Rozprávky z detstva si človek pamätá celý život

Január 2015 / Prečítané 477 krát

   Často sa o dnešnej mladej generácii hovorí, že už nemá záujem o čítanie a o knihy. Nemusí to byť vždy pravda. Podstatné je, aby záujem o literatúru niekto v deťoch zobudil. A je obzvlášť namieste, ak sa tejto úlohy zhostí spisovateľ. Prozaička Veronika Šikulová, hoci pochádza z Modry, pomáha v deťoch prebudiť záujem o písané slovo na pôde Malokarpatskej knižnice v Pezinku. O jej práci aj o jej najnovších knihách sa s ňou porozprával spisovateľ Márius Kopcsay.

l Vyšli ti dve knižky krátko za sebou, Freska v dome a Medzerový plod. Čo by si o nich povedala? Medzerový plod je zvláštny názov, z ktorého sa dá ťažko niečo vydedukovať.
   Román som nevedela dlho dokončiť. Pôvodne som chcela písať veselú knižku, ohlásila som ju ako optimistickú, napísala som aj takú anotáciu. Lenže mi zomrela mama a bolo po veselosti. Bola som doma, aby som to nejako prehltla a spracovala, pretože celé trápenie trvalo jeden a pol roka. Sedela som a neprítomne som sa pozerala pred seba... Potom som odrazu v priebehu desiatich dní celý román prerobila, či skôr napísala odznova. Ľudia sa ma často pýtajú, či je pre mňa písanie terapiou, či mi pomáha, keď sa z nejakého smútku vypíšem. Pomôže to len čiastočne. Ale tým, že som o svojom smútku začala písať, že som dávala na papier veci, o ktorých som bežne nehovorila, predsa len sa dostavila nejaká úľava.

l Čo by si povedala o druhej knižke, o Freske?
  
Keď som sa starala o chorú mamu, zobrala som si neplatené voľno. V tom čase som navštívila riaditeľku Literárneho informačného centra Mirku Vallovú s nápadom, že by som napísala knižku o rôznych spisovateľoch. Vrátila som sa práve zo Šale, zo študentskej súťaže Jána Johanidesa, kde som bola členkou poroty. Rozprávala som, ako k nám kedysi Ján Johanides chodieval, aj všelijaké iné zážitky a spomienky na spisovateľov a umelcov. Mirka Vaľová sa na tom veľmi bavila a povedala – Verona, prečo o tom nenapíšeš? Najprv sa mi nezdalo, že by sa práve o mojich zážitkoch z detstva niekomu chcelo čítať, ale Mirka ma presvedčila, že by bolo zaujímavé napísať o ľuďoch, ktorých som ešte ako dieťa zažila. Spomenula som si aj na fresku, ktorá bola v Kellenbergerovom dome... A Danu Podrackú zasa napadlo, že by kniha mohla mať fresku v názve.

l Aké máš na knižku ohlasy? Myslíš si, že môže osloviť aj mladú generáciu, ktorá nezažila spisovateľov ako bol tvoj otec, Rudo Sloboda a ďalších umelcov tejto éry?
  
Zatiaľ mám pozitívne ohlasy, ľudia knižku čítajú. A vnímajú ju skôr ako prózu, nie ako esejistický žáner. Môj syn napríklad z rozprávania pozná Ruda Slobodu, Iľju Zeljenku, ale neviem posúdiť, nakoľko sa takáto knižka bude prihovárať mladej generácii, ktorá týchto umelcov priamo nezažila. Rovnako by som bola rada, keby sa knižka prihovorila Modranom, pretože v nej je kus Modry. Spomína sa v nej Ilečko, Kraicová... Možno ani samotní Modrania nevedia, koho všetkého sme tam v Modre mali.

l Zaznamenala si teda pozitívnu odozvu v Modre?
  
Ako obyčajne nie. Otec bol možno naozaj posledný klasik slovenskej literatúry, ako ho nazývajú. V Modre má pamätnú tabuľu aj ulicu hocikto, ale on nie. Odo mňa táto iniciatíva vyjsť nemôže, ale takáto ulica alebo pamätná tabuľa tam už mohli byť. V Dubovej majú knižnicu Vincentu Šikulu, majú jeho pamätnú tabuľu na dome, kde sa narodil, Dubovania sa k nemu hlásia, ale Modrania...

l Mladosť, ktorú si prežila medzi umelcami, musela byť zaujímavá. Keď si tieto časy porovnáme s dnešným spôsobom života, je až nepredstaviteľné, ako intenzívne sa vtedy tvoriví ľudia stretávali.
  
Naši napríklad robili v dome v Hamrštíli sympóziá. Ľudia si dnes predstavujú, že sa tam len pilo, ale spisovatelia tam naozaj aj pracovali. Napríklad Rudo Sloboda tam priniesol svoju poviedku a všetkým ju čítal, potom o nej debatovali...

l Myslíš si, že aj dnešná mladá generácia a dnešné deti majú záujem o knihy? Vyrastú z nich čitatelia?
  
Som optimistka. Vo Freske v dome mám text o pani Aničke Čepcovej, ktorá pracovala v Modranskej knižnici a zakladala ju. Prišla som do knižnice, sedel tam pán Ilečko, Jožo Mihalkovič a môj tato, voňala kávička, cigaretový dym a oni sa spolu rozprávali. Cítila som sa tam ako doma a chodila som tam každý deň. Teraz zhodou okolností robím v knižnici, na detskom oddelení. Keď som sem nastúpila, bola som trochu sklamaná, že nie som na oddelení pre dospelých. Dnes som však šťastná, že sa nám podarilo podchytiť pezinské školy a skamarátiť sa s pezinskými slovenčinárkami. Začali sme robiť vec, ktorá ma veľmi baví.

l Čo konkrétne pre malých a mladých čitateľov robíte?
  
Začali sme intenzívnu spoluprácu so školami. Obvolávala som školy a volala ich, aby prišli, aby sme sa porozprávali o nejakej knižke, ktorú práve čítajú a preberajú. Že im premietneme film alebo urobíme výstavu fotografií. Nazvali sme tieto programy „Čítanie je in“. Zvykli si na to, takže dnes majú sami záujem a keď čítajú knižku, chcú, aby sme zavolali autora. Väčšinou je to na kamarátskej báze, pretože nemáme peniaze na nejaké veľké honoráre, ale preplatíme aspoň cestu a deti vidia živého spisovateľa. Keď tu bol napríklad Braňo Jobus, priniesol si svoje bláznivé hudobné nástroje a šiel s nimi trebárs aj do školy do Orešia. Prišiel aj na Noc s Andersenom.

l Čo deti najviac baví?
 
Deti potrebujú podnet, našťastie sa k nám pridali aj učiteľky a rodičia. Deti veľa vedia a sú rady, že sa s nimi o tom niekto rozpráva. Máme tematické cykly ako Keramika sa nás týka, Čo sa tají v čaji alebo naposledy Papierový svet. Denne sa nám na týchto podujatiach vystriedajú dve alebo tri triedy. Deti si požičiavajú knižky, máme stúpajúcu návštevnosť. Teraz začíname cyklus o rozprávkach pri príležitosti výročia narodenia Hansa Christiana Andersena. Budeme hovoriť o ňom alebo o Dobšinskom a vždy si aj niečo prečítame. Robíme hodiny knižničnej gramotnosti, aby sa deti vedeli v knihách orientovať, aby vedeli, ako ich máme zoradené, ako knižky vznikajú, kto je spisovateľ, kto je ilustrátor... Robíme to tak, že si ľahneme na podušky medzi deti a ony počúvajú. A odchádzajú spokojné. Hovorím im často, že na veľa vecí, čo sa v škole naučia, neskôr aj zabudnú, ale na rozprávky, ktoré im mama rozpráva pod perinou, na tie sa nezabúda. Ani na červenú čiapočku, na kozliatka ani na dvanásť mesiačikov. Človek si to pamätá celý život.

 

(kam)


Ohodnoťte článok: