Turci a Pezinok II.

September 2013 / Prečítané 1413 krát

Epitaf Štefana Illésházyho    Vminulom čísle Pezinčana sme uverejnili rozsiahlejší článok, v ktorom sme si pripomenuli 330. výročie obliehania Viedne a 350. výročie obliehania Pezinka vojskami Osmanskej ríše. V druhej časti chceme uverejnený text doplniť niekoľkými ďalšími historickými údajmi a tradovanými príbehmi.
   V prvom rade však chceme upresniť informáciu z minulého čísla, ktorá sa týkala pezinského richtára Tomáša Tabrera, ktorého zabili Turci 17. septembra 1663. Tak je to uvedené aj v Dejinách Pezinka z roku 1982, v ktorých sa píše: „Dňa 17. septembra 1663 ráno o šiestej hodine prišlo k Pezinku 18 000 tatárskych vojakov. Zapálili Novú ulicu (dnešná Bratislavská), rovnako vypálili Cajlu, Veľké a Malé Tŕnie (dnes Vinosady), Viničné a Svätý Jur. Do zajatia odvliekli veľa obyvateľov a hnali ich smerom k Bratislave. Tu vraj mnohých pobili a utopili v Dunaji. Pezinského richtára Tomáša Tabrera, ktorý sa s nimi stretol pri Bratislave, dorúbali... “ Podľa dochovaných prameňov však vieme, že Tabrer bol richtárom v rokoch 1655 až 1658, teda v čase svojho zajatia a popravy už richtárom nebol. V osudnom roku 1663 bol richtárom Ján Wisser (1658 – 1665). Osmanské vojská, ktoré sa skladali z oddielov Tatárov, Sedmohradčanov a Moldavčanov napáchali v okolí mesta veľké škody. Zavraždili alebo odvliekli do zajatia stovky ľudí pracujúcich vo vinohradoch a na poliach. V podstate všetkých tých, ktorí sa nestačili ukryť do hôr, utiecť z okupovaného územia alebo sa dostať pod ochranu mestských hradieb.
   Už predtým zápisy pezinského richtára Jána Wissera z júna 1660 a z nasledujúceho roku hovoria o obavách, s ktorými sledovali obyvatelia Pezinka už prvé pohyby nepriateľa, ale i cisárskeho vojska. Tieto obavy sa naplnili v lete roku 1663, keď turecké vojská zviedli ťažký a pre nich víťazný boj s uhorským vojskom pri Nových Zámkoch.
   Je dôležité si uvedomiť, že v dobe, o ktorej hovoríme, mal Pezinok len niečo vyše tritisíc obyvateľov. Ak aj prirátame niekoľko stoviek obyvateľov okolitých obcí, ktorí našli záchranu za pevnými pezinskými bránami a hradbami, bolo neuveriteľným hrdinstvom a odvahou postaviť sa proti osemnásťtisícovej dobre vyzbrojenej a vycvičenej „ profesionálnej “ tureckej armáde. Pezinčania mesto dokázali ubrániť a vojaci po čase z nášho územia odtiahli. Nájazdy roztratených prieskumných či lúpeživých skupín však obťažovali mesto ešte dlhý čas. V tejto súvislosti si tiež musíme uvedomiť, že Turkom cestu do strednej Európy otvorila už tragická bitka pri Moháči (29.8.1526). Na územie Slovenska prenikli turecké vojská v roku 1530 a okrem iného vyrabovali a vyplienili aj bratislavskú stolicu. Po neúspešnom obliehaní Viedne (12.9.1683) a porážke Turkov trvalo ešte niekoľko rokov, než sa ich náš stredoeurópsky región definitívne zbavil.
   Vrátime sa však do Pezinka pamätného roku 1663:

„Skoro” nefunkčný kanón

   Mestská stráž mala vo svojej výzbroji iba dva kanóny. V čase mieru boli umiestnené pod bránou Starej radnice. V tomto dome býval so svojou rodinou aj zbrojmajster – „kanonír” menom Alfréd. A keďže, ako bolo vtedy zvykom, v každom dome sa chovala aj hydina, kanóny slúžili sliepkam ako hambálok. V pamätný deň, 17. septembra 1663, keď naše mesto napadli Turci, richtár povolal do zbrane všetkých bojaschopných chlapov. Tí zaujali obranné postavenie po celom obvode mestských hradieb, najmä však pri troch mestských bránach a na baštách – bastiónoch. Prišli aj pre delá na radnicu a chceli ich odviezť a umiestniť na hradbách . Malo to však jeden háčik. Kanóny boli nefunkčné, pretože dierky na zapálenie pušného prachu boli „ zapečené “ slepačincami. Problém sa našťastie podarilo rýchlo odstrániť, a tak salvy z kanónov prinútili nepriateľov obliehanie ukončiť. Turecká armáda v počte osemnásťtisíc vojakov tak Pezinok, na rozdiel od okolitých miest a obcí, nikdy nedobyla. Veľmi rýchlo sa však po tejto pikantnej udalosti objavila medzi obyvateľmi básnička, ktorá v preklade z nemčiny znela asi takto: „ Trasú sa národy, trasú sa tróny. Alfréd je v biede velikej, lebo mesto má len dva kanóny, a aj tie sú slepačím trusom upchaté. ”


Tureckí zajatci v Pezinku

   Traduje sa tiež, že skupina tureckých vojakov bola istý čas zajatá v podzemných priestoroch pezinského zámku, a to v období, keď ho vlastnil druhý manžel Kataríny Pálfyovej, Štefan Ilešházy (1540 – 1609). On sám patril medzi významných uhorských šľachticov, diplomatov a bojovníkov proti tureckej nadvláde v druhej polovici šestnásteho storočia, konkrétne v takzvanej Pätnásťročnej vojne.
   Už predtým však bolo naše mesto zviazané s inou významnou osobnosťou protitureckého odboja, a to s Jánom Krušičom (okolo roku 1525 – 1580). Tento pôvodom chorvátsky šľachtic, pochádzajúci z Lepoglavy, mal v zálohe pezinské a svätojurské panstvo, okrem iného aj budovu na Radničnom námestí č. 9, tzv. Krušičovu kúriu. A práve spomínaná Katarína Pálffyová sídliaca na pezinskom hrade (sestra ďalšieho slávneho protitureckého bojovníka Mikuláša Pálffyho), sa po smrti svojho manžela Jána Krušiča vydala za Štefana Illešházyho.
   Dodnes sa nám zachovali portréty obidvoch významných osobností, a to Krušičov posmrtný portrét v Trenčíne a Ilešházyho reliéf na epitafe v pezinskom Farskom kostole (na obrázku).
   Historické udalosti z obdobia 16. a 17. storočia, ktoré spomíname v našich článkoch, sú nielen zaujímavé svojou dramatickosťou, ale iste by si zaslúžili aj podrobnejšie štúdium archívnych materiálov a múzejných predmetov. Pre nás, Pezinčanov, už navždy zostane dátum 17.september 1663 pamätným dňom, ktorý aj pre budúce generácie môže byť inšpiráciou a príkladom obetavosti, statočnosti a odvahy našich predkov.

 

(OS)


Ohodnoťte článok: