Turci a Pezinok - 350. výročie obliehania Pezinka vojskami Osmanskej ríše

August 2013 / Prečítané 2132 krát

   Vojaci Osmanskej ríše, ktorým zjednodušene hovoríme Turci obsadzovali južnú a strednú Európu postupne už od konca 14. storočia. Neboli len skvelými bojovníkmi, ale aj obchodníkmi a remeselníkmi. Spolu s hrôzami vojny a nestability priniesli do Európy aj svoje náboženstvo a vojenské majstrovstvo a tiež mnohé vynálezy, výrobky, neznáme potraviny či nové poznatky o ázijsokm svete. V súvislosti s nimi si o niekoľko dní propomenieme polozabudnuté, ale o to významnejšie, 330. výročie bitky o Viedeň.
   Rozhodujúca bitka o kresťanskú Európu sa odohrala 12. septembra 1683 pri obliehaní Viedne medzi vojskami veľkej koalície na čele s Karolom Lotrinským (s pomocou Jána Sobieskeho a ďalších „koaličných partnerov “) a vojskami Osmanskej ríše. Viedeň a spolu s ňou celá vtedajšia kresťanská európska civilizácia museli vzdorovať najväčšej armáde, akú kedy Turci zhromaždili. Napriek tomu, že Turci po tejto zdrvujúcej porážke boli postupne ďalšie desaťročia vytláčaní z európskeho kontinentu, je isté, že mnohí aj po zdrvujúcej bitke pri obliehaní Viedne na našom území zostali. Pravdepodobne to boli obchodníci, alebo tí, ktorí si tu vytvorili rodinné väzby, možno zmiešané manželstvá alebo adopcie alebo konvertovali na kresťanstvo. Dôkazom toho je fakt, že aj v Pezinku bezprostredne po definitívnom vyhnaní Turkov nachádzame na matrikách zápisy o pokrstení detí, ktorých rodičia majú ešte turecké mená. Napríklad 16.2 1690 sa narodila Anna, ktorj otec sa volal Osman a matka Eisa alebo Aisa. 30. 7. 1690 sa narodila ďalšia Anna, (vtedy to bolo jedno z najobľúbenejších mien), jej otec bol Mehmet a matka Sitine. Spomína sa aj Ali a Imahan. 12. 8. 1693 sa narodila Zuzana, otec Abdi, matka Hawa a 13. 11. 1693 sa narodil Adamus, jeho otec bol Hasan, matka Haticza. Všetky deti mali za menom poznámku „gentilis“, čo v latinčine znamená patriaci k tomu istému rodu či kmeňu alebo národu, ale môže to rovnako znamenať aj pohanský či barbarský. V neskoršej dobe sa stretávame aj s priezviskami, ktoré sa viažu k tomuto etniku, ako sú Turek, Turčan, ale aj Sulejman. Aké boli ďalšie osudy spomínaných detí, narodených na konci 17. storčia, sa už asi nikdy nedozvieme. Tak ako sa nikdy nedozvieme, koľko tureckej krvi koluje v žilách mnohých obyvateľov Slovenska, a teda aj Pezinka. Ale platí to, samozrejme, aj naopak.

Bitka pri Viedni

   Života Pezinka a okolitých miest a dediniek sa najviac dotkla turecká vojna v rokoch 1663 – 1664. Turci napadli niekoľkokrát aj naše mesto, ale nikdy ho nedobyli. Obyvateľov mesta zachránili mohutné hradby, bastióny a brány, ale najmä statočnosť jeho obyvateľov, bojujúcich na „šancoch“ . Horšie dopadli ľudia bývajúci mimo mestského opevnenia, alebo tí, ktorí pracovali vo vinohradoch a na poliach. Mnohých povraždili alebo odvliekli do zajatia. Najväčšiemu náporu tureckého vojska vzdoroval Pezinok 17. septembra 1663. V tento deň ho obliehalo až osemnásť tisíc nepriateľských vojakov, no napriek obrovskej presile do mesta neprenikli. Mesto chránila statočná mestská stráž, príšlusníci cechov, vinohradníci i narýchlo vycvičená domobrana. Napriek tomu Turci spôsobili v okolí mesta veľké škody. Dobyli, vyplienili a vypálili susedný Svätý Jur i Modru, Cajlu aj Grinavu. V tomto roku 17. septembra teda uplynie 350 rokov od udalosti, ktorá sa zapísala zlatým písmom do histórie nášho mesta. Uplynie 350 rokov od udalosti, ktorá sa stala svedectvom odvahy, obetavosti a statočnosti, ale aj obdivuhodným vyjadrením vzťahu jednotlivca i občianskeho spoločenstva k svojmu mestu.
   Na to obdobie sa v Pezinku zachovala aj známa architektonická pamiatka – Turecký dom na Radničnom námestí č. 1., alebo zemepisný názov neskoršieho známeho vojenského cvičiska Turecký vrch. A našej najaktuálnejšej súčasnosti je možno nabližší pojem „turecké hospodárstvo“.
   Mnoho príbehov z čias tureckého obliehania zastalo zachovaných v písomných prameňoch a v ľudovej slovesnosti. Zachovali sa najmä ľudové piesne, ale aj príbehy na hranici žánrov povestí či rozprávok. Známy je príbej o statočnej zeleninárke, ktorá predávala zeleninu pri Trnavskej bráne, ktorá sa nachádzala na dolnom konci dnešnej Kollárovej ulice. Keď táto statočná žena, zbadala kúdol prachu na ceste vedúcej z Bratislavy, vedela, že sa blíži turecká prieskumná hliadka. Uvedomila si hroziace nebezpečenstvo pre obyvateľov Pezinka v podobe rabovania, vraždenia či odvlečenia do zajatia. Okamžite zvnútra zavrela bránu a namiesto železného kolíka „zašprajcovala“ závoru mrkvou. Medzitým veľkým krikom privolávala ozbrojené stráže. Turci prišli k bráne a keď zistili, že je pevne zavretá odcválali preč.
   Menej úsmevný no o to drastickejší je príbeh o zabitých turkoch na Zumbergu. Údajne o tejto mimoriadnej udalosti existuje aj zápis v Okresnom archíve v Modre. Tento príbeh spomínal nebohý pán Hacaj, ktorý vedel veľa o histórii Pezinka a najmä Cajly. Keď sa obyvatelia Zumbergu dozvedeli, že sa blíži turecký jazdecký oddiel, všetci sa išli ukryť do neďalekých lesov. V osade zostala len jedna statočná staršia žena, potomkovia ktorej dodnes žijú na Cajle. Ona sa rozhodla, že pred Turkami neodíde, nech sa deje čo chce. Turci prišli do jej domu a jediné, čo ich zaujímalo, bolo víno. Možno to neboli Turci vyznávajúci islám, ktorý zakazuje piť alkohol, možno to boli potomkovia unesených a „poturčených“ detí z rôznych kútov monarchie, tzv. janičiari. Z dochovanej listiny vieme, že Turci sa „nekresťansky“ opili do nemoty. Žena ich potom ich vlastnými šabľami dosekala na smrť. Hovorilo sa, že ich bolo jedenásť alebo dvanásť. Keď sa vrátili obyvatelia Zumbergu, všetci pomáhali zahladiť stopy po tomto hroznom masakri. Zostala len výpoveď o neuveriteľnom hrdinstve a odvahe tejto ženy – niekoľkoriadkový zápis na kuse papiera, ktorý našli až po niekoľkých storočiach schovaný v zarámovanom svätom obrázku.
Faktami doloženou historickou udalosťou je tragický osud skupiny obyvateľov Pezinka na čele s richtárom Tomášom Tabrerom, ktorých Turci zajali, keď sa vracali z Bratislavy. Richtára spolu s ďalšími zajatcami nakoniec sťali, pretože boli pre nich príliš veľkou záťažou. Iných zajatcov z nášho regiónu zase odvliekli do pevnosti v Nových Zámkoch. Časť z nich cestou nahnali do Dunaja, kde sa utopili.
   Nedávno som dostal list od dvoch vysokoškolsky vzdelaných žien, ktoré mali dávnejšie svoju prevádzku v Tureckom dome. Okrem iného mi napísali, že v tom dome cítili ťažko definovateľnú negatívnu energiu, ktorá bola údajne spôsobená tragickou udalosťou, ktorá sa tu odohrala pred viac ako štyristo rokmi. Išlo o nešťastný osud otca a syna bývajúcich v tomto dome. Syna neprávom odsúdili mestskí radní páni a v dôsledku toho nakoniec zahynul. Odvtedy vraj duch nešťastného otca blúdi po nociach v uliciach mesta a márne hľadá svojho syna. Jeho pokoj by mal byť vykúpený dobrými skutkami, ktoré by mali konať aj dnešný oyvatelia Pezinka.
   O Tureckom dome sa nedávno v Pezinčanovi písalo podrobne. Nikto vlastne nevie, prečo sa dom na Radničnom námestí č. 1 volá Turecký dom.
   Sú na to údajne až dve vysvetlenia. To prvé hovorí, že v pivniciach tohto domu boli väznení tureckí bojovníci obliehajúci mesto v pamätnom roku 1663. Druhé vysvetlenie je menej romantické ale možno bližšie pravde. Vraj do tohto domu chodievali Turci tajne kupovať víno, ktorého konzumáciu im ich viera zakazovala. Aj z historických prameňov však vieme, že tento nápoj bol veľmi obľúbený rovnako medzi vojakmi, ako aj vojenskými hodnostármi. Možno je tento dom spolu s mnohými dnes už nezvestnými alebo zabudnutými pamiatkami spomienkou na obdobie, keď život našich predkov bol neustálym bojom o prežitie, zachovanie si svojej kresťanskej viery a v konečnom dôsledku bol aj bojom o zachovanie našej európskej civilizácie.

 

Oliver Solga

 


Ohodnoťte článok: