Aj mesto Pezinok má svojich hrdinov SNP

August 2014 / Prečítané 702 krát

    29. augusta si budeme pripomínať 70. výročie jednej z najvýznamnejších udalostí novodobých dejín Slovenska, vypuknutie Slovenského národného povstania. Táto udalosť nás definitívne zaradila medzi víťazné mocnosti a s veľkou pravdepodobnosťou aj ovplyvnila povojnové usporiadanie Československa. Na Slovensku hádam niet mesta či obce, ktoré by si túto udalosť nepripomínalo a zároveň nespomínalo na obete tohto vojnového konfliktu, ktorý bol súčasťou tragických udalostí druhej svetovej vojny.
   Aj Pezinok má svoj pomník padlým hrdinom SNP. Sú na ňom mená vojakov a partizánov, ktorí sa SNP aktívne zúčastnili. Medzi najväčšie osobnosti SNP z Pezinka, a to nielen z pohľadu miestnych či regionálnych dejín je iste brigádny generál in memoriam Karol Pekník.
   Narodil sa 20. apríla 1900 pezinskému kováčovi Pavlovi Pekníkovi a jeho manželke Eve, rod. Ženišovej. Počas prvej svetovej vojny absolvoval štúdium na vojenských školách a akadémiách v Bratislave, Viedni, Šoproni a Budapešti. Po vzniku ČSR bol v roku 1920 prijatý na vojenskú akadémiu v Hraniciach, ktorú ukončil v roku 1922. Ešte v tom istom roku bol zaradený do pešieho pluku 39 „Výzvedný“ s posádkou v Bratislave, kde pôsobil ako veliteľ čaty a neskôr veliteľ roty sprievodných zbraní. Na jar 1935 úspešne zložil prijímacie skúšky do Vysokej školy vojenskej v Prahe. 19. 4. 1938 bol v rámci predpísanej ročnej praxe pridelený na veliteľstvo 6. divízie v Brne a ustanovený do funkcie prednostu 4. etapného oddelenia štábu divízie, kde zotrval do 31. 1. 1939. V čase všeobecnej mobilizácie československej brannej moci (25. 9. - 26. 10. 1938) bol pridelený do operačnej skupiny 3. operačného oddelenia štábu II. armády Jirásek v Olomouci. Od 31. 1. 1939 až do rozbitia Československej republiky bol dôstojníkom 3. operačného oddelenia na štábe veliteľstva VII. zboru v Banskej Bystrici. Po vzniku Slovenského štátu bol 15. 3. 1939 ustanovený za prednostu 4. oddelenia Hlavného vojenského veliteľstva v Bratislave. 16. 3. 1939 bol preložený do skupiny dôstojníkov generálneho štábu v hodnosti štábny kapitán generálneho štábu. Do tohto obdobia môžeme zaradiť jeho prvé kroky v slovenskom a československom odboji. Koncom marca 1939 sa v Bratislave zúčastnil schôdzky s generálnym inšpektorom slovenskej armády div. gen. Rudolfom Viestom, veliteľom VI. zboru pplk. gšt. Augustínom Malárom a ďalšími podobne zmýšľajúcimi slovenskými dôstojníkmi, na ktorej sa prerokovávali možnosti pomoci českým vojakom pri ich ilegálnych útekoch z Protektorátu. 28. 8. 1939 sa stal podnáčelníkom štábu slovenskej poľnej armády Bernolák a v tejto funkcii sa zúčastnil ťaženia proti Poľsku. 9. 10. 1939 bol ustanovený za podnáčelníka štábu MNO a 1. 4. 1940 za náčelníka štábu MNO v Bratislave. Od novembra 1940 náčelník štábu Vojenskej správy v Bratislave a profesor Vysokej vojenskej školy v Bratislave. Po napadnutí ZSSR Nemeckom sa v období 27. 6 - 19. 12. 1941 zúčastnil ako podnáčelník štábu armádneho veliteľstva Lipa ťaženia slovenskej armády do ZSSR. V marci 1942 bol menovaný veliteľom pešieho pluku č. 1 v Bratislave a od 10. 5. 1942 bol II. náčelníkom štábu ministra národnej obrany. Od 1. 8. 1942 opäť náčelník štábu Vojenskej správy s dočasným poverením vykonávať funkciu veliteľa Vojenskej správy. V lete 1943 opäť odvelený na východný front, kde prevzal 10. 8. 1943 velenie bývalej Zaisťovacej divízie, ktorá bola reorganizovaná na 2. pešiu divíziu. 15. 11. 1943 sa stal veliteľom 1. pešej divízie (bývalá Rýchla divízia), ktorá pod jeho velením uskutočnila ústup do Rumunska. Tam bola neskôr reorganizovaná na 1. technickú brigádu. Po návrate na Slovensko začiatkom leta 1944 nadviazal styk s pplk. gšt. Jánom Golianom a ďalšími predstaviteľmi odboja a spolu s nimi sa zapojil do príprav Povstania. Bezprostredne po jeho vypuknutí odišiel do Banskej Bystrice, kde prevzal od mjr. gšt. Júliusa Noska funkciu prednostu 3. operačného oddelenia 1. československej armády na Slovensku. Mal výrazný podiel na príprave a reorganizácii 1. československej armády na Slovensku. V jej rámci boli k 10. 9. 1944 zrušené dve obranné oblasti a vzniklo 6 taktických skupín, letecká skupina a v priamej podriadenosti veliteľstva 1. československej armády na Slovensku ďalšie menšie podporné jednotky. Vo veľmi komplikovaných a neustále sa meniacich podmienkach sa Karol Pekník významnou mierou podieľal na riadení bojových operácií Povstaleckej armády. Po potlačení Povstania a prechode jednotiek na partizánsky spôsob boja sa Karol Pekník presunul na Donovaly, odkiaľ sa pokúsil preniknúť cez obkľučujúci pás nemeckých jednotiek. 1. 11. 1944 bol však neďaleko Svätého Ondreja nad Hronom (dnes časť obce Pohronský Bukovec) zajatý príslušníkmi Einsatzkommanda 14 a ešte v ten istý deň bol pri pokuse o útek zastrelený. Po oslobodení boli jeho telesné pozostatky exhumované a prevezené do rodného Pezinka. 
   Osobnosť brigádneho generála Karola Pekníka je iste známa každému, kto sa venuje histórii druhej svetovej vojny a SNP obzvlášť. No naše mesto malo tých „osobností“ viac. Na pomníku sú však aj iné mená. Maršo Ján, Serňák Ladislav, Slimák Štefan, Krajčovič Ján, Kuna Pavel, Buček Timotej, Kollár Štefan, Ulrich Viliam,....To sú tí známi. Dnes len mená. No história je často akousi popoluškou, ktorá občas medzi tými plevami a zrnom, ktoré musí roztriediť, prinesie aj klenoty našich dejín.
   Jedným z nich je poznanie alebo historický fakt, že napríklad Štefan Kollár, ktorý bol ako člen partizánskej skupiny Vpred vysadený 16. septembra 1944 pri Banskej Bystrici a stal sa náčelníkom štábu jedného z jej oddielov a padol pri prechode zo Strážovských vrchov do Turca 26. januára 1945 pri Valašskej Belej, bol jedným z najbližších spolupracovníkov generála Heliodora Píku, vedúceho vojenskej misie Československej republiky v ZSSR. Hrdinu československého odboja počas druhej svetovej vojny, ktorému však následná politická situácia po roku 1945 nedopriala základnú úctu voči jeho postoju a schopnostiam.
    Pri príležitosti 70. výročia vypuknutia SNP si ctíme mená padlých hrdinov, no nesmieme zabúdať ani na tých, ktorí Povstanie a druhú svetovú vojnu prežili so cťou za vykonanú odvahu a statočnosť. Generácia priamych účastníkov SNP a vôbec druhej svetovej vojny odchádza. Čas jednoducho nezastavíme. Každý z nich, ktorý sa dožil tohto okamihu, 70. výročia SNP si zaslúži našu vďaku a úctu. Lebo keby nebolo ich, možno by sme tu neboli ani my.

 

Peter Wittgrúber

 


Ohodnoťte článok: