Vinohradnícky a vinársky rok 2013

November 2013 / Prečítané 1440 krát

   Skončili sa práce vo vinici, začínajú nemenej dôležité práce s vínom v pivnici. Aký bol vinohradnícky rok 2013? Napriek zložitým poveternostným podmienkam (najprv, keď kvitlo hrozno tak pršalo, potom bolo extrémne suché leto, aby nakoniec v hodine dvanástej v septembri napršalo) bola úroda dobrá.
   Vinohradníci, ktorí nezanedbali postreky a ktorým nepožrali hrozno daniele, diviaky, škorce, mali dokonca lepšiu úrodu ako vlani. Vinohradníci vyvíjajú sústavný tlak na poľovníkov a kompetentné štátne orgány s cieľom znížiť stavy zveri vo vinohradoch. Najmä daniele a diviaky tam nemajú čo robiť. Celoročný zákaz vjazdu do vinohradov (vjazd je možný len na zvláštne povolenie vydané Mestom) prináša výsledky. Nie je mi známe, že by tento rok niekomu pokradli hrozno alebo niečo iné. Najnovšie boli zákazové značky osadené aj v Grinave. Bude tam platiť režim ako v Pezinku, teda vjazd len na povolenie. Pomohlo aj uzatvorenie rámp na vjazdoch do viníc cez obdobie dozrievania hrozna a počas oberačiek. 
   V letných mesiacoch sa na novovybudovanom Vinohradníckom náučnom chodníku objavili okrem informačných tabúľ aj vtipné atypické tabule, ktoré návštevníkov upozorňovali na nutnosť udržiavania poriadku a ochrany prírody. Autorom vtipných objektov v podobe zvierat, rýb a vtákov je keramický majster Ivan Raždík. Jeho návrhy, ktoré bezplatne venoval mestu budú postupne dopĺňané aj v iných lokalitách, ktoré sú často navštevované turistami.

   V letných mesiacoch sa na novovybudovanom Vinohradníckom náučnom chodníku objavili okrem informačných tabúľ aj vtipné atypické tabule, ktoré návštevníkov upozorňovali na nutnosť udržiavania poriadku a ochrany prírody. Autorom vtipných objektov v podobe zvierat, rýb a vtákov je keramický majster Ivan Raždík. Jeho návrhy, ktoré bezplatne venoval mestu budú postupne dopĺňané aj v iných lokalitách, ktoré sú často navštevované turistami.

    Niektorým ľuďom sa to nepáči, považujú to za obmedzovanie ich práv. Mali by si však uvedomiť, že vinohradníci tiež majú právo chrániť si svoj majetok. Na opačnej strane sú ľudia, ktorým sa nepáči, že vinohradníci jazdia s autami, traktormi po cestách vo vinohradoch. Chcel by som im pripomenúť, že asfaltové cesty v chotári nevybudoval štát ani mesto (mesto ich dostalo do správy po komasácii), ale bývalé Jednotné roľnícke družstvo, ktoré 40 rokov užívalo naše majetky. Teda bolo to z peňazí nás vinohradníkov. Sú to účelové komunikácie, ktoré majú slúžiť práve vinohradníkom a ich technike. Každý, kto sa po nich pohybuje peši, na bicykli, alebo športuje či je na prechádzke s deťmi alebo so psom, je tam na vlastné riziko a predovšetkým je v chotári na návšteve. Slušní ľudia sú vítaní.
   Aj preto Združenie pezinských vinohradníkov a vinárov v spolupráci s mestom Pezinok pripravilo druhý ročník podujatia Víno a levanduľa a situovalo ho práve do chotára, do vinohradov, aby ľudia videli kde a ako sa dorába hrozno. Bolo to mimoriadne vydarené podujatie za krásneho počasia, s výbornými vínami a chutnou gastronómiou. Podobná akcia bola Deň vo vinohradoch, ktorú organizovala Malokarpatská vínna cesta od Devína po Trnavu. Sprievodným podujatím bol vytrvalostný beh cez vinohrady, so štartom a cieľom v Zámockom parku.
   Ak chceme takéto akcie robiť aj v budúcnosti, prípadne ich aj rozšíriť, musíme si v chotári upratať, zveľadiť ho. Preto už 4. rok ZPVV spolu s mestom Pezinok organizuje na jar a na jeseň brigády vo vinohradoch. V súvislosti s brigádami sa mi donieslo, že mesto by malo radšej opraviť chodníky, ako robiť vo vinohradoch. K tomu, čo všetko sa buduje v meste, sa teraz nebudem vyjadrovať. Kto chce, ten to vidí, kto vie len znevažovať, tomu by som to aj tak hovoril zbytočne. Poviem len toľko, že všetci ľudia, ktorí chodia na brigády, robia tak nezištne. Viem, že niekto to nechápe, najmä taký nie, čo nikdy nič nespravil zadarmo. Ak neveríte, spýtajte sa pána primátora. Ten nechýbal ani na jednej brigáde hoci nie je vinohradník. Ak sa za niečo platilo, tak za veľkú techniku, bez ktorej to nejde. Vinohradníci platia dane za svoje vinohrady ako každý iný občan za svoju nehnuteľnosť. Takisto majú právo, aby sa niečo z ich daní vrátilo do chotára, najmä ak sa tak roky rokúce nerobilo. Koniec koncov nerobilo sa v ich vinohradoch, ale na mestských pozemkoch. Spontánne sa do brigád zapojili aj niektoré firmy. Poslali svojich zamestnancov, napr. fy Petmas, ecorec. Pracovníci MsÚ odpracovali tento rok dve brigády. Jednu vo vinohradoch, jednu pred žel. stanicou. Chcem poďakovať touto cestou všetkým, ale aj fy Eminens, Podniku mestských služieb, Milanovi Pátkovi za poskytnutie nakladača, Regionálnym cestám za mulčovač, ale aj napríklad Ferovi Féderovi, ktorý kúpil pre brigádnikov cigánsku (za svoje), pani Jele Pálešovej, ktorá nám robí propagáciu, poľovníkom, členom ZPVV, aj občanom, ktorí sa pridali, keď šli náhodou okolo. Vďaka patrí aj primátorovi Oliverovi Solgovi, ktorý je hlavným organizátorom brigád a pani Oľge Bejdákovej predsedníčke ZPVV.
   Jedna vec nás však znepokojuje viac ako všetko ostatné, a to je neobrobenosť vinohradov. ZPVV po dohode s vinohradníckou a vinárskou komisiou pri MsÚ sa rozhodlo zmapovať stav obrobenosti viníc. Výsledok je priam alarmujúci. Odhadujeme, že 50% (možno viac) vinohradov je neobrobených. Vyklčované sú celé obrovské plochy, napríklad: Špígle, Nígle (niekdajšia pýcha pezinského vinohradníctva, kde sa rodili nádherné rizlingy), veľká časť Narpochov, Solné, Gutnáre, Horné Vimperegy. Vysadené, ale opustené sú: Bajzle, Rumle, Pitroky, takmer celé Holoperegy, Pugnáre, Porcifole, Telence, Gále, Horné Nitrperegy, Chreny, Dolné Vimperegy, veľká časť Hausperegov, Frošálov, Grumpoltov, Šiclov, Žabiek, Žebrákov, Gracle, pezinská časť Grinavskej pažite, nazývanej aj Sahara. Ako-tak obrobené sú: Šneky, Hoznisle, Folgapíre, Škridláky, Gelnár, Mandle, Kramla, Sekera, Dolné Nitrperegy. Najlepšie obrobené sú Staré Hory, Randlíky, Krava, Klin, Horáre, Gedne, Huncpalky, Milimutre, Lopaty, Grefty, Šajby, už slabšie Greftičky.
   Príčin je veľa. Pri komasácii boli vymerané plochy aj vlastníkom, ktorí boli zapísaní v katastri, často aj bez adresy, hoci sa k svojmu majetku nehlásili a ani sa nehlásia. Mnohí z nich už nežijú, ich pozemky mnohokrát neboli súčasťou dedičského konania, a ak aj boli, nie je o tom záznam v katastri, lebo štát za bývalého režimu prestal tieto záznamy po roku 1964 robiť. Sú to tzv. neznámi vlastníci. Štát to nijako neriešil a ani v súčasnosti to nerieši. Bol tu jeden pokus previesť túto pôdu na obce, ale Ústavný súd túto novelu zákona (myslím v r. 2002) stopol a odvtedy sa nič nedeje. Potom je tu veľká skupina ľudí, ktorá sa síce k svojmu majetku prihlásila, ale vinohrady nechcela obrábať a tak ich nechala v JRD. Vieme ako bývalé JRD v Pezinku prišlo na bubon, po nich obrábanie na základe zmluvy prevzala Malokarpatská spoločnosť, ktorá zmluvy postupne vypovedávala a vinohrady začali pustnúť a robí tak (jej nástupca) dodnes. Mnoho ľudí prišlo k svojmu majetku ako slepé kura k zrnu, bol im pridelený po 2. svet. vojne po vyhnaných Nemcoch, na základe dekrétov prezidenta Beneša. Často skutočný vzťah k vinohradom nemali, vzťah oprávnených majiteľov im však ostal. Chybou je aj to, že pri dedičských konaniach notári drobili pozemky na nezmyselné fliačky zeme tým, že ich zapisovali podľa tzv. zvykov Uhorského práva na viacerých majiteľov. Robili tak ešte aj po r. 1989. Ak by chcel niekto takýto vinohrad kúpiť, je to takmer nadľudská a prakticky neuskutočniteľná úloha. Ak má napríklad 10 árov 5, ale aj viac majiteľov, často žijú mimo Pezinka po Slovensku ale aj v blízkom, alebo vzdialenom zahraničí, tak je to ťažká vec. Dnes vám už na katastri v extraviláne nezapíšu na viac majiteľov pozemok menší ako 20 árov. Podobná situácia je aj na Cajle. Veľká časť chotára je vyklčovaná, čo je vysadené je však zväčša obrobené. Až na Výsady pri Vinosadoch, ktoré sú väčšinou spustnuté, a na Cajlanské záhumenice, ktoré sú niekoľko desaťročí v územnom pláne zadefinované ako stavebná rezerva. Grinavský chotár je zväčša pekne obrobený aj vďaka fungujúcemu družstvu. Všetkých známych majiteľov vinohradov sa chystáme osloviť listom, aby prehodnotili vzťah k svojmu majetku.
   Pred niečo viac ako 20. rokmi bolo na Slovensku takmer 50. tis. ha vinohradov. Pred naším vstupom do EÚ ich už nebola ani polovica. V súčasnosti odborníci odhadujú, že sa obrába len niečo okolo 8 až 10 tis. ha. Je to menej, ako koncom 19. stor., keď vinič zničila fyloxéra a vinohradníci stáli nad priepasťou. Vtedy, okrem štepenia pomohlo zakladaniu nových vinohradov aj Slovenské vinohradnícke družstvo.
   Možno by stálo za to oprášiť myšlienku družstevníctva, ktoré by stálo na spravodlivých základoch, najmä preto, že zlyháva štát. Ten po r. 1989 nespravil pre vinohradníkov zhola nič, pretože zlyhávajú profesné organizácie, dve najväčšie: Zväz výrobcov hrozna a vína na Slovensku a Zväz vinohradníkov Slovenska. Miesto toho, aby jednotne zatlačili na vládu a pomohli vinohradníkom, utápajú sa v žabomyších sporoch.
   Zlyhávajú samosprávy, podpisujú memorandá na ochranu vinohradov, aby ich vzápätí porušovali. Podliehajú tlakom developerov v Bratislave, Rači, Sv. Jure, Limbachu a najnovšie v Dubovej. Modrania sa chvália, že ich vinohradom nič nehrozí, že oni to ustoja a pritom v ich časopise Zvesti som čítal návod ako sa dá najľahšie vinohrad premeniť na stavebnú parcelu. Výsledok je potom ten, že sme sa z exportérov vína zmenili na dovozcov. Dovážame už 50% vína. Pritom naše vína na svetových výstavách dokazujú, že sa minimálne vyrovnajú zahraničným vínam. Maďari a Česi majú na trhu až 80% svojho vína, Rakúšania ešte viac. Hoci práve oni pred časom boli na úplnom dne po známej afére s pančovaním (pridávaním glykolu do vína). Mali by sme sa inšpirovať svojimi susedmi! Niekedy si však pripadám, ako keby sme bojovali s veternými mlynmi. Napriek tomu to nesmieme vzdať. Tak nám pánboh pomáhaj.

 

Gabriel Guštafík, predseda Vinohradníckej a vinárskej komisie pri MsZ v Pezinku

 


Ohodnoťte článok: