboli sme spokojní s jeho technickou úrovňou. Človek porovná svoj film s nejakým americkým, a vidí tam kopec chýb. Navyše, divák potrebuje zážitok a nepremýšľa nad tým, koľko mali tvorcovia peňazí, aké mali možnosti... To je ako na dnešný trh s autami priniesť Škodu 105. Boli sme si toho vedomí, ale veľmi sme chceli film dokončiť aj s rizikom, že si ideme k divákom pre facku. Predsa len sme verili, že náš film má nejaký pôvab, šarm. Ako keď nejaký človek nie je až taký krásny, ale je šarmantný a ľudia sú s ním radi. Jeden novinár to prirovnal k punkovému koncertu – že keď veríte kapele a jej prístupu, ste ochotní jej prepáčiť aj sem-tam nejaký falošný tón. Navyše sme zistili jednu vec: keď človek berie ohľad na každého, neurobí nič. Ako vraví príslovie, ešte sa nenarodil ten, čo by sa páčil všem. A ešte sa ani nenatočil ten, čo by sa páčil všem.

l Koľko ľudí videlo SZM?
  
Platiacich divákov v kinách bolo okolo dvetisíc. Štvrtina ľudí ten film neznáša, vidí na ňom tú amatérčinu. Ostatní to zas berú ako recesiu a dobre sa bavia. Ale obavy, že príde do kina pár ľudí a budú na plátno hádzať zeleninu, sa nenaplnili. A jedno prvenstvo sa nám podarilo získať: Máme najnavštevovanejší film na jednu kinosálu. Veľmi nám pomohlo, že nás zavolali na festival Art Film. V máji chceme urobiť derniéru, ale film sa ešte bude hrať aj ďalej, keď oň niekto bude mať záujem.

l Film SZM sa odohráva počas studenej vojny. Počas ôsmich rokov, keď ste ho začali tvoriť, sa medzinárodná situácia zmenila k horšiemu tak, že sa tento pojem opäť používa. Čo na to hovoríte?
  
Zaujímam sa o politiku, ale pri tomto filme sme ju vôbec neriešili. Socializmus sme brali ako dobrú kulisu. A tiež ako prostredie, ktoré hrá dôležitú rolu v príbehu. Ak by sa za komunizmu stalo niečo takéto a ak by unikol omylom pri brannom cvičení bojový film, ktorý zabil 300 žiakov, režim by sa to snažil utajiť. Bol to predsa len despotický režim. Veď ani pri v Černobyle najprv nechceli prezradiť, že tam vybuchol atómový reaktor, len aby Sovietsky zväz nevyzeral ako neschopný. Navyše bola studená vojna, určite sa vyvíjali rôzne zbrane, o ktorých sme ani netušili. Možno je doba stále taká, len s rôznymi výkyvmi k lepšiemu a horšiemu.

l Aké sú vaše ďalšie plány?
  
Máme chuť urobiť nejaké sci-fi. Budeme robiť nábor ľudí, aby sme doplnili štáb, možno sa k nám popridávajú ďalší záujemcovia. Najdôležitejšie na filme totiž pre nás bolo, že to bola naša VŠMU. Nás napríklad navnadil film Nič nekrváca večne, ktorý sa premietal aj na festivale v Karlových Varoch. Možno teraz, keď si niekto pozrie náš film, povie si – nakrútim niečo lepšie než oni. Oni to robili osem rokov a ja to urobím rýchlejšie. Možno sme teda aspoň trochu pomohli tomu, že sa nájdu ďalší nadšenci, ktorí budú chcieť nakrútiť film a dosiahnu väčšie úspechy, než my. Možno začne vznikať viac filmov. Možno sa Slovensko posunie v kinematografii predsa len ďalej. Treba niekde zlomiť ten začarovaný kruh.

 

(kam)


Ohodnoťte článok: