Eugen Suchoň miloval Pezinok aj Beatles

Október 2013 / Prečítané 1876 krát

   Životné osudy Eugena Suchoňa sú podobné ako jeho tvorba: pestré dojemné a plné prekvapení. Jeden z najznámejších slovenských hudobných skladateľov bol úzko spätý s Pezinkom, ale aj celou malokarpatskou oblasťou. Jeho dcéra Danica Štilichová-Suchoňová popisuje životný príbeh svojho otca v pútavých knihách Život plný hudby a Denník z notovej osnovy.


l Váš otec je rodák z Pezinka. Kde konkrétne strávil svoje detstvo?
  
Ladislav Suchoň, otecko môjho otca, bol v Pezinku regenschorim. V dome oproti Farskému kostolu nanebovzatia Panny Márie, mal ako organista svoj dom. Tu sa narodili a vyrastali aj jeho traja synovia – Imrich, Eugen a najmladší Tonko. Bohužiaľ, mesto tento dom zbúralo, pretože bol údajne vlhký. Prisľúbili nám, že na mieste, kde stál voľakedy rodný dom, bude stáť otcova busta.

l Zaujímavá je informácia, že jedným z raných hudobných diel Eugena Suchoňa bol Pochod Pezinského športového klubu.
  
Ako mladík sa venoval aj športu. Keď v Pezinku založili Športový klub a mladý Eugen zastal svoju pozíciu v bránke, svoju radosť vyjadril „Pochodom pezinského športovéhu klubu“. Druhou jeho láskou bolo maliarstvo. Jedným zo slávnych pezinských rodákov je aj maliar Štefan Polkoráb. Starý otec Eugena mu po návrate z Prahy poskytol vo svojom dome izbičku, v ktorej maliar pracoval. A otec tam ako malý chlapec často sedával pod stolom a sledoval ho pri práci. Z tohto mladíckeho zaujatia vzniklo asi tridsať olejomalieb. Tretím smerovaním bola hudba, pri ktorej napokon ostal.

l Čo ho presvedčilo?
  
Svoju rolu tu určite zohral najmä vplyv rodičov. Mamička krásne spievala a hrala na klavíri. Otecko ako organista v pezinskom kostole zaúčal mladého Eugena do tajov tohto kráľovského nástroja už v ranom veku. Bol tu aj pokus o hru na husle, ale po troch hodinách to obaja vzdali (smiech). Napokon, akosi prirodzene,prišiel na rad klavír, synov zobrala do výučby mamička.

l Ako klavirista Eugen Suchoň už od mladosti zožínal veľké úspechy.
  
Hral na klavíri v pezinskom aj modranskom kine. Peňazí veľa nebolo, nuž v zime, keď boli cesty zamrznuté, chodil z Pezinka do Modry na korčuliach, aby ušetril za autobus. Hral tiež v miestnej tanečnej škole majstra Tyrolera. Nikdy sa preto nenaučil tancovať, lebo zväčša sedával za klavírom. Suchoňovou srdcovou záležitosťou sa však stal Salónny orchester, ktorý s priateľmi založili v Pezinku. Eugen Suchoň v ňom zastal miesto dirigenta a skladateľa. Na nedeľnej promenáde hrávali aj náročnejšie diela, Beethovena, Belliniho, Aubera, ale aj diela mladého pezinského samouka. Okrem pravidelných vystúpení chodili hrávať aj pod okná miestnych krásavíc.

l Čo vášho otca ovplyvnilo, aby sa začal venovať hudbe profesionálne?
  
Keď sa v Bratislave v roku 1919 otvorila Hudobná škola pre Slovensko, rok nato sem dala Serafína Suchoňová zapísať dvoch synov – Imricha a Eugena. Imricha na violončelo a Eugena na klavír do triedy profesora Frica Kafendu. Rodičia nemali veľa peňazí, starali sa aj o vinohrad a ako bývalo zvykom, počas oberačiek otvorila Serafína vo svojom dome viechu. Hosťom podávala varené víno a atrakciou večera bola hra na klavíri malého Eugena. Raz sa postavil jeden nenápadný hosť, vzal do ruky husle a zahral náročnú Wieniavského Mazurku tak virtuózne, že otec ostal ako obarený. V konečnom dôsledku mu to však dodalo guráž a predsavzal si, že ostane vo svete hudby.

l Ostal váš otec s Pezinkom spätý, aj keď tu nebýval?
  
V roku 1931 si rodina Suchoňovcov postavila malý domček v bratislavskej Petržalke, aby nemuseli denne dochádzať do Bratislavy vlakom. Keď v roku 1938 obsadili Petržalku Nemci, presťahoval sa mladý absolvent Hudobnej a dramatickej akadémie Eugen Suchoň do Bratislavy, kde ostal natrvalo. Vždy sa však rád vracal do Pezinka. Neskôr sme mali chatu v Modre-Harmónii, kde sme pravidelne chodievali a mám na ňu z detstva krásne spomienky.

l Kedy si váš otec začal uvedomovať, že je výnimočným skladateľom?
  
Cestu do sveta mu otvorila Baladická suita. Premiéra sa konala v roku 1936 v Bratislave a v roku 1939 sa jej partitúra dostala spolu s partitúrou Žalmu zeme podkarpatskej do svetoznámeho nakladateľstva Universal Edition vo Viedni. Krátko nato ju naštudoval dirigent Karl Böhm, ktorý ju uviedol v Drážďanoch, Berlíne, Utrechte, Rotterdame a v ďalších európskych mestách. Po oslobodení, v roku 1946, zaznela Baladická suita na koncertnom pódiu Českej filharmónie a na prvej Pražskej jari.

l Mohol váš otec vďaka svojej profesii cestovať po svete aj za socialistickej éry, keď to bolo pre väčšinu ľudí problematické? Ako umelec mal azda lepšie podmienky...
  
Nebolo to vôbec jednoduché. Vzťahovali sa na neho tie isté predpisy, ako na každého bežného občana. Keď sa v roku 1979 konala premiéra Krútňavy v USA, mal síce vlastné devízové konto, ale keďže išiel na pozvanie, nemohol z neho čerpať. Krútňava sa hrala v pôvodnom naštudovaní na 23 svetových javiskách od Uralu až po Tichý oceán. Často ho pozývali na premiéry v zahraničí a často musel odmietnuť „zo zdravotných dôvodov “, hoci skutočné dôvody boli celkom iné.

l Neľutoval otec, že nežil v zahraničí, v slobodnejšej časti sveta?
  
Nikdy by tam nebol ostal. Keď sa v roku 1979 konala premiéra Krútňavy v meste Lansing, štáte Michigan v USA, hlavná sponzorka Michiganskej opery ho ubytovala vo svojej vile. Prišiel tam vzápätí zástupca našej ambasády a povedal, že má za úlohu dávať na skladateľa pozor. A drzo sa do vilky nasťahoval. Sledoval otca na každom kroku. Keď telefonoval, stál pri ňom a počúval. Podnikateľ slovenského pôvodu Štefan Roman, ktorý v Amerike založil spolok Slovákov, zorganizoval predstavenie pre krajanov. Odrazu mnohí z nich videli na javisku Tatry, slovenské kroje a bolo to pre nich veľmi silné a dojímavé. Po predstavení sa konala recepcia a aj na nej stál dotyčný pracovník ambasády otcovi stále za chrbtom. Americký dirigent sa dovtípil, o čo ide a snažil sa „bodyguarda“ odlákať. Otec medzitým stihol aspoň Romanovi podať ruku a poďakovať sa mu. Súčasne otec prednášal na Michiganskej univerzite študentom hudby o svojom najnovšom teoretickom diele „Od trojzvuku po dvanásť-zvuk“. Rektor univerzity mu s okamžitou platnosťou ponúkol miesto profesora. Otec sa zamyslel a povedal: „Možno keby som mal o pár rokov menej...ale ani vtedy nie“. A v duchu si povzdychol: „ Ako by som mohol žiť bez mojich Malých Karpát, Pezinka, Modry! “

l Ako vnímal pád komunizmu?
  
V roku 1989 sa už o politiku veľmi nezaujímal. Silne naňho zapôsobila smrť Alexandra Dubčeka, ktorého si nesmierne vážil. Pre Prezidentskú kanceláriu ešte upravil prezidentské fanfáry z 1. dejstva opery Svätopluk, ale svetské veci sa ho už bytostne nedotýkali. Bol chorý, unavený a zmierený so smrťou...

l Vraj aj v posledných chvíľach života rád chodieval do Pezinka.
  
Aj keď už nevládal, aspoň autom sme ho povozili. Bola to jeho srdcová záležitosť. Za najkrajšie obdobie svojho života považoval to pezinské. Prvé lásky, skúsenosti s futbalom, hranie v kine aj v kostole, súdržnosť a priatelia... To boli nádherné spomienky. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že si v Pezinku vopred zabezpečil hrob.

l Poznamenala váš život skutočnosť, že ste dcérou Eugena Suchoňa?
  
Na vysokej škole sa ma hneď na prvej hodine profesor opýtal, či som vnučka Eugena Suchoňa – otec mal totiž 42 rokov, keď som sa narodila. Inak som nemala žiadne výhody. Ako sa vraví, krv nie je voda, aj mňa to ťahalo k hudbe, takže počas materskej dovolenky som prerušila štúdium jazykov a napokon som si zvolila štúdium hudobnej vedy.

l Nemali ste generačné rozpory, keď ste napríklad zamladi počúvali Beatles?
  
Nie, ani v najmenšom – ak mala hudba melodiku, mala zmysel. Veď sa pozrite, koľko rokov žije skupina Beatles!

 

(kam)

   Hudobný skladateľ Eugen Suchoň sa narodil 25. septembra 1908 v Pezinku, kde strávil svoje detstvo i mladosť až do roku 1931. K jeho najznámejším dielam patrí Baladická suita či opery Krútňava a Svätopluk. Zomrel v Bratislave 5. augusta 1993 a je pochovaný v Pezinku.

 


Ohodnoťte článok: