Aj knižnica môže byť naším domovom

Február 2015 / Prečítané 351 krát

   Vraví sa, že záujem o literatúru klesá a najmä mladá generácia čerpá informácie z internetu a z televízie. Keď však človek navštívi priestory Malokarpatskej knižnice v Pezinku, nikdy nezívajú prázdnotou. Láska ku knihám zrejme potrebuje správne podnety. A o tie sa úspešne starajú zamestnankyne a zamestnanci knižnice pod vedením riaditeľky Daniely Tóthovej.

l V minulom čísle Pezinčana tlačiarenský škriatok prekrstil vašu knižnicu z Malokarpatskej na Mestskú. Zrejme to však nie je iba formalita. Ktoré funkcie vám vyplývajú z faktu, že ste nielen mestská ale aj regionálna knižnica?
   Podľa Zákona o knižniciach plníme funkciu obecnej – v našom prípade mestskej – knižnice pre Pezinok. Predovšetkým požičiavame knihy, ale zabezpečujeme aj informačné, bibliografické, kultúrne a vzdelávacie služby. Zároveň však plníme aj funkcie regionálnej a krajskej knižnice. Naším zriaďovateľom je Bratislavský samosprávny kraj. Jeho špecifikom je fakt, že je v ňom aj hlavné mesto a s verejnými knižnicami na jeho území pracuje Mestská knižnica v Bratislave. My máme na starosti všetky verejné knižnice v ostatných okresoch, teda v okresoch Pezinok, Senec a Malacky. Je ich 64, aj keď tri z nich sú momentálne zatvorené.

l V čom spočíva vaša spolupráca s nimi?
   Pomáhame zriaďovateľom týchto knižníc, ale predovšetkým knihovníkom. Dávame im inštrukcie a rady ako postupovať, ako sa knihy požičiavajú či vyraďujú, ako by mohli motivovať obyvateľov obce a pracovať s nimi. Druhou časťou našej regionálnej pôsobnosti je budovanie fondu regionálnych dokumentov. Znamená to, že zbierame knihy a periodiká, ktoré majú vzťah k nášmu regiónu a k jeho obciam. Takisto máme databázu všetkých osobností, kde sú podchytené zmienky o každom, kto sa tu narodil, kto tu býva a pôsobí. Samozrejme, snažíme sa robiť aj určitý výber, pretože osobnosťou nie je každý, kto sa zjavil v televíznej predpovedi počasia a odsťahoval sa do Ivanky pri Dunaji.

l Akú majú knižnice vo vašej pôsobnosti úroveň?
  
Vraví sa, že všetko záleží od človeka, v tomto prípade od knihovníka. A od zriaďovateľa, teda od obce. Ale keď sa objaví dobrý knihovník, ktorý pracuje s ľuďmi, postupne ich do knižnice naláka a potom už aj obec prejaví ochotu investovať a kupovať nové knižky. Navyše sa knižnica môže stať priestorom, kde sa stretávajú ľudia, povedzme dôchodcovia, záhradkári, alebo rodičia s deťmi. Hovorí sa, že knižnica má byť naším tretím miestom – prvým je domov a druhým naše pracovisko, prípadne škola. Knižnica môže reflektovať životné návyky v obci. Ak je v nej veľa rybárov alebo milovníkov prírody, môže ich podchytiť, ak tu žije veľa seniorov, môže pracovať s nimi. Napríklad v Chorvátskom Grobe je veľa ľudí, ktorí sa tam prisťahovali, takže knižnica sa môže sústreďovať na deti.

l Aká je história Malokarpatskej knižnice v Pezinku?
V roku 1919, po vzniku Československej republiky, bol ako jeden z prvých pod číslom 430 prijatý zákon o knižniciach. Ten stanovil každej obci povinnosť zriadiť a prevádzkovať knižnicu. Dokonca určil, akou sumou na obyvateľa, má mesto alebo obec na tento účel prispievať. Takýto prelomový zákon sa už nikdy potom neschválil. Keďže na Slovensku bola vtedy hospodárska a sociálna situácia horšia, odložila sa platnosť zákona na rok 1925. V tomto roku vznikli aj v Pezinku dve knižnice, slovenská a nemecká. Sídlili v Mestskej radnici a podľa údajov z roku 1933 mala slovenská 86 čitateľov a nemecká 125. Po 2. svetovej vojne bola nemecká knižnica zatvorená, slovenská pokračovala a jej zbierky prešli do zbierok Okresnej ľudovej knižnice, ktorá vznikla v roku 1953.

l Na aký typ podujatí sa špecializuje vaša knižnica? Čo sa teší najväčšej popularite?
  
Intenzívne sa venujeme deťom a usilujeme sa ich podchytiť od najmladšieho veku. Niekoľko rokov sme si vychovávali školy a škôlky a aj učiteľky, aby sme ich získali pre pravidelné návštevy knižnice, aby sem chodili na vzdelávacie a čitateľské podujatia. Napríklad v rámci cyklu „Čítanie je in“ si vždy s učiteľkami vyberieme nejakú knižku, o ktorej potom hovoríme. Teraz máme vzdelávacie a literárne podujatia rámcované konkrétnymi témami, ako je vinohradníctvo, keramikárstvo, ľudové rozprávky. Podľa témy zostavíme vzdelávacie pásmo s informáciami, piesňami a básničkami, ktoré s ňou súvisia. Teraz prebieha cyklus o rozprávkach a je oň taký záujem, že máme obsadené termíny do konca apríla. Spolupracujeme aj so strednými školami, vyberáme spisovateľov, ktorí sú mladší, provokatívni a môžu zaujať mladú generáciu, a pozývame ich na besedy.

l Ako zistíte, že vaše úsilie padlo na úrodnú pôdu a má úspech?
  
Jednak tým, ako deti alebo študenti reagujú na samotnom podujatí. A potom, čo je dôležitejšie, že prídu do knižnice a požičiavajú si určité typy kníh. Napríklad od autorov, ktorých sme im predstavili, alebo o témach, ktoré sme prezentovali. Často ide aj o odbornú literatúru, pretože napríklad besedách s vedcami som prekvapená, aké vedomosti deti dnes majú.

l Aké knihy majú najväčší úspech? Nakupujete podľa úspešnosti aj nové tituly?
  
Samozrejme, vidíme, koľko rezervácií a výpožičiek máme na daný titul a podľa toho dopĺňame a nakupujeme nové knihy. Na detskom oddelení je záujem o fantasy, o Harryho Pottera, ktorého chcú čítať už prváčikovia... Populárne sú príbehy Grázlika Gaba, zo slovenských autorov je obľúbená Gabika Futová či Braňo Jobus a Janko Uličiansky. Stále sa, chvalabohu, číta slovenská a česká klasika, teda Danka a Janka, Smelý zajko, alebo aj O psíčkovi a mačičke. U väčších detí je obľúbený rakúsky autor Thomas Brezina a jeho kluby záhad, alebo tiež príbehy o Troch pátračoch.

l Aj dnes majú deti na školách povinné čítanie. Má podľa vás zmysel?
  
Určite áno. Deti získajú prehľad o literatúre, dostanú sa k náročnejším knihám, hoci musím uznať, že niekedy sú na ich vek až príliš ťažké. Azda sa im aspoň niečo uloží v pamäti a vrátia sa k týmto titulom neskôr. Keď som čítala Timravu ako povinné čítanie, určite som z nej nemala taký zážitok ako po dvadsiatich rokoch, keď som sa k tejto autorke vrátila. Možno by sa povinné čítanie nemuselo tak otrocky spájať s dejinami literatúry. A možno by sa ani na stredných školách nemusela učiť literatúra chronologicky, ale skôr s ohľadom na to, čo žiak v danom veku pochopí a čo ho zaujme. Reštavrácia od Jána Kalinčiaka alebo Antigona ťažko oslovia mladých študentov. Ale napríklad dnes si chodia ako povinné čítanie pýtať aj Charlesa Bukowského.

l Aká knižka zapôsobila na vás?
  
Veľmi ma na strednej škole ovplyvnil Bitúnok č. 5 od Kurta Vonneguta, najmä vnímanie ľudskosti, násilia, ale aj krátkosti života. Táto kniha ma podnietila k systematickému čítaniu angloamerickej literatúry.

l Číta sa Vonnegut a Heller aj dnes?
  
Áno, a dokonca sa číta aj ruská klasika. Často to závisí aj do filmov, ktoré idú v televízií alebo v kinách. Filmové adaptácie napríklad klasických diel logicky zvýšia záujem aj o pôvodnú literárnu predlohu.

l Takže to so vzťahom mladých k literatúre nie je také beznádejné?
  
Určite nie. Nakoniec vždy, aj v Starom Ríme, sa horekovalo nad mladou generáciou a nad tým, že speje k záhube. Existovanie v internetovom priestore je len iná forma vnímania kultúry. A potom, prieskumy hovoria, že polovička ľudí číta a polovička nečíta. To z dlhodobého hľadiska platí.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: