Poznanie vlastnej minulosti nás môžeochrániť pred zlou budúcnosťou

Október 2014 / Prečítané 657 krát

   Na komunistické obdobie niektorí spomínajú ako na časy, keď stálo mlieko dve koruny. Mnohým však totalitná éra priniesla bolesť a nespravodlivosť. Pohľad do tienistých stránok našej minulosti má pritom obrovský význam aj preto, aby sme opäť nezlyhali v budúcnosti. Aby sme dnes, keď cítime frustráciu z našich spoločenských pomerov, nedali opäť šancu systémom založeným na násilí a na utláčaní ľudí. Takýto názor zastáva aj historik a pezinčan Ľubomír Morbacher.


l Ako si vysvetľujete skutočnosť, že počas moderného 20. storočia sme zažili dva totalitné režimy, fašistický a komunistický?
   Treba pochopiť, v akej situácii bola Európa aj Slovensko a čím všetkým ľudia počas prvej a druhej svetovej vojny prešli. Po 2. svetovej vojne vznikla extrémne vypätá situácia tým, čo sa dialo v koncentračných táboroch, na bojiskách, ako boli doslova priemyselne vraždení ľudia jedného etnika. Aj reakcie na tieto hrôzy viedli k tomu, že sa ľahšie presadzovalo násilie aj pri uchopení moci komunistami. Dobre to vysvetlil Zdeněk Mlynář vo svojej knižke Mráz přichází z Kremlu, že čiernobiele videnie nepriateľa, v tomto prípade na jednej strane fašistov a na druhej strane komunizmu ako pozitívnej idey, prinieslo do spoločnosti viac tvrdosti v triednom boji. Ľudia, ktorí pracovali v aparáte komunistickej Štátnej bezpečnosti a v ďalších zložkách režimu, už mali svoje „know-how“, mali skúsenosti z odboja, povojnového vysporiadávania s kolaborantmi, boli ideologicky školení v Moskve a dostávali inštruktáž od sovietskych poradcov. To viedlo k mučeniu domnelých aj skutočných triednych nepriateľov, ktorí museli napríklad chodiť po cele a dozorcovia im nedovolili spať celú noc alebo im spánok neustále prerušovali, nepredvídateľne ich budili na nočné výsluchy, vyhrážali sa im smrťou, neľudsky ich bili... Boli tu ľudia schopní a odhodlaní robiť takúto špinavú robotu na poli triedneho boja. A ich nenávisť a beštialita mnohokrát pramenila práve z vojnových skúseností.

l Koľko obetí si vyžiadal komunistický režim u nás?
  
V Československu bolo v rokoch 1948 až 1989 za politické trestné činy odsúdených 220 tisíc ľudí, z toho 72 tisíc ľudí na Slovensku. Najväčšia časť týchto odsúdení prebehla práve v 50. rokoch. To bolo obdobie, kedy komunistická strana a štátna bezpečnosť dopustili, aby sa deštruovali princípy súkromného vlastníctva, právneho štátu, režim zastrašoval inteligenciu, roľníkov, celé široké vrstvy spoločnosti. Išlo o postupy prebraté zo Sovietskeho zväzu, od NKVD, neskôr z KGB. Bezpečnostnú politiku riadilo priamo najužšie komunistické vedenie a sovietski poradcovia, hoci pritom režim naoko lipol na svojej legitimite. Najmä neskôr, v 70. a 80. rokoch vytváral akúsi potemkinovskú dedinu svojej tzv. socialistickej zákonnosti. Sledovanie osôb, nasadzovanie spravodajskej techniky a mnohé iné aktivity sa tak regulovali podzákonnými normami, pretože v Ústave a zákonoch nemali oporu. O odpočúvaní nerozhodol napríklad sudca, ako by mal podľa zákona, ale náčelník súčasti štátnej bezpečnosti.

l Zavinili sme si komunizmus sami, alebo nám toto zriadenie importoval Sovietsky zväz, keďže sme sa ocitli v sfére jeho vplyvu?
  
Jedna vec sú výsledky druhej svetovej vojny a rozdelenie sveta, ktoré z nich vyplynulo, a ktoré stanovili aj dohody uzavreté na Jaltskej a na Postupimskej konferencii – teda už samotný vznik východného bloku a štátov, ktoré boli sovietskymi satelitmi. Ďalšia vec je, že už v rokoch 1945 až 1948 bola v ČSR obmedzená demokracia. Sovietsky zväz už veľmi tlačil na to, aby sa Československo zaradilo do jeho sféry úplne a nekomunistické elity sa bránili veľmi neobratne. Dopustili sa mnohých chýb, no celkovo bolo ťažko mysliteľné, že by sa Československu podarilo dostať zo sovietskeho zovretia.

l Po novembri 1989, výročie ktorého si pripomíname, často rezonovala otázka, ako sa vyrovnať s komunistickou minulosťou. Trestať tých, ktorí niesli zodpovednosť, alebo odpúšťať a urobiť hrubú čiaru?
  
V žiadnom z bývalých komunistických štátov sa nepodarilo vyrovnať s týmto obdobím, s najväčším úspechom iba v bývalom východnom Nemecku.
   V Československu platil tzv. lustračný zákon, ktorý obmedzoval prístup bývalých funkcionárov komunistickej strany či ľudí z ŠtB k verejným funkciám. Žiaľ, po osamostatnení Slovenska počas Mečiarovej vlády sa tento zákon „prestal uplatňovať“ , čo je sám o sebe zvláštny termín. Predstavitelia komunistickej strany a ŠtB sa dostávali do dôležitých pozícii buď voľbami alebo tým, že zakladali novú spravodajskú službu. Bol to nepriaznivý moment, pretože nad nami ostávali tiene minulosti. Ľudia nemali predstavu, ako pracovala ŠtB, kto boli jej predstavitelia, často hľadali informácie napríklad v známych, no neoverených Cibulkových zoznamoch. Bohužiaľ, do vzniku ÚPN nenastalo žiadne trestnoprávne vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou. Materiály z tejto éry mohli slúžiť na vydieranie – a to nielen ľudí, ktorí spolupracovali s ŠtB, ale napríklad aj ľudí, ktorých režim sledoval a rozpracovával ako nepriateľské osoby a v ich materiáloch sa nachádzali mnohé citlivé informácie.

l Zmenila na tom niečo činnosť ÚPN?
  
Zákonom č. 553/2002 Z. z.vznikol Ústav pamäti národa, ktorý prevzal z archívov ministerstva vnútra a zo Slovenskej informačnej služby archívy Štátnej bezpečnosti. Zákon tiež zakotvil povinnosť zverejniť registračné protokoly ŠtB, čo podľa mňa bolo reálne riešenie, ako sa s minulosťou vyrovnať. Tieto protokoly totiž zaznamenávali vytváranie zväzkov na osoby alebo na objekty. Mohlo ísť o zväzky operatívne, keď išlo o ľudí, ktorých ŠtB napríklad rozpracovávala ako nepriateľské osoby, alebo zväzky agentúrne, ktoré sa týkali spolupracovníkov ŠtB. Veľa týchto zväzkov sa, žiaľ, nenávratne zničilo, no aspoň časť sa dá zrekonštruovať. Medzi jednotlivými zväzkami totiž existujú súvislosti, takže sa dajú informácie z chýbajúceho zväzku „vyskladať“ z iných dokumentov. Takisto sa tisícky zväzkov sprístupnili ľuďom, ktorí boli prenasledovaní, aby sa dozvedeli, akým spôsobom ŠtB manipulovala s ich životmi.
   Aké zásahy voči nim urobila u zamestnávateľov, ako im neumožnila vycestovať do zahraničia, alebo akým spôsobom blokovala, aby ich deti nemohli vyštudovať... Ľudia mohli zistiť, čo ŠtB vedela o ich súkromí a najmä, kto všetko na nich donášal.

l Bolo naozaj donášanie takou dôležitou činnosťou pre fungovanie ŠtB?
  
V tom čase spravodajská technika nebola na takej úrovni ako dnes. Musela sa paradoxne „dovážať“ aj zo Západu. Hlavným zdrojom informácií boli spolupracovníci, ktorí pôsobili všade. Zvyk, že ľudia hovorili inak doma a inak na verejnosti, nevznikol náhodne. Ľudia sa mali koho báť v zamestnaní, dokonca i medzi svojimi priateľmi. Tisíce ľudí si našli v zväzkoch osoby, ktoré na nich donášali. Je tu otázka, čo vlastne znamenalo spolupracovať s ŠtB. Áno, dôvodom na podpísanie spolupráce mohlo byť neraz aj vydieranie. Niekomu povedali: ak nebudeš spolupracovať, tvoje deti nebudú môcť študovať, tvojej chorej matke neposkytneme lieky... Ale takíto agenti boli často nespoľahliví a keď mohli, zo zovretia sa vymanili. Oveľa efektívnejší boli spolupracovníci, ktorí konali z presvedčenia a s vidinou osobného a finančného prospechu. Zo zištných a kariérnych dôvodov sa aktívne podieľali na porušovaní ľudských práv občanov. No a napokon sú dôležitou kategóriou samotní príslušníci ŠtB. Na stránke ÚPN je zverejnených niekoľkotisíc príslušníkov ŠtB s ich pravou identitou a s funkčným aj teritoriálnym zaradením.

l Istým spôsobom, ako sa vyrovnať z minulosťou, môže byť aj umelecká tvorba, kultúrny zážitok. Vy ste na vzniku umeleckého diela s takýmto poslaním aj participovali...
   Ľudia z festivalu Divadelná Nitra sa podieľali na projekte Paralelné životy, ktorý mapoval spôsoby, akým sa v jednotlivých štátoch východnej Európy vyrovnávame s komunistickou minulosťou. A tiež, aké príbehy priniesli archívy z tejto éry. Vo viacerých krajinách vrátane Slovenska vznikli divadelné hry, ktoré sa zaoberajú touto témou. Divadlo Skrat prišlo s hrou Vnútro vnútra, na ktorej som sa podieľal. Časť hry hovorí o mocenskom boji medzi príslušníkmi ŠtB. Predmetom druhej časti je umelecké spracovanie neobjasnenej smrti tajne vysväteného kňaza Přemysla Coufala.

l Cítime často oprávnenú nespokojnosť s pomermi, v akých žijeme dnes. Dá sa povedať, že máme menej slobody než pre novembrom 1989?
  
Miera slobody je neporovnateľná. Samozrejme to zatieňuje majetková nerovnosť a iné problémy. No dnes, keď povedzme zamestnanec oponuje šéfovi, môže na to doplatiť. Ale nie tak, ako v minulosti, keď sa do toho zapojili stranícke štruktúry, ŠtB a konflikt sa posunul z osobnej do politickej roviny s následkami „pošramotenia“ kádrového profilu, zarazenia kariérneho postupu kdekoľvek, neprijatia detí na vysoké školy, nepridelení bytu alebo vycestovacej doložky... Človek môže slobodne vycestovať, môže slobodne povedať svoj názor, môže sa združovať, kandidovať vo voľbách. Keď ste sa pred rokom 1989 dostali na zoznam nepriateľských osôb, tak strana prostredníctvom ŠtB eliminovala celý váš život. Zabezpečovala, aby ste sa nedostali k odbornej alebo aspoň slušnej práci. A dokonca vám mohla vojsť do súkromia spravodajskou technikou.

l Pri preberaní ceny primátora mesta Pezinok ste povedali, že poznanie minulosti je dôležité aj preto, aby dnes ľudia neuverili nebezpečným myšlienkam, ktoré sa prezentujú ako alternatíva voči súčasnému systému.
  
Je to dôležitá vec, aby mladí ľudia videli, že môžu byť manipulovaní. Aby boli ostražití. Už dnes môžu vidieť dokumenty rozviedky ŠtB, akým spôsobom sa pokúšala ovplyvňovať tlač na Západe, ako postupovala v tvrdých 50. rokoch, ako sa Československo stalo totalitným
režimom, ako dokázal vtedajší režim zničiť demokraciu a právny štát. Ide o to, aby ľudia, keď nájdu podobné črty v dnešnej politike, nemlčali a aby proti tomu vystúpili.

 

   Ľubomír Morbacher sa ako historik venuje obdobiu komunistického režimu v rokoch 1948 až 1989. Donedávna pôsobil v Ústave pamäti národa ako riaditeľ sekcie dokumentácie. Získal cenu primátora mesta Pezinok za rok 2014.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: