Správny pohľad na vec spája ľudí

Február 2014 / Prečítané 789 krát

   V roku 2005 som sa s obavami informovala u vtedajšieho pána riaditeľa Mgr. Štiglica na integráciu syna na vozíku, ktorý je dodnes jej žiakom. Pán riaditeľ vtedy vôbec neváhal a s úsmevom na tvári túto výzvu prijal. Od jeho dverí po všetky ďalšie sme so synom stretávali iba samých výborných učiteľov: Groschmidtovú, Sandtnerovú, Dubovského, Jánošovú, Sadloňovú aj našu milú a vždy usmiatu asistenku učiteľa p. Krajčovičovú a v súčasnosti i výborné p. vychovávateľky Vojtekovú a p. Šándorovú.
   Syn strávil Na bielenisku celých deväť rokov, ktoré mu umožnili vyrastať v kruhu rodiny a nie v odlúčení na internáte. Ako sa cítil, čo prežíval, píše sám:
   „Potešilo ma, že moji rovesníci sa ku mne nesprávali nejako špeciálne, ale brali ma ako seberovného. Naučil som sa veľa a s chalanmi som zažil veľa srandy. Naša trieda bola vždy definovaná ako najhlučnejšia. Najlepšie bolo, keď ma na telesnej (od ktorej som pochopiteľne oslobodený, dali do brány ako bránkara. Istá pani učiteľka nevidela dôvod, prečo by som nemohol hrať. Potom sa o mňa bili, lebo môj vozík bol nepriestrelný.
S našou triedou som bol aj na pár výletoch napr.v Rakúsku. Na podnet mojej pani učiteľky literatúry som začal písať i poviedky a básne....
   Škola Na bielenisku je super a je mi úprimne ľúto, že odtiaľ budem musieť odísť. “
   Týmto by som sa chcela poďakovať všetkým učiteľom Na bielenisku za ich ústretovosť, tolerantnosť a ochotu pomôcť sa začleniť dieťaťu s TP. Prajem im do budúcna veľa úspechov, veľa talentovaných žiakov a i naďalej zostaňte školou s perfektným prístupom k žiakom!

 

Ďakujeme, rodina Pikulíková

 


Ohodnoťte článok: