Október bol mesiacom viech

Október 2013 / Prečítané 1097 krát

   Októbrový čas burčiaku a mladého vína bol v minulosti v našom meste najmä obdobím viech a vinární. Viecha bola, najmä v devätnástom a v prvej polovici dvadsiateho storočia, špecifické označenie pre priestor, v ktorom sa podávalo a predávalo víno. Nachádzala sa v rodinných domoch, v prešovniach a pivniciach, ale hlavne vo dvoroch a podbrániach. Podbránie a priľahlé priestory, či už sa nazývali forhaus, gánek, pitvor alebo úkol, slúžili na stretnutia a posedenie pri dobrom pezinskom vínku. V čase viechy sa v dome uvoľnila aj predná „parádna“ izba, v ktorej nechýbali prestreté stoly s lavicami alebo stoličkami. Až neskoršie, v minulom storočí, sa stali viechy samostatnými priestormi, vlastne výčapmi, na úrovni hostincov a šenkov.
Viechu symbolizoval veniec uvitý z hroznového lístia, alebo aj vršiak stromčeka, často ozdobený farebnými mašľami. Bol vyvesený na priečelí domu vinohradníka v čase, keď mohol oficiálne a verejne predávať víno z vlastnej úrody. Viechu osádzali tiež na bránu alebo nad vchod do domu. Ak bola na žrdi, bola zapichnutá do kameňa s kruhovým otvorom v strede. Niekedy bol veniec kovový, najmä vtedy, keď viecha nebola len sezónna, ale stála.
   K vínu alebo k burčiaku sa podávali typické domáce špeciality.
   Väčšinou to nebolo kompletné menu, skôr len záhryz k vínu či niečo malé „pod zub“. Obľúbené boli slané aj sladké špeciality, ako štrúdľa, a to najmä maková a hroznová (z modrých odrôd) alebo aj osúchy. Tie mohli byť kôprové, smotanové, slivkové, ale aj so slaninkou či oškvarkami.
   Často si majiteľ viechy pozýval aj hudobníkov, a to aspoň dvoch – obvykle harmonikára a huslistu. Niekedy k dobrej nálade a spevu stačil aj sám harmonikár. Medzi obľúbených hudobníkov - zabávačov patrili Cigáni, ktorí vždy vedeli, kedy a kde, v ktorej vieche sa akurát víno čapuje. Do pezinských viech veľmi často chodili aj „páni“ z Prešpurka, dnešnej Bratislavy, a to kočmi, neskoršie autami alebo železnicou.
  Viecha mala význam aj pre uzatváranie obchodov, preberali sa tu nielen obchodné záležitosti, ale uzatvárali sa tu aj priateľstvá a známosti. Ak návštevníkovi víno chutilo, objednal si ho u konkrétneho vinára aj pre vlastnú potrebu alebo na mimoriadne udalosti či slávnosti.
   O práve otvoriť si viechu rozhodovalo profesné združenie domácich vinohradníkov a vinárov alebo richtár či mestská rada, teda „konšelé“. Právo prevádzkovať viechu trvalo niekoľko dní, spravidla nie viac ako týždeň. Tak je tomu dodnes napríklad v susednom Rakúsku. Meno rodiny, ktorá má právo viechy, je
uvedené aj pred radnicou, teda „rathausom.“
   Svoje vlastné viechy, ktoré im prinášali nemalé zisky, mali aj vinohradnícke obce, mestá a feudáli. K opitosti pod viechou sa vtedy pristupovalo s istou benevolenciou, neznamenala hneď stratu dobrého mena či povesti. Naši predkovia pri tejto príležitosti radi využívali argument, že dôvodom ich pitia bolo odstránenie „zožierajúcich starostí“. V druhej polovici 19. storočia začala právo výčapu vína z vlastnej produkcie uhorská vláda regulovať a poskytovala ho len na základe licencie. Tak napr. v Bratislave bolo toto právo čapovať v podbrání domu v roku 1895 zrušené. Spolok bratislavských vinohradníkov vtedy dostal od uhorského ministerstva financií možnosť získať tridsať výčapných licencií, za udelenie ktorých museli zaplatiť poplatky. Spolok potom poskytoval tieto povolenia svojim členom na štrnásť dní tak, aby sa mohli v priebehu roka všetci vystriedať a odpredať tak významnú časť svojej produkcie. Podobná situácia bola aj v našom meste, v Modre a Svätom Jure.
   Viecha v minulosti nepredstavovala len výrazný ekonomický aspekt pri predaji vína, ale bola aj kultúrnou a spoločenskou udalosťou a zavŕšením vinohradníckeho roka, ktorý sa končil požehnaním nového vína 11. novembra na deň sv. Martina.
    Vzkriesiť slávnu tradíciu pezinských viech sa v súčasnosti snažia predstavitelia mesta, Združenia pezinských vinohradníkov a vinárov i Malokarpatského múzea. Držme palce, aby sa im to podarilo.

 

Oliver Solga


Ohodnoťte článok: