Malé lži v básňach odhalia veľkú pravdu

December 2014 / Prečítané 454 krát

   Hudobník, básnik, fotograf a predovšetkým pezinčan Peter Konečný sa roky venoval hudbe. Ako basgitarista či kontrabasista pôsobil v skupinách Stará Jedáleň či Také oné. K hudbe píše aj texty, okrem iného pre Polemic, Roba Opatovského či Beátu Dubasovú. Odrazu sa jeho verše odpútali od hudby a začali žiť vlastným životom. Nielenže ich Peter uverejňoval na svojom blogu, ale po istom čase vznikla jeho prvá zbierka s názvom Krátky príbeh o láske. O tom, ako dnes básnikom chutí život a či prichádzajú o ilúzie sa s Petrom Konečným rozpráva spisovateľ Márius Kopcsay.

l Cítiš sa ako básnik?
   Nie, necítim, aj keď ma tak ľudia niekedy oslovujú. V škole som si vždy básnika predstavoval ako človeka, ktorý sedí v altánku a dlhým brkom si zapisuje svoje myšlienky. Určite nezodpovedám tomuto obrazu.

l To môžem potvrdiť. Ako píšeš, keď nie brkom v altánku?
   Verše si zapisujem niekedy do esemesiek, do počítača, do toho, čo mám poruke.

l Dnes asi niet básnikov s brkom požívajúcich aj vážnosť, ktorá z tohto pojmu vyžaruje. Píšuci ľudia sa niekedy za svoju záľubu aj trochu hanbia.
   Vidieť to napríklad na vzťahu k ženám, pretože byť básnikom je aj atraktívne, no zároveň to znamená istý hendikep, pretože je jasné, že človek, čo píše verše, z nich určite nemohol zbohatnúť.

l Písanie a špeciálne básnictvo sa dnes niekedy chápe ako zvláštna podivínska záľuba.
   U mňa to nie je záľuba. Nechcem preháňať, ale mne básne niekedy zachraňovali život. Píšem len z vnútornej potreby. Keď mi bolo veľmi zle alebo veľmi dobre, začal som hľadať niečo, kde by som mohol svoju emóciu vyliať. Nikdy som si nesadol k stolu a nepovedal som si „tak a teraz idem napísať báseň“. Nikdy som nepísal s ambíciou publikovať to, akurát možno sem-tam na sociálnych sieťach. Vždy išlo o pretlak emócií a potreboval som sa ich zbaviť.

l Čo ťa viedlo k tomu, aby si pretlak emócií predsa len zozbieral a vydal knižne?
   Niektoré veci musia dozrieť a vyčkať na správny čas. Musia sa vypýtať na svetlo sveta. Keď som mal dosť materiálu na to, aby som vydal zbierku, stretlo ma šťastie, pretože som poznal správnych ľudí od vydavateľa cez editorov až po grafika. Ten tím niekde v blízkosti spal a zjavil sa, keď bolo treba.

l Môžme ten tím predstaviť konkrétne?
   Grafikom je Peter Bučko a vydania sa ujalo vydavateľstvo Enigma publishing. Rovnocennou súčasťou zbierky sú popri básňach aj fotografie Róberta Ragana. Sú také vynikajúce, že ho považujem za spoluautora knihy. Nejde o zbierku s ilustráciami, ale ide o knihu básní a fotografií.

l Spomínal si, že významnou mierou prispeli aj editorky.
   Výber básní robili Beáta Nemcová a Stanka Ondrovičová. Odviedli veľa práce, pretože ja som im len odovzdal okolo 300 svojich básní. Oni z nich vybrali 69. Išlo o básne s rôznymi témami napísané v rôznom čase, ale ony sa sústredili na časť, ktorá by sa dala nazvať ľúbostnou poéziou, hoci tento pojem inak nemám veľmi rád. Ale je to terminus technicus. Básne nielen vybrali, ale aj zoradili tak, že tvoria príbeh a nikedy dokonca nasledujú za sebou, ako som ich písal.

l To môže znamenať, že vnútorná logika básní, ako ich píšeš, je veľmi silná, ani si to nemusíš uvedomovať.
   Keď napíšeš báseň, skryješ do nej plno vecí. Ale zbierka básní ich odhalí. Ako keď povieš veľa malých lží, ktoré zrazu dohromady prezradia obrovskú pravdu o tebe.

l Nie obrovskú lož?
   Nie. Pravdu. Prestanú byť klamstvami a odhalia pravdu o tebe. Keď som si tie vybrané básne prečítal, chvíľu som mal pocit, že to ani nemôžem vydať, pretože je to tak osobné a intímne a tak veľa o sebe hovorím.

l Píšeš básne aj ďalej?
   Teraz málo.

l Nekope ťa múza?
   Nemám emocionálne pretlaky.

l Takže si so životom spokojný?
   To vôbec nie.

l Lebo existuje vžitá tak trochu zjednodušená predstava, že básnik píše, keď je nešťastný.
  Môže byť šťastný aj nešťastný.

l Hráš teraz v nejakej kapele?
  Občas vystupujem s Bonzom Radványim, hosťoval som na konzervatóriu. Môj problém je, že neviem svoje aktivity skĺbiť a keď sa venujem jednej, ostatné idú nabok. Ale muzikantská skúsenosť je pri písaní básní veľmi dobrá. Vždy, keď píšem, počujem v duchu aj nejakú melódiu alebo rytmus.

l A ešte viem, že veľa fotografuješ.
  Tomu som dočista prepadol, je to moja záľuba číslo jeden.

l Je dnešná doba taká nepoetická ako sa nám javí?
   Minulý týždeň som bol na súťaži mladých jazzových talentov. Myslel som si, že dnešná doba je povrchná a je taká aj mládež. Na súťaži som zistil, že tu je nová generácia intelektuálov, ktorí nielen vedia, čo chcú robiť, ale aj ako sa to robí. Myslím, že sa našej generácii vyrovná, alebo ju aj prekoná. Čo sme my robili s veľkým úsilím, ide z nich ľahko ako vánok. My sme si odskákali komunizmus, porevolučné časy... Oni už preskočili mláku, v ktorej sa my brodíme. Potešilo ma to. Táto generácia má veľkú šancu.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: