Život môže byť najkrajší vianočný dar

December 2014 / Prečítané 712 krát

Pezinčanka - pani Hedvika Zárubová advent 2014   Neraz sa sťažujeme, že nám vianočné sviatky prinášajú stres, zmáha nás nákupná horúčka, nevieme zohnať ten správny darček alebo nám chýba čosi na štedrovečerný stôl. Pani Hedvika Zárubová prežila pred sedemdesiatimi rokmi Vianoce, v ktorých bol tým najcennejším darom samotný ľudský život. Napriek tomu na ne spomína s láskou i dojatím. V izbe svojho domu, kde prežila nezabudnuteľný Štedrý večer, podelila sa vitálna 88-ročná žena o svoje zážitky z mladosti aj s čitateľmi Pezinčana.
   Pani Hedvika sa vydávala mladá, nemala ešte ani 18 rokov. Vtedy vraj bola taká móda – dvadsaťročné dievča už bolo pristaré na vydaj. Jej nastávajúci Štefan bol o päť rokov starší, robil vedúceho fľašovne vo vinárskom družstve.
   Už zakrátko však čakala mladých manželov skúška ich ľudskosti a odvahy. Začala sa v jedno augustové popoludnie, keď sa okolo ich záhrady prechádzala asi štyridsaťročná žena. Mladej Hedvike bola pani Valéria Adlerová povedomá. Manželia Arnošt a Valéria Adlerovci vlastnili v Pezinku veľkoobchod a Zárubovci im doň dodávali víno.
   „Mali sme drôtený plot a pri dome záhradku. Bola som v záhradke a pani sa prechádzala okolo, po chvíli ma pozdravila,“ spomína Hedvika Zárubová.
   „Možno nevedela, ako má začať rozhovor, pochválila mi, že máme pekné uhorky. Povedala som jej, že ich mám dosť, môžem jej aj nejaké dať. Pani sa však chcela so mnou porozprávať. Pozvala som ich aj s manželom dnu.“
tefan a Hedvika Zárubovci - spravodliví medzi národmi   Adlerovci požiadali mladomanželov Zárubovcov, aby u seba ukryli ich dvadsaťročného syna Juraja. Možno sa im zdalo, že mladý bezdetný pár nebude podozrivý.
   „Radili sme sa s mojím mužom a keď sme videli, v akej sú situácii, nemohli sme odmietnuť,“ hovorí pani Zárubová.
   „Najskôr sme si mysleli, že ak ide len o jednu osobu, nebude to problém. Po týždni však zazvonili pri našich dverách aj obaja manželia, že majú príliš nebezpečný úkryt, či by sme aj ich nezobrali. Keď vidíte takého uboleného človeka, čo by ste spravili? Pýtala som sa sama seba, čo by som robila, keby sa nebezpečnostvo týkalo mňa? Tiež by som niekoho prosila o pomoc. Tak sme ich prijali.“
   Adlerovci mali aj šestnásťročnú dcéru Alicu, ktorá bývala na internáte v Modre. Keď tam začali hľadať Židov, utiekla a prišla raz neskoro večer takisto k Zárubovcom. Odvtedy schovávali celú štvorčlennú židovskú rodinu.
   Vianočné sviatky prežili Zárubovci aj Adlerovci v kľude. Dokonca si spolu sadli k štedrovečernej večeri napriek rôznemu vierovyznaniu. Dôležité bolo, že boli nažive a mali jeden druhého. V rohu izby stál ozdobený stromček.
   „Bol veľký až po plafón a keď neboli salónky, zabalil sme do farebného celofánu kocky cuk
ru,“ popisuje Hedvika Zárubová na Vianoce pred sedemdesiatimi rokmi. „Každému som kúpila darček, aspoň nejakú maličkosť pod stromček, aby si tu niečo našla Alicka, Ďurko aj rodičia... Chlapom som zohnala kravatu, šál, aj ženám nejaké drobnosti, už si presne ani nespomínam. Pre každého som spravila balík. Pozaťahovali sme žalúzie, aby nebolo vidieť dnu. Keď som videla, že sa usmievajú, aj ja som mala dobrý pocit.“
   Večera zodpovedala vojnovým časom.
   „Vtedy sa všetko ťažko zháňalo. Jedli sme kapustnicu s hríbami, neviem, či bola vôbec ryba alebo len makové pupáky. Mäso sa na Štedrý večer nejedlo do polnoci, bol dodržiavaný pôst. Mali sme ovocie, aj sušené, hrozno sme si odložili na povale, jabĺčka, slivky, oblátky, med, všetko, čo sa na Vianoce dáva. Potešili sme sa, aj keď to dlho netrvalo.“
   Po Novom roku 1945 nastali komplikácie. U Zárubovcov chceli ubytovať nemeckého vojaka. „Bol to dôstojník, letec, my sme boli len dvaja, takže sme ho museli prijať. Z úradu potrebovali vedieť, akú mu dáme miestnosť. Nepustila som ich, povedala som, nech prídu, keď bude doma aj manžel,“ hovorí pani Zárubová. Nemca ubytovali v samostatnej izbe, židovskú rodinu ukrývali v pivnici.
   „Boli tam tichučko, aby ani hlások nebolo počuť. Nemec bol našťastie stále pri svojom vojsku, prišiel domov len večer, aby sa vyspal,“ pokračuje v rozprávaní pani Hedviga a človeku sa ani nechce veriť, koľko sa v mladej žene našlo statočnosti a odvahy. „Samozrejme, že som sa bála. Nemala som sa komu vyžalovať. Bola som v kostole.
   Farárovi sa predsa môžete vyspovedať zo všetkého. Tak som mu povedala, že robím protištátnu činnosť a schovávam ľudí. Kňaz na to povedal: Z toho sa nemusíte spovedať, robíte ušľachtilú vec, zachraňujete ľudský život. To nie je hriech. “
   Inokedy jej sestra priniesla svojho malého syna, aby jej ho postrážila, kým čosi vybaví v meste. Hedvika pozamykala a malého priniesla ukázať Adlerovcom, aby sa trochu potešili. Sestra ani netušila, akú mal jej chlapček spoločnosť. Tajomstvo si vtedy neprezrádzali ani najbližší príbuzní.
   Pani Zárubová napríklad netušila, že inú židovskú rodinu, Diamantovcov, skrývali aj jej svokrovci vo Vinosadoch. „Jeden o druhom sme nevedeli, ani sme sa navzájom nezdôverili. Predsa len sme sa báli, že sa to vyzradí, hoci aj omylom, “ dodáva pani Zárubová.
   Rodina, ktorá bývala u rodičov jej muža, však mala menej šťastia. Raz do domu nedopatrením vstúpila susedka, čo prišla po mlieko. Prišlo komando, všetkých pobrali, len jednej členke rodiny sa podarilo ukryť. Svokrovcov vláčili po úradoch. A meno Záruba bolo podozrivé. Nakoniec aj u pani Hedviky zazvonili gardisti, že dostali udanie, vraj skrýva Židov. Povedala, že je sama doma a nikoho nepustí. Odišli s tým, že sa ešte vrátia.
   Možno ich zmiatlo, že doma našli len samotné mladé dievča. Nezdalo sa im pravdepodobné, žeby niekoho ukrývala. Tým skôr, že tu býval aj nemecký dôstojník. Muži v uniformách však dodržali slovo a vrátili sa. Prehľadávali byt, pozerali do skríň. Vypytovali sa na taniere na stole, pani Hedvika sa vyhovorila na návštevu. Boli aj na povale, ale na pivnicu zabudli, pretože sa do nej nevchádzalo z bytu ale zo šopy.
   Mladí manželia sa začali obávať nielen o svoje životy, preto Štefan Záruba vyhádzal sedadlá v aute, naložil doň Adlerovcov, prikryl ich dekami, kabátmi a odviezol ich ku kamarátovi do hôr. Bolo to veľké šťastie! Druhýkrát už kontrola chcela vidieť aj pivnicu! Azda si niekto zo susedov všimol, že tam pani Zárubová akosi často chodí...
   Pomohla však ďalšia náhoda: Po bombardovaní Apolla si v pivnici u Zárubovcov zložil svoj nábytok istý Bratislavčan, pretože sa bál, aby sa mu nezničil. Pivnica bola celá zaprataná a pred vchodom do kumbálu, kde Adlerovci bývali, stáli naukladané drevené sudy. A tak sa tajomstvo ani teraz neprezradilo.
   Keď sa blížil front, ukrývali sa pod zemou obe rodiny. Adlerovci počas vojny prišli o všetok majetok, ale to najcennejšie, svoje životy, si zachránili. Dostali byt v Bratislave a neskôr pracovali v kníhkupectve a v elektroobchode.
   Osud Zárubovcov bol smutnejší. Štefan Záruba bol vinár. Na úrade mu vyšli v ústrety a prenajali mu vinice. Zárubovci si teda založili obchod s vínom. Po znárodnení však oň prišli.
   „Muž bol taký, že do všetkého išiel. Bol muzikant, poľovník, nahovorili ho do aeroklubu,“ spomína pani Zárubová. Práve táto záľuba sa mu stala osudnou. Zrútil sa v lietadle, ktorému vypovedal motor. Zlín Z-381. Zlovestnú skratku si pamätá dodnes. Stalo sa to v roku 1949. Pani Hedvike ostala maličká dcérka a spomienky na manžela – boli natoľko silné a krásne, že sa už nikdy nevydala.
   Mladá 23-ročná vdova nemala nijaký majetok, platila nájomné za byt v dome, ktorý jej patril, nepriznali jej ani vdovský dôchodok a dodnes ho vôbec nedostáva! Prijali ju našťastie do zamestnania. Robila až do dôchodku mzdovú účtovníčku, angažovala sa v Červenom kríži, napokon aj cestovala po svete. Jej zásluhy nikto neocenil. Až v roku 1997 dostala vyznamenanie Yad Vashem, teda Spravodlivý medzi národmi.
   Skutočnou odmenou však bolo, že rodina, ktorú pomáhala s manželom zachrániť, bola nažive. Vianoce strávené u mladučkých manželov Hedviky a Štefana Zárubu – vekovo im predsa mohli byť deťmi – sa hlboko vryli do sŕdc Adlerovcov. Každé Vianoce si s vďakou spomenuli a pani Hedvika ich chodila osobne navštíviť, aby si príjemne posedeli, spomínali a sem tam aj poplakali.
   Najdlhšie žila ich dcéra Alicka. S pani Hedvikou dokonca istý čas ležali v tej istej nemocnici
a spočiatku o tom ani nevedeli. Vyšlo to najavo, až keď pani Zárubovú prišla navštíviť jej dcéra.
   „Chodil tam kňaz na spovede a prijímania, prišiel ku mne a potom prišiel k pani Alicke. Ona povedala: Ja som Židovka a toto je moja záchrankyňa, čo mi zachránila život... Držala mu dlhú kázeň a tak pekne s ním hovorila!“ spomína pani Zárubová na jedno z posledných stretnutí s pani Alicou, ktorá tohto roku zomrela.
   Svoj životný príbeh komentuje Hedvika Zárubová s nadhľadom a humorom: „Narodila som sa predčasne, vydala som sa predčasne a ovdovela som predčasne. Pánboh mi aspoň doprial dlhý život. Vždy si spomeniem, ako sme spolu pekne sedeli na Štedrý večer roku 1944. A vždy si poviem: Môžeme byť radi, že žijeme.“

 

(kam)


Ohodnoťte článok: