Hlúposti treba vzdorovať. Slušne, ale nahlas

Január 2014 / Prečítané 1414 krát

   Sme svedkami trendu, keď do politiky vstupujú biznismeni. O to vzácnejšie je, ak sa v nej i v týchto časoch pohybujú intelektuáli – vedci, umelci, skrátka ľudia s ideálmi. S takýmto presvedčením pred dvadsiatimi rokmi vstupoval do verejného života aj literárny vedec René Bílik. Pôsobil ako zástupca pezinského primátora a ako čerstvo zvolený poslanec Bratislavského samosprávneho kraja bude život regiónu ovplyvňovať aj v ďalších štyroch rokoch.


l Obvykle sa intelektuálom nechce ísť do politiky, nieto ešte do tej komunálnej či regionálnej, plnej praktických vecí. Čo do nej prilákalo vás?

   V komunálnej politike som od roku 1994. V tom čase, teda v období Mečiarovej vlády, neboli pomery na Slovensku príliš priaznivé. V komunálnej politike sa však dali udržiavať a uplatňovať demokratické princípy oveľa viac, než v celoštátnom meradle. Mnohé samosprávy sa stávali baštami demokracie, čoho príkladom bol aj Pezinok. Táto šťastná okolnosť vytvorila priaznivý priestor aj pre – povedzme trochu angažovanejšieho – intelektuála.

l Samosprávy však medzičasom získali viac právomocí aj peňazí a takisto sa stali dejiskom korupcie či nepoctivého konania.

   Bohužiaľ sa dnes rozšírilo presvedčenie, že politika nemôže byť čistá hra. A tento postoj sa prenáša z veľkej politiky aj do tej komunálnej. Nebolo by však dobré paušalizovať. Aj v politike, aj v každodennom živote sa stretávame s korupčným správaním, ale som presvedčený, že v komunálnej sfére je možnosť kontroly ešte vždy oveľa efektívnejšia. Komunálny politik denne chodí po ulici, stretáva sa s ľuďmi a ak má trochu sebareflexie, nemôže sa správať tak, aby sa pred nimi musel skrývať alebo sa im vyhýbať. Navyše, ako ste hovorili, v komunálnej politike ide o praktické veci, a tak sa aj plnenie sľubov ľahšie kontroluje.

l
Nedávno ste apelovali na užšiu previazanosť kraja s Európskou úniou a hlavne na využívanie európskych peňazí. Uviedli ste ako príklad rozdiel medzi cestami na Pezinskú babu a z Kopčian do Skalice. Čo ste konkrétne mali na mysli?

   Naši oponenti radi sľubujú pozdvihnutie kraja na európsku úroveň. V skutočnosti je zo štatistického hľadiska už nad ňou, čo však prináša aj nevýhody. Kým obec v Trnavskom kraji môže napríklad na opravu školy či skvalitnenie prostredia využiť európske peniaze, obec v Pezinkom okrese už nie, pretože patrí do Bratislavského kraja – a ten sa z európskeho pohľadu považuje za bohatý, teda nemá na takéto príspevky nárok. Cesta do Skalice bola vynovená z fondov Európskej únie, tú pezinskú musel zrekonštruovať Bratislavský kraj z vlastných peňazí.
l Ak je Bratislavský kraj taký bohatý, mal by mať dostatok vlastných zdrojov na investície do verejných služieb.
   Ibaže ich nemá. V skutočnosti je to najmä „štatistické bohatstvo “ a predovšetkým mimobratislavské okresy a obce sú na tom podobne ako obce v iných krajoch. Okrem toho sú v Bratislavskom kraji vyššie životné náklady, vyššie ceny pozemkov, skrátka život je tu drahší. A toto kritériá EÚ neberú do úvahy.

l Čo sa s tým dá urobiť?

   Bratislavský kraj si zriadil v Bruseli kanceláriu a snaží sa presviedčať na pôde Európskej únie, že vo vnútri je situácia trochu iná, než sa môže javiť pri pohľade zvonku.

l Čo chýba Bratislavskému kraju, aby sa dal považovať za európsky – nielen štatisticky, z hľadiska výšky hrubého domáceho produktu?

  
Bratislava je lákadlom pre celé Slovensko. Všetci chcú pracovať v Bratislave, no mnohí by po pracovnej dobe boli radi už mimo nej, niekde na vidieku. Obciam aj menším mestám, ako je Pezinok, z toho vznikajú problémy. Veľká časť ľudí tu nepracuje, nemá tu nahlásený ani trvalý pobyt. Mesto tak nemôže získať príjmy z ich podielových daní, no služby pre týchto ľudí musí zabezpečovať. Bratislavský kraj a obce v ňom potrebujú lojálnych obyvateľov – takých, ktorí nezredukujú svoj život na každodennú cestu medzi hlavným mestom, ako miestom zamestnania a prímestským satelitom, ako miestom svojho nocľahu. Pod lojalitou myslím vzťah k miestu, na ktorom žijem, k priestoru, ktorý mám svojím pobytom kultivovať a na kultiváciu ktorého som pripravený aj zo svojich daní prispievať. Potom bude kraj bohatý nielen výškou participácie na HDP, ale aj skutočnými zdrojmi na infraštruktúru, ktorá zabezpečuje kvalitný život: cesty, chodníky, školy, zdravotnícke služby, sociálne služby a ponuku kultúrneho využitia voľného času.

l Čo by pozdvihlo Pezinok, aby sa dal považovať za európske mesto?

Chýbajú nám kvalitné cesty, chodníky. Krivkajúca infraštruktúra, s výnimkou centra mesta, je naozaj v kontraste s inak veľmi dobrou príjemnou obyvateľskou aj kultúrnou atmosférou Pezinka. Je to najmä otázka peňazí... Ale niekedy by aj stačilo, keby si ľudia skultivovali priestor pred svojím domom sami a výsledok by bol okamžitý...

l Ako literárny vedec sa venujete obdobiu socialistického realizmu. Publikovali ste knihu s názvom Duch na reťazi, ktorá sa zaoberá touto érou. Čo vás inšpirovalo?

   Je zvláštne, ako sa literatúra aj filmy z tohto obdobia stávajú pre dnešnú mladú generáciu nezrozumiteľnými. Dnešný príjemca ich chápe ako zábavné a vy musíte vysvetľovať, že za
touto zdanlivou groteskou sa skrývajú aj veľmi trpké ľudské osudy. Študenti, ktorí sa narodili začiatkom 90. rokov, tiež napríklad nevedia pochopiť, že niečo bolo zakázané, že sa niektoré knihy nesmeli publikovať. Inšpiratívne je pre mňa teda práve odkrývanie podstaty socialistického realizmu ako kultúrnej doktríny, ktorá z umenia robila propagandistický nástroj. Zaujímajú ma mechanizmy manipulácie, ktoré sú v literatúre socialistického realizmu – najmä prvej polovice päťdesiatych rokov a potom v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, – totožné s mechanizmami, ktoré dnes používa agresívna a život otravujúca reklama.

l Takže zatiaľ čo za komunizmu kultúre ubližoval politický tlak, dnes je to tlak komerčný?

   Áno, veď medzi propagandistickou funkciou umeleckého prejavu a nadbiehaniu komerčným záujmom nie je príliš veľký rozdiel. V literatúre socialistického realizmu sa dajú odkryť stratégie charakteristické nielen pre reklamu, ale aj prvky populárnej a dobrodružnej literatúry. To sú stratégie na získanie najmä menej skúseného masového čitateľa či diváka.

l Keby sme parafrázovali názov vašej knihy Duch na reťazi... Nemáte pocit, že dnešný duch je odtrhnutý z reťaze a že kultúrnosti je menej, v živote i v politike?

  
Sloboda ako možnosť by mala ísť ruka v ruke so zodpovednosťou a sebakontrolou. Ukazuje sa, že to tak nie je. Prevláda orientácia na slobodu ako nespočetné množstvo možností. Každé dieťa a každý študent dnes pozná svoje práva, ale nevyvažuje to rovnakou mierou zodpovednosti. Chýba nám sloboda ako zodpovedné správanie voči sebe, ale aj voči priestoru a voči komunite, v ktorej žijeme, čím túto komunitu vlastne deštruujeme... Svojho času sme v našom meste vypracovali dokument, ktorý sa volal Koncepcia kultúry mesta Pezinok. A kultúru sme chápali nie ako súbor umeleckých ponúk, ale v tom najširšom zmysle – od čistoty v meste až po kultúru každodenného správania ľudí. Toto začína kolabovať, a na Slovensku zvlášť. Ľudia sú arogantní, bezohľadní. Tí, ktorí chcú byť slušnejší, sa uťahujú a dostávajú sa do defenzívy. Ale celkom sa pred tým utiecť nedá. Ani ten najvyšší múr, za ktorý sa ukryjeme, nás pred ľudskou hlúposťou a nekultúrnosťou neochráni. Nezostáva teda nič iné, než vzdorovať: trpezlivo, slušne, no pri tom všetkom dôrazne a nahlas.

 

(kam)


Ohodnoťte článok: