Za císara pána

Júl 2014 / Prečítané 553 krát

   28. júla 2014 ubehne presne 100 rokov, čo na našej planéte vypukol jeden z najhroznejších vojnových konfliktov, ktoré história zaznamenala. V tento deň v skorých ranných hodinách vypršalo ultimátum, ktoré zaslala rakúsko-uhorská monarchia Srbsku po tom, čo 28. júna toho istého roku atentátnik z teroristickej organizácie Čierna ruka Gavrilo Princip zabil v Sarajeve Františka Ferdinanda d´Este, následníka cisárskeho trónu, spoločne s manželkou.
   Atentát sa stal vítanou zámienkou pre mocenské chúťky Rakúsko-Uhorska a jeho spojenca Nemecka. Hneď po vypršaní ultimáta začali lode rakúsko- uhorskej Dunajskej flotily ostreľovať Belehrad. Spočiatku lokálny konflikt vstupom mocností postupne prerástol do konfliktu, ktorý získal v dejinách príznačný názov – Veľká vojna. Po celej Európe sú dnes pamiatkou naň stovky a tisíce pomníkov.
   Aj naše mesto prispelo krvou a obeťami do tejto vojny. Na pomníkoch pri Farskom kostole, na cintoríne a v Grinave a Cajle je dnes zaznamenaných 126 priamych obetí bojov. Žiaľ, tento zoznam nie je kompletný. Na pomníkoch chýbajú mená maďarských a židovských obyvateľov Pezinka, ale aj mená tých, ktorí boli ešte dlhé roky po vojne nezvestní a za mŕtvych boli vyhlasovaní až rozhodnutím krajského súdu. Archívnym bádaním sa podarilo tento zoznam rozšíriť na 218 mien Pezinčanov, Cajlanov, Grinavanov. K tomu treba prirátať ďalších 66 mužov, ktorí sa z vojny vrátili zmrzačení, oslepnutí, zošalení. 
   Z hrdo nastupujúcich plukov sa domov vrátili len trosky. Pezinčania bojovali a umierali najmä v radoch 72. pešieho pluku, 13. honvédskeho pešieho pluku, 3. pluku poľného delostrelectva, 5. pluku horského delostrelectva a v 7. honvédskom husárskom pluku. Tieto jednotky okúsili ťažké boje najmä v poľskej Haliči a neskôr v Rumunsku a na talianskom fronte od Soče až po smutne slávnu Piavu.
Rodákov z nášho mesta však nájdeme aj v námorníctve. Fregatný poručík Augustín Taubinger bojoval na bitevnej lodi Princ Eugen, kde bol ťažko zranený. Ján Pridel zomrel na týfus ako člen posádky lode Dunajskej flotily Uhor. Ľudovít Dait bol zasa jedným z mála slovenských pilotov, bojujúcich v prvej svetovej vojne. Viackrát bol vyznamenaný a napokon padol v roku 1917 na ruskom fronte.
   Desiatky a desiatky mien, ale aj osudov. Málokedy však hrobov. Kosti pezinských vojakov sú roztrúsené po všetkých bojiskách I. svetovej vojny. Niekde spočívajú pod krížom so svojím menom, niekde v masovom hrobe s desiatkami a stovkami ďalších bezmenných vojakov. A pozostatky mnohých zhnili priamo na bojiskách vojny.
   Vojny, ktorá je dnes oprávnene považovaná za jeden z najkrutejších konfliktov v dejinách, vojny, kedy sa ľudia menili na zvery bez vlastného úsudku s jediným prianím – prežiť. A tí, ktorí to kruté niekoľkoročné besnenie prežili, či už na frontoch alebo v zajateckých táboroch, sa vrátili nie ako hrdinovia, ale často ako zradcovia. Vrátili sa totiž nie do monarchie, za ktorú prelievali krv, ale do Československej republiky. Nového štátu, ktorý chcel čo najskôr na utrpenie vojny zabudnúť a ktorý viac velebil tých, ktorí sa o vznik republiky pričinili – československých legionárov. Schizofrénia dejín.
   Rovnako však trpeli aj ľudia v zázemí. Manželky, deti, rodičia, ktorí mesiace nemali správy o svojich blízkych, ktorých ubíjala drahota a hlad. Aj oni sú obeťami vojny. Bezmennými.
   Nesmieme však zabúdať. Každý vojnový konflikt, ktorého hrôzy upadnú do zabudnutia, prináša hrozbu vzniku nového. Z akéhokoľvek, najčastejšie nezmyselného, imaginárneho dôvodu. Preto asi memento I. svetovej vojny azda najviac dokladá pomník pri pezinskom farskom kostole, kde sú vedľa seba mená Pezinčanov, ktorí padli na bojiskách, ale aj meno Daniela Klasovitého, legionára 7. Tatranského streleckého pluku československých légií.

 

Peter Wittgrúber

 


Ohodnoťte článok: