Prečo ísť voliť? Aby iní nerozhodovali o našich peniazoch

Október 2013 / Prečítané 1035 krát

   Blížia sa v poradí už štvrté voľby do samosprávnych krajov a s nimi aj obava, že volebná účasť bude opäť podpriemerná. Bývalý vládny splnomocnenec pre decentralizáciu Viktor Nižňanský však jednoznačne hovorí: Ak nepôjdeme voliť, necháme iných rozhodovať o svojich peniazoch. Tie totiž do verejných, teda i krajských rozpočtov, odvádzame všetci.

   Účasť vo voľbách do krajských samospráv sa pohybuje okolo 20 percent. V roku 2001 dosiahla 26 percent, v roku 2005 len 18 a v zatiaľ posledných voľbách v roku 2010 opäť mierne vzrástla na necelých 23 percent.
   „Sami sme chceli rozhodovať o veciach verejných, dnes tú možnosť máme. Preto je škoda, ak nevyjadríme svoj názor,“ komentuje tento trend Viktor Nižňanský, jeden z autorov projektu decentralizácie, v rámci ktorej sa veľká časť právomocí presunula bližšie k občanom, zo štátu na kraje a obce. „Ak chceme, aby bola správa vecí verejných lepšia a kvalitnejšia, musíme vyjadrovať svoj názor. Keď nejdeme voliť, dáme moc do rúk zástupcom, ktorí sú legitímne zvolení, ale nezastupujú relevantnú časť občanov. Pritom rozhodujú o našich daniach a odvodoch. V prípade samosprávnych krajov ide o celkovú sumu asi 1,1 až 1,2 miliardy eur. To je celkom slušný balík.“
   Kraje dnes rozhodujú o sieti odborných škôl aj o zamestnávaní mladých ľudí, o zariadeniach sociálnych služieb, o tom, ktoré cesty 2. a 3. triedy sa opravia, majú tiež v rukách knižnice a galérie. A okrem toho by mali dbať o regionálny rozvoj a odstraňovanie rozdielov v rámci kraja. Práve rozhodnutia na krajskej úrovni podľa Nižňanského do veľkej miery ovplyvňujú to, ako budú o pár rokov naše regióny vyzerať .
   Samozrejme, podľa pôvodného projektu reformy, ktorú Viktor Nižňanský so svojím tímom zastrešoval, malo územné členenie Slovenska vyzerať trochu inak. Dvanásť pôvodne navrhovaných krajov vychádzalo z histórie, ktorá sformovala prirodzené územné celky, akými sú Šariš, Spiš či Záhorie. „Vôľa, aby sa Slovensko rozdelilo na prirodzené regióny, bola veľmi silná, len škoda, že ju parlament nerešpektoval,“ spomína na rok 2001 Viktor Nižňanský. „Tento model podporovalo 70 percent regionálnych združení, akurát sa s ním nestotožili všetci poslanci, ktorí nakoniec presadili dnešných osem krajov. Myslím, že je to jeden z dôvodov, prečo ľudia nechodia voliť. Pretože ísť voliť do Prešovského alebo Košického samosprávneho kraja im nehovorí až tak veľa, ako keby si svojich zástupcov volili Šarišania či Zemplínčania. Mali by väčšiu motiváciu a existovalo by tiež viac prirodzených centier regiónov, čo by pomáhalo ich rozvoju. Dnes sú centrá od okrajových častí veľmi vzdialené a to podporuje pocit odcudzenosti. S krajom, ktorý siaha od Tatier až po ukrajinskú hranicu sa jeho obyvateľ stotožňuje oveľa ťažšie.“
   Dnes sa dokonca občas ozývajú hlasy, že by sa mal vrátiť model troch či štyroch krajov, čo však odborníci odmietajú. Doba krajských národných výborov je preč a v prípade samospráv by takýto model nepriniesol nič – akurát by centrá krajov boli pre väčšinu ľudí ešte vzdialenejšie ako sú dnes.
   Napriek tomu, že územné členenie nie je ideálne, vznik krajov a posilňovanie ich právomocí i finančného zázemia má svoj význam. A najmä treba systém stále zdokonaľovať. „Na to treba aj záujem voličov,“ dodáva Viktor Nižňanský. „Máme právo ísť voliť, nie povinnosť. Ale keď sa tohto práva vzdáme, necháme úzkej skupine ľudí možnosť, aby rozhodovala o peniazoch, ktoré platíme my všetci.“

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: