August 1968: živá spomienka na koniec sna o slobode

August 2013 / Prečítané 1726 krát

August 1968: živá spomienka na koniec sna o slobode

   Tým, ktorí 21. august 1968 zažili, sa zdá, akoby to bolo len včera. Tí, ktorí ho neprežili, si to často nevedia ani len predstaviť. V oboch prípadoch ide o pádny dôvod, prečo si túto smutnú historickú udalosť pripomínať aj dnes, po 45 rokoch. Úspešne sa o to pokúsilo Malokarpatské múzeum v Pezinku svojou novootvorenou výstavou venovanou vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie bývalého Československa.


   „My čekali jaro a zatím přišel mráz,“ spieva sa v známej piesni. August 1968 bol naozaj nečakaným a tragickým koncom pražskej jari, teda obdobia, počas ktorého sa postupne uvoľňovali okovy komunistického režimu. Závan slobody z Prahy a Bratislavy veľmi rýchlo dorazil do moskovského Kremľa a vyvolal znepokojenie v sovietskom vedení. Dni eufórie boli zrátané. Túžbu po demokracii doslova zvalcovali ruské tanky, ktoré prekročili hranice v noci z 20. na 21. augusta.
   Z prejavov odporu, ktorý vyvolala okupácia v tunajšom obyvateľstve, ani dnes, po 45 rokoch, nevyprchali silné emócie sklamania i odhodlania zároveň. Jedno z centier, v ktorých sa rodili protiokupačné aktivity, bolo práve Malokarpatské múzeum.
   „Jeho bývalý riaditeľ Dušan Ježík vydával na pôde múzea protiokupačné tlačivá s názvom Ohlas. Dobrovoľníci potom tento samizdat roznášali medzi ľuďmi,“ vysvetľuje Lucia Burdová, historička Malokarpatského múzea a kurátorka výstavy.
   „Doktora Ježíka v roku 1971 pre jeho aktivity odvolali z funkcie a pracoval potom ako správca strojového parku na JRD. Ale Ohlas sa našťastie zachoval v našom archíve, čo je veľká vzácnosť. Verejnosť tieto materiály nikdy dosiaľ nemala možnosť vidieť. Tohtoročné 45. výročie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa bolo príležitosťou ich vystaviť. “

Sloboda bola na dosah

   Niektoré informácie o Dušanovi Ježíkovi, ktorý už nežije, poskytol múzeu aj jeho syn. V archíve sa našli aj fotografie zachytávajúce dramatické okamihy vojenskej intervencie. Je možné, že aj ich autorom je Dušan Ježík, mimochodom dovtedy komunista, ktorému však práve august 1968 – tak ako mnohým – zásadne zmenil nielen život, ale aj presvedčenie.
   A čo na 21. auguste oslovuje príslušníčku mladej generácie, ktorá rok 1968 môže poznať iba z rozprávania a historických materiálov? „Odmalička som vyrastala v takejto atmosfére,“ hovorí Lucia Burdová. „Moja matka mala 21. augusta 1968 presne 20 rokov. Spolu so sestrou a kamarátkou zo Svätého Jura takisto vydávali protookupačné materiály a roznášali ich. Doslova som vyrastala na Krylovi a na Marte Kubišovej. Úžasná bola najmä jednota a spontánna živelnosť ľudí, ktorí držali pohromade a dávali najavo svoje rozhorčenie. Generácia našich rodičov v tom čase vôbec netušila, čo ju čaká. Mali slobodu na dosah a napokon na ňu čakali ďalších 21 rokov. “
   Aj riaditeľ Malokarpatského múzea Martin Hrubala je o pekných pár rokov mladší, než pamätníci augusta 1968. „Ako ročník 1978 patrím ku generácii tzv. Husákových detí. Zaujímal som sa však vždy o súvislosti, ktoré predchádzali obdobiu môjho detstva,“ hovorí Martin Hrubala. „ Éra normalizácie, ktorú sme prežívali, bola predsa následkom predošlých rokov. Aj keď sme ich nezažili osobne, dôsledky sa nás bytostne dotýkali vlastne až do roku 1989.“

Tanky v uliciach neboli iba nevinnou kulisou. Aj o tom vypovedá samizdat Ohlas, napríklad článok Unudení okupanti z 24. augusta: „Včera, v sobotu pred 13.00, uháňal Pezinkom obrnený pancierovaný voz smerom na Bratislavu. Pred hostincom Koníček posádka vozidla spustila paľbu z automatu! Prečo? Smiali sa, že sa ich ľudia boja!“ Riadky, z ktorých ide mráz po chrbte.

Tanky v uliciach neboli iba nevinnou kulisou. Aj o tom vypovedá samizdat Ohlas, napríklad článok Unudení okupanti z 24. augusta: „Včera, v sobotu pred 13.00, uháňal Pezinkom obrnený pancierovaný voz smerom na Bratislavu. Pred hostincom Koníček posádka vozidla spustila paľbu z automatu! Prečo? Smiali sa, že sa ich ľudia boja!“ Riadky, z ktorých ide mráz po chrbte.

 



 

Múzeum má odbojársku tradíciu

   Malokarpatské múzeum v Pezinku má tak trochu „odbojársku“ tradíciu. Jeho niekdajší riaditeľ Dušan Ježík spolu s úzkym okruhom ľudí priamo na jeho pôde vydával samizdaty, ktoré mobilizovali občiansku spoločnosť proti okupácii. Rovnako neskôr, keď prišiel 17. november 1989, konali sa práve na tomto mieste prvé stretnutia rodiacej sa Verejnosti proti násiliu.
   „Tým skôr má naše múzeum morálnu povinnosť vzdať hold ľuďom, ktorí pred 45 rokmi našli občiansku odvahu,“ dodáva Martin Hrubala. „Obdivoval som vtedajších pracovníkov múzea, ktorí sa dokázali vzoprieť. Navyše statočných ľudí akým bol Dušan Ježík, bolo u nás veľa. Za takéto postoje im pritom hrozilo aj väzenie, ak nie niečo horšie. Išlo doslova o existenciu, perzekúcie postihovali členov rodiny… Múzeum vtedy presahovalo hranice svojho obvyklého poslania a plnilo si nielen spoločenskú ale aj morálnu funkciu. Je to zaväzujúce aj pre nás, aby sme na tento odkaz nadväzovali súčasnými aktuálnymi témami. Aby sme dokázali byť aktívni, občianski, všímať si spoločnosť, v ktorej žijeme. Sloboda tu nie je sama od seba, treba si ju vážiť.“
   V Malokarpatskom múzeu sa okrem samizdatu Ohlas či fotografií z týchto čias zachovala aj dobová tlač. Noviny z augustových dní predstavujú takisto súčasť výstavy, ktorú slávnostne otvorili 8. augusta – zhodou okolností v deň, keď na Slovensku vrcholili tropické horúčavy. Hoci sa ortuť teplomera šplhala k štyridsiatke, do príjemne chladných priestorov Malokarpatského múzea prišlo viacero záujemcov i pamätníkov na pohnuté chvíle spred 45 rokov. Výstavu 1968 Augustové ohlasy môže verejnosť vidieť do 15. septembra.

Dvojnásobne smutný deň

   Osobnú skúsenosť s 21. augustom 1968 má pezinský primátor Oliver Solga. Tak ako jeho rovesníci, vtedajší ôsmaci, deviataci, vnímali šesťdesiate roky najviac cez hudbu. Počúval Beatles a iné skupiny z tohto obdobia. Vychádzal časopis Prúdy, vznikali nové kapely a mladá generácia mala odrazu podstatne viac informácií o tom, ako vyzerá svet „vonku“.
   „ Okupácia alebo intervencia spojeneckých vojsk, ktorá prišla 21. augusta, bola pre nás niečím nepredstaviteľným, “ spomína primátor Oliver Solga. „ V škole sme predsa dovtedy počúvali, že Sovietsky zväz je náš najlepší priateľ. O to väčšie a nepríjemnejšie bolo prekvapenie, ktoré sme zažili. Býval som v tomto čase u svojej babky. Skoro ráno k nám prišla moja mama a zobudila nás s tým, že bude vojna. Nechápali sme aká vojna, proti komu. Mama povedala, že nás napadli Rusi, i keď samozrejme išlo aj o ďalšie vojská Varšavskej zmluvy.“
   Na ulici už v tom čase stáli ruské nákladné automobily, vojaci so zbraňami, na Štefánikovej ulici boli dokonca obrnené transportéry. Pred potravinami v centre, ktoré sa volali „U Kerna“, sa kľukatil dlhý rad ľudí, pretože sa chceli zásobiť.
   „Aj nás s bratom poslala mama, aby sme sa postavili do radu, a aby sme kúpili múku a cukor, “ hovorí Oliver Solga. Na tento okamih však má dvojnásobne bolestnú spomienku:
   „V ten deň zomrel na infarkt môj krstný otec, človek, ktorý bol pre mňa druhým otcom. Poslali ma, aby som na bicykli išiel pre lekára na polikliniku. Keď som lekárovi popísal, čo sa stalo, len stroho odvetil, že infarktov bude v tento deň asi viac. Krstný otec bol mladý človek, mal len čosi vyše tridsať rokov. Zomrel v prítomnosti mojich rodičov a svojej manželky skôr, než prišiel lekár. “

Schizofrénia trvá dodnes

   Samozrejme, aj mladého Olivera Solgu a jeho rovesníkov pohltili udalosti, ktoré sa v týchto dňoch odohrávali v Malokarpatskom múzeu. Ľudia tu písali heslá ako Okupanti choďte domov, Dubček a Svoboda, to je naša sloboda.
„So skupinou kamarátov sme roznášali letáky,“ pokračuje v spomienke primátor. „Pri bývalej Základnej umeleckej škole pri parku bola smerovka, pretože tadiaľ viedla stará cesta na Bratislavu a na Malacky. Smerovníky sme teda prehodili v domnení, že tým zmätieme sovietsku armádu. Vojaci mali samozrejme presné mapy. Boli však zmätení zo situácie, v ktorej sa ocitli. Vôbec nevedeli, kde a prečo sa tu vlastne nachádzajú. Ľudia im vyčítali, prečo sem vlastne prišli, veď Československo fungovalo lepšie než kedykoľvek predtým. Bil sa v nás pocit, že Sovieti sú naši bratia a odrazu prišli ako okupačné vojská a ako sme sa dozvedeli, v Bratislave a inde sa dokonca strieľalo a boli aj mŕtvi.“
   Situácia v Pezinku vyvrcholila 29. augusta 1968, keď bolo výročie SNP. Mnohí si do okien dávali sviečky. Posledným vzopätím nesúhlasu s okupáciou bol potom legendárny hokejový zápas v roku 1969, keď Československo vyhralo nad Sovietskym zväzom a ľudia oslavovali víťazstvo v uliciach. Ako však postupovala normalizácia, odpor slabol.
   „A možno sa vtedy začala schizofrénia, ktorá u nás trvá dodnes,“ dodáva primátor. „Doma na všetko nadávame, ale verejne nepovieme nič a nedokážeme ani teraz prejaviť svoj postoj. A ak, tak len anonymne, na internetových diskusiách, akoby sme sa pod svoje názory báli podpísať. Chápem generáciu našich rodičov, ktorá vyjadrila svoj názor v roku 1948 aj v roku 1968 a nakoniec vždy dostala po nose. Chápem, že boli skeptickí a opatrní. Ale mrzí ma, keď sme rovnakí aj my, hoci by sme už nemuseli byť. “
   Keďže 45 rokov je predsa len dosť dlhé obdobie, spomienky na 21. august 1968 postupne blednú. Ak ich máte uchované v podobe fotografií, písomností alebo vo svojej pamäti, budeme radi, ak sa o ne podelíte s čitateľmi Pezinčana. Vrátime sa k nim v niektorom z ďalších čísel.

 

 

 

 

 

 

(kam)


Ohodnoťte článok: