Ocenené práce z XXII. ročníka Literárnej súťaže

Júl 2014 / Prečítané 550 krát

   V roku 2014 sa uskutočnil už XXII. ročník Literárnej súťaže žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok. Výber z ocenených prác tradične prinášame čitateľom Pezinčana. Aj tentoraz sú to práce žiakov základných škôl – študentské práce ocenené neboli. Tretie miesto v kategórii žiacka próza bolo udelené dvom mladým autorom.

Adriana Prokopová JEDNA PALACINKA
I. miesto – próza ZŠ

Bola raz jedna chalúpka. V kúte izby bývala mucha s pavúkom ako dobrí kamaráti.
Raz k nim zavítala húsenička, ktorá utiekla pani domácej. (pani domáca je totiž človek...)
– Ahojte! Prosím vás o pomoc: Postrážte mi túto palacinku!
– Pravdaže, radi, vraví muška. Pavúčik mlčí, lebo je veéééľmi hladný a palacinka by mu iste chutila.
– Viete, kamaráti, idem na diskotéku a prídem až zajtra ráno
Obaja pozreli na seba a pokyvkávali hlavami. Keď húsenička odišla, muške sa zachcelo palacinku rozvinúť. Schytila ju a šup-pavúkovi priamo do hlavy! Div že mu neodletela !!!
– Ti šibe a či čo!? Veď ju zjedz! Kričí muška.
– Niee, máme ju strážiť, odvetil pavúk.
Tak uložili palacinku do kolísky, aby ju potom bez problémov mohli vrátiť húseničke.
No muška – výmyselnica – sa chcela hrať. Vzala ju a obliekla
– Počuj, kamarát, táto čalapinka bude akože policajt a my budeme banditi. Čo ty na to?
Pavúk sa iba zaškeril a zamrmlal:
– Ty trúba drevená, nechaj ju tam, kde je a potom ju vrátime. Čo máš za problém, pýtam sa ťa?
– Ja sa nudím, odvetila muška, no už nič zvláštne neurobila. Vlastne áno. Popoludní si na palacinku ľahla. Nôžky jej trocha vytŕčali, lebo palacinka mala veľkosť dlane.
Keď sa zobudila, palacinka zostala akási vysušená. Pavúk začal hysterčiť a zabedákal:
Veď sme ju znehodnotili, pokazili, celkom sa chuderka scvrkla.
– Nič zlého som nespravila, tichučko som na nej spala. Nahodila šibalský úsmev a veselo vraví:
– Bude lietajúcim tanierom, čo ty na to?
– Hm, áno....alebo radšej nie!, rozhodol.
– Nebuď „suchár“, chytaj, raz-dva-tri!
– Ups, nie som vôbec pripravený....
Zrazu sa zjavila húsenička a obaja sa riadne vyľakali. Muška však nestraila odvahu:
– Aha, cítite tú vôňu čerstvých palaciniek? To ich naša domáca pani práve smaží. A už letí do kuchyne a hneď sa vráti s voňavými čalapinkami. Sadli spoločne za stôl a všetci traja sa najedli dosýtosti.
O týždeň musela húsenička odcestovať k svojej tete. Obaja sa na ňu tešili – veď sa z nich stali ozajstní kamaráti.

 

Sebastian Bobáľ BOJ S VETERNÝMI MLYNMI  (alebo – boj s ľudskou hlúposťou)
III. miesto – próza ZŠ,
 

   Najstaršia písomná pamiatka v carihradskom múzeu začína týmito slovami: Beda! Už nie je tak, ako bývalo! Táto myšlienka mi napadla v súvislosti s čudnými okolnosťami, ktoré sa v podslednom čase dejú okolo futbalového klubu, ktorého som členom. Futbal je najpopulárnejším športom na svete. Získal si milióny ľudí pre svoju jednoduchosť a nevyspytateľnosť. A práve to je na ňom krásne, že nikdy neviete, čím vás prekvapí.Táto hra očarovala aj mňa a mojich spoluhráčov. Sme zaregistrovaní v pezinskom klube CFK Baník Pezinok, ktorý navštevuje vyše sto detí. Klub má v starostlivosti futbalový areál v pezinskej časti Cajla. Ten tam stojí už od vojny a má dlhú históriu. Pamätá veľa výborných futbalistov. Futbal mám veľmi rád a na každé stretnutie so spoluhráčmi sa veľmi teším.
Hneď na prvom tréningu ma však moji kamaráti upozornili na suseda, ktorý býva vedľa ihriska. Vraj sa mu nepáči, že tu hrávame futbal. Stále sa ťažuje na hluk z ihriska počas tréningov aj zápasov. Neustále volá mestskú políciu, ktorá musí absolvovať zbytočné výjazdy. A to len preto, že deti počas zápasu kričia, alebo že
rozhodca hlasno píska. Veď to predsa nie je trestné!
Našim rodičom, trénerom a aj nám deťom sa zase nepáči, že sused fotografuje areál aj nás počas tréningov. Prečo to robí? Nemá rád deti? Čo si mám o tom myslieť? Rodičia sa pohoršujú nad takýmto správaním. Boli radi, že máme pohyb na čerstvom vzduchu. Nevysedávame nekonečné hodiny pri počítačoch ani nerobíme nič zlé, venujeme sa svojej záľube. Sused to však zrejme vidí úplne inak, a tak sa rozhodol konať. Pred pár mesiacmi počas nášho tréningu púšťal z reproduktorov veľmi piskľavý zvuk s vysokými frekvenciami. Všetci sme si zapchávali uši. Bolo to veľmi nepríjemné. Žiaľ, nezostalo to bez následkov. Môjho kamaráta Mirka musela jeho mama odviezť do nemocnice, kde si pobudol celý týždeň, lebo mu tým zvukom poškodil sluch. Smutné. Pýtam sa: Aký je to človek, čo takýmto spôsobom bojuje proti deťom? Veď my si chceme iba zašportovať a rozvíjať svoj futbalový talent. Možno medzi nami vyrastá nový Cristiano Ronaldo, Lionel Messi či Martin Škrtel, ktorý raz preslávi svoju vlasť. Ktovie...
Je smutné, že „čudné veci “ okolo nášho ihriska sa diali ďalej. Totiž súčasťou tohto futbalového areálu na Cajle je aj multifunkčné ihrisko, na ktoré prispela aj slovenská vláda. Bolo postavené v roku 2007. Nesmeli sme však na ňom hrať futbal. Vraj – nebolo skolaudované.... Konečne v auguste 2013 nám tréneri oznámili, že multifunkčné ihrisko budeme môcť využívať. Hurá! Všetci sme sa veľmi tešili, no naša radosť mala mať krátke trvanie. Na druhý deň som sa aj s kamartámi vybral na tréning. Čakalo nás však nemilé prekvapenie. Zrejme sa niekto potreboval „vyšantiť“ . Ale takto? Rozrezané siete na bránkach, prerezané bočné siete. O pár dní zase niekto rozrezal po celom obvode ihriska umelý trávnik a v strede ihriska bol vyliaty olej. O nejaký deň neskôr to boli poškodené zámky na šatniach a na bráne a stále dookola sa to opakuje. Nedávno niekto pred vstupom do multifunkčného ihriska vykopal jamy. Ak by sme si to nevšimli, mohli sme si polámať nohy. Neustále „niekto“ vytrvale „pracuje“ na tom, aby už nič nebolo tak, ako predtým. Pýtam sa aj za mojich spoluhráčov: kde my deti máme hrať futbal? Zahráme si tu ešte niekedy?

 

Zuzana Kováčová VEVERIČKY
III. miesto – próza ZŠ

   Bola raz jedna veverička, ktorá sa volala Zirka. Žila v parku vo vysokom dutom strome. Jej najlepšia kamarátka Oska bývala v lese ďaleko od mesta s parkom. Keďže bývali veľmi ďaleko, tak si väčšinou písali listy a posielali pohľadnice. Videli sa niekedy len trikrát do roka a to iba cez prázdniny, keď si našetrili na vlak, takže mali spolu aj narodeninovú oslavu, niekedy s meškaním aj štyri mesiace.
Raz sa stalo, že sa stretli len jedenkrát v roku, a to preto, lebo cez zimu napadli dva metre snehu a nemal ich kto odhrnúť z koľajníc a v lete zase bolo 39oC a veveričkám je v kožúšku strašne teplo. Po tomto roku sa rozhodli, že sa presťahujú. Ale nevedeli ktorá, keďže tam, kde bývali, sa im veľmi páčilo. „Ja nejdem do lesa, v parku nám dávajú ľudia veľmi dobré oriešky,“ vraví Zirka.
„Ani ja nepôjdem do parku, nerasú tam maliny a navyše tam nie sú také veľké šišky,“ odpovedá Oska. Zirka sa nevzdala a hovorí: „V meste by sme mohli chodiť do cukrárne alebo do supermarketov nakupovať. Čo tam ty kúpiš v lese?“ Oske toto hádanie liezlo na nevy, ale uznala, že v lese nič nekúpi. Tak sa presťahovala k Zirke do parku v meste. Chodili na zmrzlinu, ale aj nakupovať do obchodov. Oske sa po čase začalo zle dýchať, lebo vzduch bol znečistený z motorových vozidiel. Musela teda ísť domov do lesa. Ale nešla sama. Zirka sa totiž rozhodla, že pôjde s ňou. Ak by zostala dlho v meste, bola by tiež veľmi chorá. A tak ostali Zirka s Oskou žiť spolu v lese.

 

Melita Kollárová V PIEŠŤANOCH
II. miesto – próza ZŠ

   Prázdninovala som v Piešťanoch – je to moje rodné mesto – možno aj preto chodievam sem každé prázdniny. V jedno chladné ráno sme sa s kamarátkou vybrali venčiť svojich psíkov popri rieke Váh.
Užívali sme si chvíle bez školy, rozprávali o všeličom, smiali sa a bolo nám veľmi dobre. Tieto chvíle sú mi naozaj vzácne.
Opodiaľ na brehu zbadáme akéhosi chlapa. Starší pán sa vyzlieka.
– Bože, Melita, utečme, čo je to nejaký úchyl?
– Čo máš strach, pozri, pod nami po chodníku chodia ľudia a autá jazdia normálne. Aha – ten pán zostal iba v plavkách a vstupuje do Váhu.
– Vari sa chce utopiť? Teraz, keď fúka ostrý vietor a ja mám dokonca letnú vetrovku ako letná cibuľa!
– Možno chce fakt spáchať samovraždu..poď, aspoň sa mu prihovoríme, lebo vo filmoch to tak je...
Kým sme prišli k nemu, voda mu už obmývala hruď. No on kráča hlbšie do rieky. Nedokázala som už mlčať a kričím:
– Pane, čo to robíte? Veď ... slová mi zostali trčať v hrdle ako marhuľová kôstka.
Pán sa obrátil smerom k nám. Pokojná, usmiata tvár, rukami čerí hladinu.
– Dievčaťá, neplašte sa, som starý otužilec. Dnes je voda teplučká. V Tatrách chodievam do bystrín a na Orave je asi najstudenšia. Neskúsite to niekedy aj vy??? pozrieme na seba, zachichoceme sa. Také čosi!! Otužilca na vlastné oči vidíme prvýkrát! No zároveň som očervenela ako rajčina od hanby a z mojej „urýchlenej“ reakcie.
Tak sme sa pozdravili a ťahali svojich psíkov preč. No viackrát sme sa obzreli, či uvidíme pánovu hlavu. Videli sme.

 


Ohodnoťte článok: