„Po štreke lásky večnej musím špacírovat dál“

Január 2015 / Prečítané 585 krát

   Keď bol Juraj Bindzár v roku 2012 finalistom prestížnej literárnej ceny Anasoft litera, telefonoval mi môj priateľ a kolega, literárny vedec; vraj, či neviem niečo viac o autorovi prózy Bez dúhy (Plebejský román). Je to Pezinčan a ten román práve číta jeho (kolegova) manželka (spisovateľka), ktorá tvrdí, že je to jedno z najzaujímavejších diel, ktoré reflektujú našu – slovenskú – históriu. Priznám sa, že ma to trocha zaskočilo. Mal som ten román doma dal mi ho Oliver Solga, no nemal som ho prečítaný. Súčasne som vedel, že Juraj Bindzár stál pri koreňoch Pezinského rozprávkového divadla, o tom mi zas kedysi rozprával Lajo Slimák a videl som film Okresné blues. To bolo asi všetko. Je jasné, že to „viac“, o ktoré ma kolega žiadal, nejestvovalo a ja som nemohol poskytnúť vlastne nič. Súčasne som však vedel, že ocitnúť sa medzi finalistami Anasoft litera, to nie je len tak. Preto som si Bindzárov román prečítal a bez ťažkostí som dal kolegovej manželke za pravdu.
   Toto všetko mi prebehlo hlavou, keď som koncom minulého roka dostal do rúk CD nosič Pezinské pesnyčky, ktoré jeho autor Juraj B (Bindzár) Jakub ponúkol záujemcom spolu s knižočkou Malý spevnýček pezinských pesnyček. (Vo vydavateľstve Divis – SLOVAKIA vydala Jana Lišaníková, 2014). V podtitule oboch je napísané, že sú to „balady & blús“ a „hrdinské odrhovačky“. Je to pravda a napriek tomu, že by tento podnadpis mohol v čitateľovi a poslucháčovi vyvolávať dojem, že autor zámerne zľahčuje a znevažuje svoju prácu, nie je to tak. Označenie textov za balady a odrhovačky je veľmi výrazným signálom pre tých, ktorí budú čítať a počúvať. Je to signál o autorovej dobrej orientácii v tradícii toho typu písania a spievania, ktorý na nosiči i v „spevnýku“ ponúka a súčasne je to signál, ktorý aktivizuje našu – čitateľskú a poslucháčsku – kultúrnu (žánrovú) pamäť. Toto tvrdenie si vyžaduje krátke vysvetlenie. Tradícia európskej balady má korene už v stredoveku, no jej plný rozkvet začína v 18. storočí. Balady nesú v sebe výrazné epické (dejové) jadro a na konci tohto baladického diania je zdôraznený lyrický stav toho, kto hovorí či spieva i toho, kto počúva. Tento stav charakterizujú také pocity ako hrôza, strach, smútok, melanchólia, ale aj ironický úsmev či vedomie parodického zosmiešnenia. V baladických piesňach nachádzame tradíciu senzačných, často kriminálnych príbehov, ktoré sa nazývajú „moritáty“, tradíciu českej a nemeckej „kramárskej piesne“, ktorá sa tiež orientovala na „senzačné“ udalosti (u nás išlo o jarmočnú pieseň), a to rovnako na úrovni „všedného dňa“ (krádeže, zabitia, vraždy, nehody), ako aj na úrovni veľkých dejín (historické porážky, veľké bitky a pod). Toto všetko má svoje bohaté literárne dejiny, veď balady písali Goethe, Schiller, Brecht, Villon, u nás napr. Botto (najmä balady vážne) či Ch. Morgenstern (balada parodická). Rovnako bohaté sú aj dejiny hudobné a pesničkárske. Spomeňme si v tejto súvislosti na hudobnú zložku známeho seriálu o pražskom podsvetí Hříšní lidé města pražského, na pesničky oživujúce práve pražský mestský folklór a kramársku pieseň v podaní skupiny Šlapeto či na tradíciu pražského Osvobozeného divadla (Werich, Voskovec, napr. Píseň strašlivá o Golemovi) či na časť tvorby J. Suchého (napr. Klementajn, Škrhola a i.). Ak na Bindzárov spevník i realizované piesne pozeráme z tohto uhla pohľadu vidíme, že je v solídnej spoločnosti a aj jeho textová a hudobná ponuka je rovnako solídna. V „spevnýčku“ i na nosiči sú texty dôsledne napísané a spievané v pezinčine, ktorá podčiarkuje onen „ľudový“ rozmer baladických „odrhovačiek“. Nájdeme tu ponášku na tradičnú folklórnu (pričom myslím aj na u nás málo zastúpený mestský folklór) baladu s motívom nešťastnej či nenaplnenej lásky (Išla Anyčka na trávu, Náučné spíváný o vysokých kamenných schodoch, Bílý andel nebeský, ale aj drsnejšiu ironicko – parodickú baladu Tá moja stará), baladu o tragickej situácii, keď matka prežije svoje deti (Moja babička zmeškala Tytanyk) či klasický moritát (podľa mňa jeden z vrcholov CD i „spevnýka“) Balada presmutná o strašlivej smrci strojvodcu Zbudzilu). Najlepší je však Bindzár v textoch a pesničkách, v ktorých sa dotýka našich dejín, najmä v „odrhovačkách“ Bronzový zvon, Pekarský majster P. G. a Sulika Sulíková. Tu sa ukázal ako majster historickej skratky schopný „natlačiť“ zlomový dejinný moment do dvoch – troch veršov. V balade o „napravenej pobehlici“, ktorá chcela dožiť život v kláštore (Bronzový zvon) je takýmto zlomovým momentom „odkaz“ na likvidáciu kláštorov: „Vyzlékli ju z habitu/čepec jej z hlavy vzali/A do cvernovky do Znojma/ju potom šikovali“. Najvydarenejšie je však riešenie, ktoré Bindzár zvolil v balade Pekarský majster P. G., odkazujúcej na pezinského pekárskeho majstra Godoviča. Tu autor v skvelej pointe vystihol napätie medzi historickým dianím a „zdravým rozumom“. V spievanej verzii balady na CD nosiči má takýto text o majiteľovi prvej pezinskej parnej pekárne: (majster
   P. G.) „ked už bol znárodnený/ nevedel pochopit/ že tá jeho pekárna jeho neny“. Bindzár tu naznačuje spôsob, ktorý neskôr naplno rozvinul v už spomínanom románe Bez dúhy. Jeho pohľad a prístup k dejinám je pohľadom „zdola“, cez ľudské prežívanie historických udalostí, cez ľudské pokrytectvo, zbabelosť, i cez akoby nepovšimnuté (a často skutočne nepovšimnuté) každodenné ľudské hrdinstvá. Jeho pohľad je preto v dobrom zmysle slova „plebejský“, a preto zrozumiteľný. Je to však plebejstvo založené intelektuálne a intelektom aj kontrolované. Princípom tejto „kontroly“ je irónia a sebairónia ako signál, ktorý nám zvestuje, že autor sa vo veci vyzná, vie, čo robí a že to, čo robí, robí rád. Preto po tejto „štreke musí mašírovat dál...“

 

René Bílik

 


Ohodnoťte článok: