Ocenené práce z XXI. ročníka Literárnej súťaže žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok

Júl 2013 / Prečítané 823 krát

   V tomto roku sa uskutočnil už XXI. ročník Literárnej súťaže žiakov a študentov o Cenu primátora mesta Pezinok. Výber z ocenených prác tradične prinášame čitateľom Pezinčana. Aj tentoraz sú to práce žiakov základných škôl.

 

I. miesto – próza ZŠ
Kristína Červenková
DEDO KAMIL (úryvok)

    Na druhý deň sme sa vyspali do sýtosti a vstali načas. Po raňajkách sme šli k neďalekému jazeru. Kúsok od jazera bol les, ale strýko Kamil povedal, nech tam nechodíme, lebo to môže byť nebezpečné. Jazero bolo krásne. Bola tam i veľká stará vŕba a menšia skala na skákanie do vody. No museli sme tam ísť i s našimi súrodencami. Hneď, ako sme tam prišli, prezliekli sme sa do plaviek. My s Peťom sme išli skákať bomby. Hrali sme súťaž, kto urobí väčší gejzír vody. Natália aj s Riškom boli porotcovia. Vyhral Peťo. Potom sme šantili vo vode. Po chvíli Peťo navrhol, nech to tu
trochu preskúmame. Tak sme šli. Nič zaujímavého sme však neobjavili, tak sme sa vrátili domov. Zahrali sme sa karty, až kým do
našej izby nevbehla mama. „Chlapci, neviete, kde sú Natália
s Rišom? “
„Nie a načo ich vlastne potrebuješ?“
„No, Natália mi sľúbila, že mi pomôže pri upratovaní. A teraz sa niekde zašíva. Buďte takí dobrí a pohľadajte ich, ja mám veľa
práce.“
„No tak dobre,“ odpovedal som otrávene. A tak sme po celom dome vykrikovali meno Natálie a Riša. Ale nenašli sme ich, neboli ani vonku. Namiesto toho, aby som stretol Natáliu alebo Riša, objavil som to prekrásne dievča. Peťo do mňa provokatívne buchol. Škaredo som sa na neho pozrel.
To dievča hneď ako nás uvidelo, povedalo: „To ste vy, čo ste ockovi zjedli všetky jahody? Prečo ste to urobili?“ a podišlo k nám.
„No, vieš,“ začal Peťo. „Nevedeli sme odolať lákavým červeným jahodám. Však, Jakub?!“ a pozrel sa na mňa.
„No, áno.“
„Ale už mám i nápad, ako ti to všetko vynahradíme. Samozrejme, keď budeš súhlasiť,“ povedal Peťo.
„A aký? “ spýtalo sa to dievča.
„Mohla by si ísť s nami k jazeru kúpať sa. “
„To je super! Ale najprv by som sa musela opýtať otca. Takže
by som vám musela ešte zavolať, či idem alebo nie.“ A pozrela sa na nás.
„Dajte mi vaše číslo!?“
„No, je tu jeden problém, mobily nám zobrala moja mama. Ale pre istotu som si zobral aj môj starý mobil. Takže tu máš moje číslo.“ Povedal som a podal som jej papierik.
„A ako sa vlastne voláš?“ spýtal som sa.
„Mariana. Tak čaute.“ A odišla.
Po chvíli mi zapípal mobil, bola to smska od Mariany. Písala, že s nami pôjde k jazeru. Táto správa ma potešila a s radosťou som zaspával.
Na druhý deň, tak ako sme sa dohodli s Marianou, sme sa šli kúpať. Po vyjašení sa vo vode a krátkom posilnení jedlom nám napadlo preskúmať blízky les.
„Vieš, že tam nesmieme.“ Mariana súhlasne prikývla.
„No a? Hádam sa nebojíš?!“
„Nie, nebojím. Tak poďme!“
„Nemali by sme tam ísť,“ zopakovala Mariana.
„No vidíš, ale my tam ideme.“
Nebojácne sme vstúpili do lesa. Veľmi sa mi páčil. Po chvíli cesty sme narazili na malý potok, v ktorom plávali malé pstruhy. Zrazu sme v hustom poraste počuli čudný šuchot a slabé kvičanie. Vzápätí vybehla malá svinka.
„Pozrite sa!“ Ukázal som na malú svinku. Na chrbte mala biele pruhy a srsť sfarbenú do zlatohneda. „Jéj, tá je zlatá.“ Aj Mariana vystrela ruku k svinke. Ale tá utiekla, len čo ju zbadala. No Mariana sa za ňou rozbehla a my s ňou. Po pár metroch sa na nás vyrútilo šesť sviniek i s ich mamou. Sviňa si nás zvedavo prezerala a zrazu sa na nás vyrútila. Na nič sme nečakali a s revom utekali kade ľahšie. No sviňa nám bola v pätách a hrozivo za nami kvíkala. Utekali sme, čo nám nohy stačili. Sviňa nás už doháňala. V zúfalstve som vyliezol na strom a Mariana na ďalší. Peťo zakopol o kameň a spadol. Sviňa dobehla a zranila mu ruku.
„Peťo!“ zvolal som a utekal za ním pomôcť mu. Hodil som do svine kameň a tá sa hneď ku mne rozbehla. Peťo dovtedy vstal a utekal k stromu. Ruku mal poranenú, preto sa mu zle liezlo. Prvý pokus bol neúspešný. Na druhý už trochu vyliezol, ale zošuchol sa. Tvár som mal celú červenú od behania a už som nevládal. „Peťo, pohni!“ Zvolal som. Konečne! na tretí pokus Peťo vyliezol na najnižšiu vetvu. Keď bol bezpečne na strome, utekal som k najbližšiemu stromu a vyliezol som naň. No sviňa sa k odchodu nemala, ľahla si na zem a čakala i s malými svinkami, ktoré ju dobehli. Iné neostávalo, než zavolať mojej mame, i keď som vedel, ako veľmi sa bude hnevať.
„Prosím?“
„Mami, to som ja, sme v lese a napadla nás sviňa. Vyliezli sme na strom a je to veľmi zložité, rýchlo príď, lebo Peťo je zranený! “
„Pane Bože! Odkiaľ máš mobil a prečo ste v lese? Ihneď prídem.“
Tak sme tam zostali uväznení.
Po pár minútach som uvidel mamu i deda Kamila ako prichádzajú v jeho aute. Dedo Kamil vyšiel z auta s pištoľou v ruke a strelil jej do tela.
„Však vy ste ju zabili!“ povedala s plačom Mariana.
Dedo nesúhlasne pokrútil hlavou. „ Len som ju uspal. Má malé svinky, o ktoré sa musí postarať. “ Peťa sme odviezli do nemocnice a dúfali, že zranenie nebude veľké. Po chvíli nás lekár ubezpečil, že zranenie nie je vážne a na ruke má iba tri stehy. Boli sme všetci šťastní, ako to dopadlo. Cestou domov sme si však museli vypočuť mamino kázanie a do konca pobytu u deda Kamila na nás dávala veľký pozor. Preto sa nám už nepodarilo zažiť žiadne poriadne  dobrodružstvo.

 

II. miesto – próza ZŠ
Sebastian Bobáľ
SLOVÁ

   Keď sa ťa niekto opýta, kto je tvoj najlepší priateľ, hneď mu odpovieš: „No predsa sused Jano.“ Alebo Spolužiačka Katka“.
Ja by som však odpovedal: „Môj pes.“
Veľa ľudí by sa mi istotne začalo smiať. Veď ako sa len dá s takým psom rozprávať? Ja mám však na to iný názor. Môj pes by pre mňa urobil čokoľvek.
Nebolo to až tak dávno, keď ma vonku na ihrisku ohrozoval cudzí chalan. Bol o hlavu vyšší a o pár rokov starší než ja. Z ničoho nič mi vzal loptu a nechcel ju vrátiť. Navyše do mňa sotil! To už môj pes nevydržal, postavil sa predo mňa a odvážne zabrechal. Chlapec vzal nohy na plecia a zutekal kadeľahšie.
Spomínam si aj na deň, keď mi naši dali domáce väzenie. Dostal som päťku, a tak mi zakázali futbal. Môj pes ale vycítil, ako sa trápim, podišiel ku mne, líškal sa a olizoval mi ruky. Chudáčik, trápil sa spolu so mnou. A preto je to môj najlepší priateľ. Lebo si rozumieme aj bez slov.
Keď však rodičia oznámili, že sa sťahujeme, zvážnel som.
„A čo bude s mojím psom?“ znela moja prvá otázka.
Žiaľ, rodičia boli neoblomní. Psík s nami ísť nemôže. Darmo som jedoval, vyhrážal, či plakal. Nepomohlo to. Môjmu kamošovi sme začali hľadať novú rodinu.
„Ale ja ho neopustím!“ kričal som z plných pľúc, keď naše auto zastavilo pred veľkým bielym domom. Áno, pred tým domom, kam sme môjho psa mali „ odložiť “! So slzami v očiach a stískajúc môjho milovaného psíka som predsa len podišiel k dverám domu. Otvorilo dievča, asi tak mojom veku. Nevravelo nič, len nás vpustilo dnu. Usadilo nás do obývačky. O chvíľu sa vo dverách zjavila
jej mama. Začala rozprávať, ako si nesmierne váži, že sme sa
rozhodli darovať jej dcérke Zuzke psíka. Vraj jej to určite veľmi pomôže.
„A čo jej je? Načo jej bude môj pes?“ vyprskol som.
Mama, na mňa káravo zazrela, ale pani ju chytila za rameno, že je to v poriadku.
„Vieš, Zuzka nie je taká ako ostatné deti. Ťažko si hľadá kamarátov a málokto jej rozumie. Ona totiž nepočuje ani nerozpráva. “
Zamrazilo ma. Zrazu mi prišlo Zuzky ľúto. Vzal som psa a podišiel k nej. Spozoroval som, ako sa jej rozžiarili oči, keď ju môj psík začal oňuchávať a olizovať jej ruky. Vtedy som to pochopil
„Teta, darujem vám môjho psíka. Bol mi vždy dobrým priateľom a chránil ma, keď bolo treba. Chcem, aby pomohol aj iných ľuďom.“
Samozrejme, že mi išlo srdce puknúť od žiaľu, keď som sa s ním lúčil, ale viem, že som urobil dobre. Takto bude mať aj Zuzka ozajstného kamaráta. A budú si rozumieť aj bez slov.

 

II. miesto – Short story ZŠ

Oliver Jančarik ŠKOLA

   Možno to už všetci viete, že každý má svoje strašidlo.
To moje býva pod mojou posteľou a celú noc klope na zem.
Raz toto klopanie prestalo. Dozvedel som sa, že strašidlo šlo na dovolenku.
Samozrejme – dosť pútalo pozornosť, pretože vedelo nielen rozplakať (nastrašiť), ale dokázalo aj celkom dobre rozosmiať. Ovládalo viacero zvukov – napr. grgnúť, prdnúť...
Keď plávalo, zožral ho žralok biely, no strašidlo mu robilo v žalúdku neskutočné problémy. Radšej ho vyvrátil a ani sa naň nepozrel. Jasné – nechutilo mu!!!
Odvtedy býva toto strašilo znova pod mojou posteľou.
S tým rozdielom že sa ho už vôbec NEBOJÍM. Dohodli sme sa, že tam pobudne do mojich 18.
narodenín. Potom budem už dospelý a ono
– pôjde DO DÔCHODKU!!!

 

II. miesto – poézia ZŠ
Dominika Ondrejkovičová
13-ročná

Mám trinásť, no pripadám si zvláštne.
Možno správny čas začať písať básne.
Zatiaľ neviem, ktorým smerom treba ísť,
A tak blúdim, neviem, kam mám prísť.

Skúšam všetko, čo možné je,
možno niekto sa tomu zasmeje.
Hovoria si – pubertiačka naivná,
nevidí sa? Veď je protivná.

Každý prešiel týmto zvláštnym vekom,
kedy si myslíte, že ste praštený mechom,
kedy ani všetky rady sveta nepomôžu
a vzdorovitosť týchto detí nepremôžu.

Obdobie to nie je veľmi šťastné,
Lebo hádky s mamou nebývajú slastné.
Potom ma to často mrzí,
že je človek zavše drzý.

Deti v tomto veku často plačú.
City nám vraj až na hlavu skáču.
U dievčat to býva niekedy až dráma,
väčšinou to do poriadku dá až mama.

Zlé jazyky tvrdia, že sme veľmi drzí,
no ja si to nemyslím a dosť ma to mrzí.
Sme vaše detičky, aj keď trocha iné,
časom to vybledne a do krásy splynie.

Do tej doby veľa šťastia želám,
palicu nado mnou ešte nelám.
Maj pre mňa trošku pochopenia,
naše vzťahy sa tým zmenia.

 

Práce prešli len pravopisnými úpravami. Pozn. red.

 


Ohodnoťte článok: