Roman Féder: Zábavný chlapík z Pezinka

Február 2014 / Prečítané 1274 krát

oman Féder a Funny Fellows   Mnohí z nás radi spomínajú na časy, keď boli ženy elegantné a muži galantní, orchestre hrali swing a na striebornom plátne žiarili hviezdy nemého filmu. Rovnako ako prvé čiernobiele filmové diela sa teší obľube aj orchester Funny Fellows, priam vystrihnutý z tejto romantickej éry. Jeho mottom je: snažíme sa hrať tak, ako by to hrali hudobníci v kaviarni v roku 1920. A jeho dušou je hudobník, herec a rodený Pezinčan Roman Féder.


l Aký je váš vzťah k Pezinku? Cítite s týmto mestom spolupatričnosť?
  
Strávil som v Pezinku celé svoje detstvo a mladosť. Až keď som získal prvý angažmán v Trnavskom divadle, kde som ako mladý „kandrdas“ odohral hoci aj tridsať predstavení mesačne, musel som sa presťahovať bližšie k svojej práci. Neskôr ma zasa povinnosti pritiahli k Bratislave, a tak som sa vrátil aspoň do okresu Pezinok – ak už nie priamo do Pezinka. Ale mám tu rodičov, príbuzných, kamarátov, takže sa sem stále rád vraciam. Tým skôr, že na miestach, kde som vyrastal, má dnes pán Pavelka pivnicu.

l Takže ste vyrastali v úplnom centre mesta. Aké máte na svoje detstvo spomienky?
  
Do svojich deviatich rokov som vyrastal kúsok od farského kostola, v absolútnom centre mesta. Pri farskej aleji bol dvor, kde som sa hrával. Aj Farská ulička bola vždy veľmi príjemná. Pamätám si, ako tu kvitli lipy alebo čierna baza, z ktorej babka robila bazový čaj. Na jeseň, keď zasa z týchto stromov opadalo lístie, brodil som sa v ňom do pol pása. Kostolník, keď potreboval pozametať na veži, zobral ma niekedy ako chlapca so sebou. Kostol mal ako prvý v Pezinku nainštalované elektrické zvonenie a kostolník mi dovolil stlačiť gombík a zazvoniť. Chodil som do školy pešo, bicyklovali sme sa na ulici, hrávali sme futbal a často sme chodili k hasičom, lebo kúsok od nás bola Požiarna zbrojnica. V romantických malých domčekoch oproti nám býval dokonca aj krajčír, ktorý mi ušil prvé krátke nohavice. Zobral mi miery a chodil som ich k nemu skúšať. Boli to vážne veci.

V predstavení pre deti Pezinok 2013l Čo vás od krátkych nohavíc priviedlo k rozhodnutiu venovať sa umeniu?
  
Vždy sme mali v rodine muzikantov či amatérskych hercov. Na človeka sa to nalepí. Začal som chodiť do Ľudovej školy umenia na husle. Páčilo sa mi tam, mal som výbornú pani učiteľku, rozprávala mi rozprávky, aby sme sa hravou formou dostali k nástroju... Dodnes sa spomínam na priestory v Starej radnici, klenby, schodisko natreté olejovou farbou, typickú vôňu kolofónie a zvuky, ktoré sa zo všetkých tried ozývali. Pani učiteľka a riaditeľka Moravčíková bola vždy upravená elegantná dáma, mala krásny účes ako z tridsiatych rokov a celá atmosféra tu bola iná než v normálnej škole, kde nás stále napomínali. Rád spomínam na svoje učiteľky a učiteľov, na pani Odehnalovú, Trávničkovú, Mesárošovú, Tichú, na pána Dadeja, Šáleka či Mrozeka. Na ĽŠU veľmi dobre fungoval literárno-dramatický odbor. Vymysleli sme pár predstavení, s ktorými sme mali celoslovenský úspech a vyhrávali súťaže – Scénickú žatvu, Hviezdoslavov Kubín či Štúrovu Modru. Chcel som skúsiť niečo nové a prihlásil som sa na talentovky na herectvo. Vyšlo to.

l Spomenuli ste svoj prvý angažmán vo vtedajšom Trnavskom divadle pre deti a mládež. V tom čase, koncom 80. a začiatkom 90. rokov sa tu hrali veľmi kvalitné predstavenia.
  
Bola tu vynikajúca konštelácia, herci Peter Šimun, Ľudovít Moravčík, Marián Geišberg, Anna Šišková a mnohí ďalší, režisér Juraj Nvota, alebo Jaro Filip, ktorý s divadlom spolupracoval. Neskôr odtiaľ veľa ľudí odišlo do Bratislavy a divadlo sa zmenilo, čo bola škoda.

l Cítite sa byť skôr hercom alebo hudobníkom?
  
Je to symbióza. Niektorí herci vedia dobre tancovať alebo sú dobrí v dabingu. Nemám túto danosť a keď tancujem, ide skôr o humor. Preto ma aj režiséri Jozef Bednárik, Milan Lasica alebo Ján Ďurovčík obsadzovali do humorných postáv. Spev a hra na hudobnom nástroji k herectvu patria. Radek Brzobohatý bol fenomenálny herec a vedel hrať na husle aj na gitaru.

l Vediete populárny orchester Funny Fellows, čo v preklade znamená veselí alebo zábavní chlapíci. Hráte najmä swingový repertoár a celkovo sa štylizujete do medzivojnového či prvorepublikového obdobia. Čo vás na tejto ére fascinuje?
  
Bola to elegantná éra. Páči sa mi, keď muž žene otvorí dvere, keď jej podrží dáždnik alebo kabát. U nás doma sa často pozerali filmy pre pamätníkov a počúvala sa táto hudba. A navyše, tento žáner sa hrá na ozajstných hudobných nástrojoch, netreba na to množstvo káblov ani počítače. Napokon aj rockoví muzikanti, napríklad Eric Clapton, ktorého mám rád, urobili svoje najkrajšie skladby „unplugged“, teda len s akustickou gitarou. V takejto hudbe sa nedá skryť za decibely.

l Spolu s orchestrom teraz zožínate úspechy s novým predstavením. Môžete nám o ňom niečo prezradiť?
  
Náš projekt sa volá Švejkoviny. Ide o pozbierané poviedky Jaroslava Haška napísané o Slovensku. Ako je známe, bol to človek, ktorý žil bohémskym životom. Cestoval po vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, teda aj po Slovensku a zovšadiaľ napísal a priniesol nejakú poviedku. Spolu s Csongorom Kassaiom a speváčkou Reou Slawisky sme dali dokopy tematický rakúsko-uhorský program. Ide vlastne o rekonštrukciu prvého rakúsko-uhorského rozhlasového vysielania pre menšiny, konkrétne pre českú menšinu. Možno vás bude zaujímať, že jeho autorom je Koloman Pružinka, profesor na Viedenskej univerzite, žiakom ktorého bol aj Jára Cimrman. Českí diváci sa na tejto fikcii veľmi dobre bavia. Napokon aj predstavenie bolo vytvorené predovšetkým pre český trh. Hráme slovensko-česko-maďarsky a je to pre českého diváka príjemné spestrenie. V predstavení alternujú Andry Hryc a Marián Labuda, čo sú aj v Česku veľmi populárni herci.

l Zdá sa, že poetika Rakúska-Uhorska rezonuje dodnes, najmä v Čechách. Napokon Divadlo Járy Cimrmana na nej postavilo celý svoj repertoár. Čím si to vysvetľujete?
  
Bohužiaľ, Slováci si zo seba nedokážu tak strieľať ako Česi, ktorí berú s humorom svoje národovectvo aj všeumelectvo tak, ako ho stelesňuje práve Jára Cimrman. Napokon rakúsko-uhorské obdobie nebolo len negatívne, ako ho dnes prezentujeme. Napríklad naše HDP bolo v tom čase vyššie než mali Angličania, Francúzi, Nemci alebo USA. Monarchia mala vybudované železnice, školstvo. Zo žartu niekedy hovorím, že sme vtedy mali dokonca aj more a Alpy. Bola to krajina, v ktorej tvorili Beethoven, Mozart, Haydn, Liszt, Kálmán či Chopin. A to hovoríme len o hudbe... Ale v protiklade voči tomu stojí výrok istého profesora pražskej Karlovej univerzity, ktorý povedal, že Národné divadlo sa dvakrát v ilegalite postaviť nedá.

l Aj keď sa obdobia pred prvou či druhou svetovou vojnou vyznačujú noblesou, ktorú dodnes obdivujeme, na druhej strane ľudia vtedy netušili, aké hrôzy budú musieť prežiť. Dnes žijeme v mieri, relatívnej slobode, no stretávame sa s oveľa väčšou nekultivovanosťou. Myslíte si, že sa ešte šarm a slušnosť môžu do našej spoločnosti vrátiť?
   Obávam sa, že deficit slušnosti a kultúrnosti je hlavne problémom Slovenska. Každý voľný víkend sa chodievam s rodinou lyžovať do Rakúska. Veľmi som si to obľúbil. Tam nie je problém, aby sa k vám ľudia správali slušne, boli galantní, aby vlekár spomalil lanovku, keď nastupuje matka s tromi deťmi, usmial sa na ňu, spýtal sa jej, či niečo nepotrebuje. Nikde som tam nezažil, aby mi čašník dal najavo, že ho otravujem, keď si dám iba čaj. Naši ľudia, ktorí vycestujú von a žijú v zahraničí, sú pohltení atmosférou, ktorá tam vládne, naladia sa na rovnakú vlnu a stávajú sa slušnejšími. Podobne ako keď ste v Redute na koncerte a snažíte sa správať tak, aby to zodpovedalo prostrediu, ktoré vás obklopuje. Takže cestovanie najmä mladej generácie po svete nám azda pomôže. Alebo občas prísť na Radničné námestie v Pezinku, posedieť v kaviarničkách najmä v čase od mája do októbra. Tu už je takáto príjemná atmosféra, akú človek zažíva inde vo svete. Aj preto mám Pezinok rád.

 

(kam) FOTO (pb)


Ohodnoťte článok: