65. výročie Akcie Kláštory Internačný kláštor v Pezinku v spomienkach

Marec 2015 / Prečítané 664 krát

   V tomto roku si pripomíname už 65. výročie Akcie kláštory, ktorú Ján Chryzostom kardinál Korec nazval „Barbarská noc“. Počas noci z 13. na 14. apríla 1950 a noci z 3. na 4. mája 1950 boli totiž vyvezení zo svojich kláštorov všetci rehoľníci v Československu. Predstavení kláštorov a tzv. reakční rehoľníci boli o polnoci odvezení do internačného alebo kárneho kláštora v Pezinku, ktorý bol zriadený v kapucínskom kláštore. Už o 5. 30 h sem už doviezli prvých troch rehoľníkov. Do priestorov, kde dovtedy žilo 18 kapucínov, nasťahovali spolu 91 ľudí. Boli to františkáni, dominikáni, baziliáni, premonštráti, jezuiti, minoriti, milosrdní bratia, tešitelia, redemptoristi a saleziáni. Okrem nich v kláštore ponechali 18 kapucínov na duchovnú správu kostola a na vyučovanie náboženstva. Ich predstaveným bol P. Alojz Horváth. Napokon väčšinu odviezli a zvyšní štyria tu zostali do roku 1952, kedy boli vyvezení do kárneho kláštora v Králikách.
   Gvardián páter Alojz Horváth OFMCap si pamätal, že o polnoci sústredili všetkých 18 kapucínov do vyhradenej časti kláštora a do jeho zvyšku pozvážali privezených rehoľníkov. P. Alojz ako predstavený musel vodiť ozbrojené zložky po celom kláštore. Neunikla im ani vežička či povala. Hľadali zbrane, ale žiadne nenašli. Napriek tomu sa v novinách Pravda objavil článok, že v tom kláštore sa zbrane našli. P. Alojz napísal do novín a tie mu odpovedali, že ide o chybu, ale nenapravili ju. Tými „zbraňami“ boli rekvizity z divadelnej sály Útulne, ktorá bola súčasťou kláštora – karabíny z hry Jánošík. Ďalšou zbraňou bol automat, ktorý cez hradby do kláštornej záhrady preložil istý učiteľ, keď na hradby vyliezol po rebríku z vonkajšej strany. Páter Alojz pomocou akejsi spojky zavolal do kláštora pána Vladimíra Milka a zaviedol ho do malej knižnice na poschodí. Povedal mu, aby si vybral niektoré knihy, ktoré sa vďaka tomu zachránili. Ostatné zmizli v nenávratne spolu s celým kapucínskym archívom.
   Proti sústreďovaniu rehoľníkov sa Pezinčania vzbúrili hneď 14. apríla 1950, keď do kláštora prichádzali autobusy s rehoľníkmi. Dav asi 500 ľudí (prevažne žien a detí), pokrikujúc rôzne heslá (napr. Neberte nám kňazov! Chceme náboženstvo! Chceme pátra Alojza!) a hádžuc kamene, sklá a klince pod pneumatiky autobusov sa pokúšal vniknúť do kláštora, čomu zamedzili privolané bezpečnostné jednotky. Ľudia sa rozišli až v neskorších popoludňajších hodinách, po privolaní posily. Išlo o najväčšiu vzburu na Slovensku.
   Umiestnenie internačného kláštora v Pezinku nevyhovovalo pre nedostatok miesta v budove (hrozilo šírenie chorôb), ale aj z dôvodu, že „pezinskí obyvatelia sú bohatí vinohradníci, nie priateľsky naklonení nášmu režimu – viď prípad zhluknutia 14. apríla... “ „ Tam my nemáme oporu, je tam málo robotníkov a mnoho vinohradníkov, ktorých ženy sú veľmi bigotné a je obava, že by tam mohlo k niečomu dôjsť. “ Preto sa 20. 4. 1950 rozhodlo o presťahovaní internačného kláštora do Báču.
   Pobyt v Pezinku nasledovne opísali dvaja rehoľníci: P. Ján Tomaškovič CSsR: „Nepovedali nám, kam ideme. Nasadli sme do autobusov, ktoré mali dopolovice zafarbené okná. Tí, ktorí boli z tohto kraja, však krajinu poznali aj keď bola slabá viditeľnosť. V autobuse boli okrem nás aj iní rehoľníci, kapucíni a žandári. Žandárske hliadky v autách sprevádzali autobus pred ním a za ním. Do Pezinka sme prišli včasráno, keď už bolo vidno. Spali sme natlačení na chodbe na slamníku, pretože izby boli preplnené. Svätú omšu sme nemohli slúžiť, mali sme len jednu spoločnú v kostole. Vtedy bol kostol uzavretý pre verejnosť. Slúžil ju vždy iný z nás.“ P. Dionýz František Tomašovič OFM: „V Pezinku sme niekoľko týždňov pracovali v záhrade.
   Okrem manuálnej roboty sme boli ustavične kŕmení horkými pilulkami prednášok, ktoré nás mali prevychovať v duchu „vedeckého“ marxizmu – leninizmu. Táto „strava“ spočívala v čítaní novín, ku ktorým sme museli podávať vlastný komentár. Predtým nechýbala ani pravidelná ranná rozcvička tela, vraj, aby sme dostali nového ducha. Pezinok sa tak stal prvou zastávkou utrpenia a „maturitou“ nového dozrievania... “
   V lete 1950 bol v Pezinku zriadený preškoľovací kláštor pre rehoľných klerikov, ktorých sa nepodarilo „prevychovať“ na nútených prácach na stavbe Priehrady mládeže a pri preškoľovaní v Kostolnej. Bývalý tešiteľ brat Andrej – Emil Toma si na Pezinok spomína takto: „ Auto zastalo na nádvorí kapucínskeho kláštora v Pezinku neskoro poobede. Neskôr som sa dozvedel, že to bol vlastne osobitný kárny tábor s tvrdším väzenským režimom. S bratom Inocentom sme sa ubytovali v jednej cele. Ten hneď prezeral piecku, či je v poriadku, až tu budeme musieť tráviť zimu. V Pezinku sme pracovali vo vinici a večerami boli dlhé debaty – školenia s vedúcim dozorcom, ktorý, ako prezradil, bol z leopoldovskej väznice. Tam boli od nás oveľa starší: jezuiti, lazaristi, saleziáni, verbisti a my dvaja tešitelia. Sv. omšu sme mali v kostole každý deň. V kláštore zostali: 1 kňaz kapucín pre pastoračnú službu, 1 starý kňaz, 1 rehoľný brat, ktorý mal na starosti veľkú pivnicu s vínom a 1 brat kuchár, ktorému som občas pomáhal v kuchyni. My mladší sme sa držali viac pohromade a na starších sme hľadeli s úctou. Neskôr som sa dozvedel, že tam bol aj terajší kardinál Ján Korec SJ. Dňa 22. septembra 1950 sa vyriešila situácia v tomto kárnom tábore v Pezinku: starší nastúpili do PTP k lopate za vojakov s čiernymi výložkami a mladší, čo nepodliehali vojne, teda nemali 21 rokov, boli prepustení domov o 2 dni, nakoľko sme tam zostali iba dvaja. Nás prepustili dňa 25. septembra 1950 s tým, že vraj aj tak z nás nič nebude – povedal veliteľ. “
   Od 11. 11. 1950 do 29. 1. 1951 boli v Pezinku internovaní gréckokatolícki kňazi, ktorí odmietli prestúpiť na pravoslávnu vieru. Jeden z nich, o. Michal Fitz si spomína: „Vystúpili sme na nádvorí prázdneho kapucínskeho kláštora. Nový zmocnenec Kukumberg nás umiestnil v malých celách po troch. Prečítal denný poriadok. Aj tu bola záhrada na pestovanie zeleniny. A všade rástla vínna réva. Vinohradnícky kraj. Začali nás navštevovať pracovníci Slovenského úradu pre veci cirkevné z Bratislavy. Zamerali sa len na vybraných kňazov a mali s nimi aj dvojhodinové pohovory. Presvedčovali ich, aby odišli do pravoslávnej pastorácie. Dostali sme otázky a písomné odpovede sme mali odovzdať o tri dni. Z viacerých otázok som si zapamätal tieto tri: Čo súdite o politike Vatikánu a o terajšom pápežovi, najväčšom podpaľačovi vojny? Čo súdite o zločincoch – biskupovi Gojdičovi, Vojtaššákovi a Buzalkovi? Aký je váš názor na pravoslávie a aký je váš postoj k nemu. Po nadiktovaní týchto a ďalších otázok sa v nás doslova búrila krv. Urážky našich cirkevných predstaviteľov, ktorých životy sme dobre poznali, nás ranili a urážali. Poradili sme sa a rozhodli, že napíšeme spoločnú odpoveď. Zmocnenec Kukumberg a naháňači na pravoslávie neboli s odpoveďou spokojní, ale boli aj prekvapení. “
   Neskôr do kláštora nakrátko umiestnili Charitný domov pre prestarlých kňazov a rehoľníkov, ktorých tu žilo 14 a od 2. 8. 1951 sa o nich starali sestry z Kongregácie Misijných sestier služobníc Ducha Svätého, vyvezené z Bytčice. Charitný domov bol 13 8. 1952 presťahovaný do Báču. Sestra Agnesa Kompasová SSpS si spomína: „Boli sme tam privezené nákladným autom a prišli sem práve na svätú omšu. Bol práve prvý piatok. Kostol bol plný ľudí, ktorí krásne spievali. Privítal nás gvardián páter Alojz Horváth aj jeden starší páter Chryzostom, tiež aj dvaja bratia kapucíni – brat Peregrín a brat Michal. Bývalý kapucínsky kláštor mal byť zriadený ako kňazský domov. Tam sme my sestry po maliaroch upratovali a chystali miestnosti pre budúcich obyvateľov. Ja som sa starala o varenie. Kapucíni mali tam krásnu vinicu a dodávali víno na fary. Mali tam tiež zeleninovú záhradu. “
   Od septembra 1952 používal SLOVÚC budovu kláštora v Pezinku ako Kárny kláštor na internáciu nepohodlných diecéznych kňazov z pastorácie, premiestnený z Močenka. Väznili ich tu bez súdneho rozhodnutia, iba na základe tzv. trestného konania správneho Okresného národného výboru.. Rozsudky vypracovávali v spolupráci so Slovenským úradom pre veci cirkevné a ten s ŠtB. Okrem núteného pobytu v kárnom kláštore (často aj na neurčito) išlo aj o finančnú pokutu a stratu miesta v pastorácii. Štátna bezpečnosť sem dovážala aj kňazov po prepustení z väzenia, ktorých musela trestná komisia „z verejného záujmu“ dodatočne odsúdiť.
Následne bol v Pezinku zriadený Charitný domov pre rehoľné sestry, vyvezené z nemocníc. Boli tu sestry z viacerých reholí: dcéry sv. Františka, milosrdné sestry sv. Kríža, vykupiteľky, spasiteľky, uršulínky, vincentky, dominikánky, mariánky a anglické panny. Skôr, ako ich tu umiestnili, museli dať kláštor do lepšieho stavu, najmä vinicu. Za týmto účelom tu od 3. 6. do 23. 9. 1953 čistilo zanedbaný kláštor 10 rehoľných sestier zo sústreďovacieho kláštora v Modre. Sestra františkánka Amanda Vašková si spomína:
   „V noci z 9. na 10. augusta 1957 presne o polnoci prišla naša hodina deportácie. Pred bránou zastavil autobus a my sme museli rýchlo a potichu nasadnúť. S nikým sme sa nemohli rozlúčiť a nikomu ani ruku podať. Zaviezli nás do Pezinka, do Charity. Kňazov, ktorí tam bývali pred nami, vyviezli do Podolínca. V charite sme potom pracovali ako pomocné pracovné sily, pomáhali sme v domácnosti pri umývaní riadov, upratovaní, pracovali sme v záhrade, za práce sme nedostávali žiadnu mzdu, nesmeli sme ani vychádzať von, s nikým sme sa nesmeli stýkať. Byt a stravu nám dávala Charita, oblečenie a potrebné veci nám dali ešte v kláštore. Znášali sme i to, že sme boli stále sledované. Nijako nám to nemohlo uškodiť, lebo sme boli jednotné, svedomito sme si robili prácu a nikomu sme nič neprezradili. “
   Postupne boli rehoľné sestry odvážané na iné miesta a od 60. rokov v Pezinku ponechali len sestry vincentky. Od roku 1955 sa tu zriaďoval Charitný domov pre kňazov – penzistov. Mal však charakter internačného kláštora minimálne do roku 1968, kedy museli odísť správcovia (štátni zmocnenci) manželia Pavla Kardošová a Jozef Kardoš, ktorí spôsobovali rehoľným sestrám veľa ťažkostí. Sestry vincentky opatrovali starých kňazov až do zrušenia charitného domova v roku 2004.
   65. výročie Akcie kláštory si pripomenieme v piatok 10. apríla pri sv. omši o 18.00 h v Kapucínskom kostole v Pezinku a na následnej pietnej spomienke pri pamätnej tabuli.

 

Peter Sandtner

 


Ohodnoťte článok: