Nápady vznikajú v našich rozhovoroch

Jún 2013 / Prečítané 1747 krát

   Peter Pavlac a Patrik Lančarič. Dramatik a režisér. Výpočet ich spoločných predstavení a projektov je obdivuhodný. Ich diela mohli vidieť diváci v SND, v Divadle v podpalubí, v Košiciach či v Hamburgu. A pritom neuplynulo až tak veľa rokov od ich detstva stráveného na pezinskom sídlisku.


Peter Pavlac (vľavo) a Patrik Lančarič v moskovskom metre.l Ako vlastne došlo k vášmu zoznámeniu a vašej prvej spolupráci?
PL: Jednoznačne za to môže naše detstvo. Poznáme sa s Petrom odmalička, jeho sestra bola od prvej triedy moja spolužiačka na základnej škole. Bývali sme na tom istom sídlisku. Oni bývali pri plynárni, odkiaľ stále unikal plyn, takže sme im hovorili plynové dzecká.
PP: To som ale vtedy nevedel. Dozvedel som sa o tom len pred desiatimi rokmi (smiech).
PL: K spolupráci došlo v Pezinskom rozprávkovom divadle.
PP: Začal som v ňom ako 12-ročný. Divadlo vtedy viedol Vlado Sadílek. Po jeho odchode bolo chvíľu bez režiséra a vtedy prišiel Patrik so svojím prvým scenárom.
PL: Prišiel som do pezinského kulturáku a spýtal sa: „Dobrý, vy ste tí divadelníci?“ A oni:
„Áno. Čo by si scel, šuhajko?“ Ja na to: „Chcel by som režírovať hru.“ A ukázal som im Hviezdoslavovu knižku Herodes a Herodias. Dodnes nechápem, ako je možné, že súhlasili. To bolo moje prvé zoznámenie s divadlom a aj
prvá spolupráca s Petrom. Hral v predstavení Herodesa a učil ma všetky základné veci.

l Odvtedy vám spolupráca vydržala. Trávite spolu dosť veľa času. Nikdy sa nedostavila ponorková choroba?
PP: Určite nie. Keď spolu urobíme predstavenie, potom sa chvíľu zasa venujeme svojim vlastným projektom, ale aj vtedy sa stretávame. Máme tendenciu stále hľadať veci, ktoré by sme mohli robiť spoločne.
   Patrik je voči mne ako autorovi obetavý režisér a režíroval asi štyri pätiny mojich dramatických textov. Vždy sa podujme na túto ťažkú úlohu. Pre mňa ako autora je to kľúčová vec, že som našiel režiséra, ktorý mi verí.
PL: Spolupráca funguje aj vďaka tomu, že sme toľko rokov priatelia, stále sa rozprávame. Vedieme kontinuálny dialóg životom.
PP: Veľa času trávime rozhovormi, ktoré zdanlivo vyzerajú ako debaty pri káve alebo pri víne, ale práve z nich k nám prichádzajú témy, nápady a inšpirácia. Keď už začínam písať text, je ako špongia nasatý týmito spoločnými debatami, tak že k Patrikovi sa vráti s množstvom vecí, ktoré sú aj jemu známe a povedomé a s ktorými sa stotožňuje.

l Viete povedať konkrétny príklad diela, ktoré vzniklo takýmto spoločným rozhovorom?
PL: V hre s názvom 3. 3. 3. Peter napísal celý monológ o našom detstve v komunizme. Scéna obsahovala aj paradoxný pocit, keď človek na jednej strane racionálne chápe, že komunistická éra bola zlá, no na druhej strane v detstve predsa len nevníma politiku, ale skôr radosť zo života a zážitky. Do hry Moja mama mala brata zasa Peter zasadil našu lokálnu záležitosť – históriu katolíckeho a luteránskeho kostola v Grinave. Nedá sa pritom povedať, že by išlo vždy o autobiografické momenty.
PP: Ak aj človek nepoužije aktuálne myšlienku, o ktorej práve diskutuje, ona sa uloží a objaví sa neskôr, s časovým odstupom. Dá sa využiť inde. Naše rozhovory sú ako databanka, ktorá sa stále zväčšuje.

l Viackrát sa vo vašich hrách objavuje téma detstva, spomienok... Myslíte si, že napríklad dnešné deti prežívajú svoje detstvo šťastnejšie než vaša alebo moja generácia?
PL: Často sa o tom bavíme, napokon aj Peter má syna, mnohí naši kamaráti majú deti. Jeden z nich nám hovoril, že jeho syn má problém nájsť si na sídlisku kamarátov, pretože je tam málo detí. Keď sme my vyrastali, bolo na našom sídlisku veľa mladých rodín a kopec detí. Všetci sme sa poznali, chodili do jednej školy a všetko sme prežívali spoločne. Možno to bol produkt vtedajšej doby, napokon sme predsa len generácia Husákových detí (smiech). Dnes toľko detí pohromade už asi nenájdete.

l Obaja ste divadelníci. Nemáte strach, že začnete strácať divákov, pretože dnešnú generáciu oveľa viac ovplyvňuje šoubiznis, televízia, reklamy?
PP: Vnímam to tak, že je mojou úlohou dať dieťaťu šancu, aby vnímalo aj kultúru. Odmalička chodíme do divadla, beriem ho so sebou na skúšky. Myslím, že tu záleží predovšetkým na zodpovednosti rodičov.
PL: Ak hovoríme napríklad o televízii, som presvedčený, že televízia v súčasnej podobe končí. Ľudia si sťahujú veci z internetu, pozerajú a počúvajú to, čo chcú a kedy chcú. Prežívame obdobie agónie televízie. Odborníci z televízneho priemyslu to podľa mňa dobre vedia a snažia sa vyžmýkať ešte to posledné, čo sa dá.

l Vo všeobecnosti sa ale nedá povedať, že by sme prežívali obdobie, ktoré kultúre praje. Aj vo verejnom živote je kultúra a jej podpora vždy na chvoste záujmov.
PL: Tento štát, žiaľ, nie je schopný si uvedomiť, že kultúra je aj ekonomickým prínosom, pretože vlastne podporuje spotrebu v iných oblastiach. Napríklad ak človek ide do divadla, použije dopravu, zastaví sa niekde na večeru... Pochopila to svojho času napríklad aj Margaret Thatcherová.
PP: Na Islande napríklad robili obrovskú reformu kultúry. Porovnali ju s inými odvetviami priemyslu a zistili, že kultúra prináša štátu obrovské peniaze.
PL: U nás sa vedie propaganda v duchu, že umenie len pýta peniaze a nikomu nič nedáva.
PP: Štátu to vyhovuje a má aspoň alibi, prečo tie peniaze nedať. Existuje naozaj veľa modelov kultúrnej politiky, ktorými by sme sa mohli inšpirovať, dať zmysel kultúrnym inštitúciám, nanovo zadefinovať ich vzťah k štátu. Ale prekvapuje ma, že sa stále nič nedeje. Každá diskusia o kultúre, ktorej som mal možnosť sa zúčastniť, sa napokon skončila konštatovaním, že súčasný systém vlastne funguje, len doň treba nájsť schopnejších ľudí.
PL: Záujem o kultúru by som inak až tak čierne nevidel. Pri poslednej inscenácii Novecento, ktorú sme robili v Divadle v podpalubí, sme spravili pokus – nezavolali sme novinárov, netlačili sme plagáty. Predstavenie sa hrá rok a je vypredané. Ľudia si cestu nájdu. Najmä ak umenie reflektuje život, ktorý žijú a nie je od neho odtrhnuté, čo sa dnes často stáva.

l Čo máte konkrétne na mysli?
PL: Ľudia žijú ťažké životy. Neznamená to, že treba robiť komédie. Ale jednou z úloh umenia je určite aj to, aby nám život robilo krajším a bohatším, aby nám dalo možnosť snívať.

l Vaša spolupráca trochu pripomína český autorský tandem Zdeněk Svěrák – Ladislav Smoljak, ktorý má na konte viacero veľmi úspešných komédií. Nemáte chuť nakrútiť spolu film alebo priamo komédiu?
PP: Nikdy sme sa nerozhodovali racionálne: „Tak a teraz poďme urobiť toto“. Väčšinou prišiel každý nápad spontánne, dospeli sme k nemu prirodzene alebo na podnet niekoho iného.
PL: Spoločne sme robili film Rozhovor s nepriateľom. Baví nás hľadanie osobností a autorít v dejinách, hodnôt, ktoré tu zanechali. Každá vec, ktorú robíme, sa týka našej minulosti, kultúry a pamäti našej spoločnosti. Všetko, čo Peter napísal, je živá sieť. Jednotlivé diela na seba nadväzujú a interagujú, takže vytvárajú jedinečnú mapu našich dejín i našej súčasnosti.

 

(kam)


Ohodnoťte článok: