Prežil život v oblakoch – a pristál v Pezinku

Marec 2014 / Prečítané 1300 krát

   Takmer každý z nás má niekedy hlavu v oblakoch. Takmer každý má aspoň občas možnosť cestovať lietadlom a pozrieť sa na svet z vtáčej perspektívy. Len niektorým šťastlivcom sa však lietanie a letectvo stane prácou a životným poslaním. Ing. Ondrej Kuňak lietal na stíhačkách, riadil letovú prevádzku, svojím organizačným talentom a odbornosťou tiež prispel k rozvoju slovenského letectva. A hoci pochádza spod Kráľovej hole, už štyridsať rokov žije v Pezinku.

    Narodil sa v Telgárte v roku 1938, takže prvé roky svojho detstva prežil cez vojnu. Boli tvrdé, ale aj romantické, čo potvrdzujú i jeho spomienky na tieto časy:
„Detstvo som prežil v typickej drevenici s chyžou s kozubom, s povalou, so šindľovou strechou, celoročne ´impregnovanou´ dreveným dymom. Otec bol robotníkom, prevažne mínerom, drevorubačom. Do práce dochádzal na týždňovky a ja, ako najstarší syn, som sa musel od malička zapájať do domácich prác a nahrádzať chýbajúcu mužskú pracovnú silu. “
   Platilo to aj po vojne, keď chodil do školy, no zároveň vypomáhal tam, kde bolo treba. Aktivita a pracovitosť, na ktorú si Ondrej odmalička privykol, mu však priniesli aj výhodu v podobe skvelej zdravotnej kondície. Nemal problém s pohybom ani so športom. A tak, keď robili v telgártskej škole nábor do leteckej školy, Ondrej sa prihlásil medzi prvými a vyhovel aj náročným testom. Do Školy dôstojníckeho dorastu - letectva v Kremnici nastúpil 28. augusta 1953.

V dobe, keď Ondrej Kuňak lietal na Mig-15 bolo takéto fotografovanie zakázané. Táto fotografia vznikla pri stretávke pilotov po 50 rokoch od preškolenia na tento typ, vtedy špičkového prúdového stíhacieho lietadla.

 

Prvýkrát letel i skákal
   Keď mu zomrel otec, opäť mu bolo súdené zastať miesto doma a pomáhať svojej rodine – tentokrát dostavať dom. Napriek tomu sa mu podarilo aj dokončiť školu s maturitou a vyznamenaním. Absolvoval tiež pilotný výcvik na Vyššom leteckom učilišti v Prostějove.
Aké boli jeho prvé zážitky spojené s lietaním? Celkom odlišné od väčšiny tých, ktorí cestovanie lietadlom poznajú iba ako pasažieri. Ako 18-ročný sa Ondrej Kuňak ocitol vo vzduchu nielen na palube lietadla, ale priamo, s padákom na chrbte. Do stroja značky C-3 sa dostal v rámci parašutistickej prípravy.
   „Padákový výcvik bol naozaj tvrdý,“ popisuje Ondrej Kuňak tieto okamihy. „Po dvoch hodinách sme boli uťahaní tak, že sme sa aj na schodoch museli držať zábradlia.“
   Základný letový výcvik absolvoval na lietadle C-105 (Z-126 Trener) a pokračovací na C-11 (Jak-11), čo bol stroj veľmi citlivý, ale aj výkonný. Dosahoval slušnú rýchlosť 460 kilometrov za hodinu.
   V roku 1959 preškolili Ondreja Kuňaka na prúdovú stíhačku Mig-15. Po úspešnom zvládnutí záverečných teoretických aj praktických letových skúšok v decembri 1959 nastúpil ako letec ku 6. stíhaciemu pluku na Sliač. Tu sa zoznámil s atraktívnou prácou stíhacieho, neskoršie stíhacieho-bombardovacieho pilota. No čo je prinajmenšom rovnako dôležité, stretol sa tu aj so svojou manželkou Vierou, s ktorou sa oženil v roku 1962.
   Pre zdravotné problémy s vysokým tlakom však musel po istom čase aktívne lietanie zanechať. Na nadzvukové lietadlá ho už nepustili.


L-410, Turbolet
„Pracoval som na riadení letovej prevádzky. Riadil som pohyb lietadiel na radare. Mali sme 24-hodinové smeny a keď nebola letová prevádzka, nebavilo ma krátiť si čas fajčením a hraním kariet. Radšej som ho chcel využiť na štúdium. Preto som sa rozhodol urobiť si vysokú školu. Diaľkovo som absolvoval Vysokú školu dopravnú v Žiline, katedru leteckej dopravy. Promoval som v roku 1972, “ popisuje ďalšiu kapitolu svojho života.
   Počas nej sa odohrali aj menej príjemné udalosti. Napríklad keď letisko v nešťastnom auguste 1968 obsadili sovietske vojská a Ondreja Kuňaka takmer zajal sovietsky dôstojník. S rodinou sa musel presťahovať do Piešťan.
   Tou príjemnejšou stránkou bola práca, s ktorou sa stretol už počas písania diplomovky. Išlo o L-410 Turbolet, skvelé malé dopravné lietadlo československej výroby, ktoré sa vyznačovalo schopnosťou pristáť viac-menej kdekoľvek a lietať aj v extrémnych klimatických podmienkach. Práve preto sa s ním vo vzduchu môžeme stretnúť dodnes, hoci čoskoro oslávi svoje 45. narodeniny.
   „Dohodli sme sa s vedúcim diplomovej práce, že by bolo dobre vytvoriť materiál, ktorý by pomohol toto lietadlo uviesť do prevádzky,“ hovorí Ondrej Kuňak.
   „Malo lietať na krátkych tratiach ako napríklad z Bratislavy do Sliača či Popradu. Lietal som s posádkami a zaznamenával údaje. Vznikla z toho diplomová práca, ale aj inšpirácia pre moje ďalšie profesionálne pôsobenie. “

Museli riešiť aj WC
   Ondrej Kuňak odišiel do civilu a nastúpil do spoločnosti Slovair, ktorá prevádzkovala lietadlá využívané na rôzne letecké práce. Stroje L-410 prijala takpovediac „pod svoje krídla“. Ondreja Kuňaka dodnes teší, že mal podiel na ich úspešnom uvedení.
   „Aby ste mali predstavu, čo všetko sme museli riešiť – toto lietadlo pôvodne nemalo ani len WC, pretože bolo určené na krátke trate a pôvodne sa zdalo, že to nebude potrebné. Ale bolo a museli sme lietadlá dodatočne upraviť,“ dodáva bývalý pilot so smiechom.
   Je zvláštne, že Československé aerolínie o malé stroje L-410 nemali záujem, ba dokonca sa na ne dívali cez prsty. „Odmietali ich prevádzkovať, pretože bola móda prechádzať na prúdové lietadlá,“ vysvetľuje Ondrej Kuňak. „Na druhej strane ČSA len s nevôľou prijímali, keď toto malé lietadlo Slovairu povedzme vo večerných hodinách letelo z Prahy do Bratislavy a linku ČSA zrušili. Pritom sme sa vôbec nesnažili ČSA konkurovať. “
   Nakoniec, ako bývalo zvykom, sa vec riešila politicky. Z ÚV KSČ prišlo nariadenie, že Turbolety museli odovzdať do ČSA a venovať sa len leteckým prácam, teda už nie leteckej doprave.
   Keby sa to nestalo a dopravné lietadlá by si nechal Slov-air, po rozdelení republiky, keď ČSA ostali v Česku, bolo by malo aj Slovensko svojho národného leteckého prepravcu.

Cesta viedla do Pezinka
  
Ako zamestnanca a námestníka Slov-airu priviedla Ondreja Kuňaka jeho životná dráha do Pezinka. Bratislava ho ako rodáka z hôr príliš nenadchla. Sadol si teda do auta a hľadal miesto na bývanie. Mestečko pod kopcami sa mu pozdávalo. Zahlásil sa v kasárňach u vtedajšieho veliteľa. Vysvetlil mu, že má v Piešťanoch služobný byt a manželka že stále slúži v armáde. Tu v Pezinku pre ňu vojaci našli prácu a dokonca manželom Kuňakovcom ponúkli aj byt. Presne v januári roku 1974 sa mohli sťahovať.
   Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky bolo treba zriadiť na ministerstve dopravy Odbor civilného letectva. Kvalifikovaných odborníkov Slovensko nemalo, lebo sa dovtedy všetko riadilo z Prahy. Ondrej Kuňak, už ako dôchodca, mal vtedy sklad a predajničku vegetariánskej a racionálnej výživy v Dome kultúry v Pezinku.
   Na požiadanie riaditeľa Odboru civilného letectva však nechal podnikanie a nastúpil do úradu. Podieľal sa na tvorbe Leteckého zákona, na príprave na vstup do Medzinárodnej organizácie civilného letectva a do Európskej únie. Riadil a aktívne sa podieľal na tvorbe slovenských leteckých predpisov. Aj po dovŕšení 65 rokov, keď si mohol užívať dôchodok bol aktívny – pôsobil ďalších 10 rokov na Leteckom úrade Slovenskej republiky. Na záver aktívneho pôsobenia v letectve spolu s ďalšími odborníkmi vypracoval slovenskú leteckú terminológiu.

Mesto z vtáčej perspektívy
   Za svoj prínos pre slovenské letectvo dostal medailu Za službu vlasti, ocenenia Vzorného pracovníka dopravy, Zaslúžilého pracovníka dopravy a Cenu Vladimíra Lista za technickú normalizáciu.
   Na otázku, či videl Pezinok z vtáčej perspektívy sa Ondrej Kuňak pousmeje: veľakrát. A či cítil niekedy na palube lietadla strach? „Strach nie, rešpekt áno,“ odpovedá jednoznačne.
   „Strach som nemal, hoci som zažil požiar od batérie v kabíne pri cvičnom lete s lietadlom Jak-11. Cítil som dym, ale kázali mi pokračovať v lete. Keď sa chytilo aj plátno, otočil som lietadlo a pristál. Napokon sa požiar podarilo uhasiť, no lietadlo číslo 1728 ostalo nepoužiteľné, a tak ho dali do šrotu. Kúsok obhoreného plátna som si vzal na pamiatku domov, ibaže ho mama našla a dovtípila sa, že sa niečo stalo... “
   Ondrej Kuňak sa občas i dnes zahrá na pilota na svojom leteckom simulátore, ktorý má doma v izbe. Rád chodieva na ryby aj na lyžovačky.
   Letectvo sa počas jeho života zásadne zmenilo najmä po technickej stránke. Lietadlá sú vybavené modernými technológiami, napríklad systémom automatického pristátia, ktoré umožňujú pristáť aj v nulovej dohľadnosti pri nulovej výške mrakov, čo bolo kedysi nepredstaviteľné. Výcvik pilotov v oveľa väčšej miere prebieha na simulátoroch.
   „Jedno však platí stále,“ dodáva skúsený letec Ondrej Kuňak. „Letectvo je rozhodne najkrajší a najbezpečnejší spôsob dopravy.“

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: