Huncokári mali les v krvi

Máj 2013 / Prečítané 2094 krát

Drevorúbačský dom v lese  - r. 1945   Do tajomného a skrytého života huncokárov v okolitých horách budú môcť nazrieť návštevníci Mestského múzea v Pezinku. Výstava venovaná miestnej nemeckej komunite otvára svoje brány v piatok 31. mája.

   „Rozhodli sme sa spracovať huncokárske dejiny,“ vysvetľuje Petra Pospechová, riaditeľka Mestského múzea v Pezinku. „Výstava sa opiera o fakty a textové informácie z ich minulosti, či už hlbšej, 250-ročnej, alebo relatívne mladšej, spred 50 až 60 rokov. Snažíme sa podať základný obraz o tom, kto vlastne boli huncokári a priblížiť odkiaľ prišli. Na príkladoch konkrétnych rodín z Pezinka a Cajly chceme ukázať, aký bol ich každodenný život.“
   Huncokári prichádzali do našich končín od druhej polovice 18. storočia. Ich príchod súvisí s hospodárskymi zmenami a reformami, ktoré zaviedla Mária Terézia. Patrila k nim aj modernizácia lesného hospodárstva. Bolo treba odborníkov a robotníkov, ktorí rozumeli lesu, drevu a jeho ťažbe. Preto sem prišli drevorubači a lesní robotníci z nemecky hovoriacich končín vtedajšej monarchie, najmä z Tirolska, Štajerska či z Dolného Rakúska. Volali ich sem predovšetkým Pállfyovci, ktorí boli najväčšími vlastníkmi pôdy a lesov v Bratislavskej stolici a príchod huncokárov sa tak stal špecifikom Malých Karpát.
   „Zjednodušene by sa to dalo prirovnať k vlnám kolonistov, ktorí sem prichádzali kvôli rozvoju vinohradníctva napríklad v 13. storočí. Aj vďaka tejto stredovekej minulosti tu bola veľmi zastúpená nemčina a tak huncokári prichádzali do prostredia, ktoré s nimi bolo jazykovo i kultúrne spriaznené,“ vysvetľuje Petra Pospechová.
   Napriek tomu huncokári žili veľmi utiahnutým spôsobom života predovšetkým preto, že sa celý odohrával v lesoch, uprostred hôr. Na jednom mieste žila jedna či dve rodiny a ak sa aj navštevovali, tak len medzi sebou. Dostali dom so záhradou, mali k dispozícii dobytok a boli vo všetkom sebestační. Čo sa im podarilo dopestovať a dochovať, z toho žili. Prebytky potom v meste mohli vymeniť za iný tovar, povedzme petrolej. Muži sa venovali ťažbe a spracovaniu dreva, ženy čistili chodníčky, pripravovali krmivo pre zver, kosili trávu na lesných lúkach.
   „Aj vďaka tejto uzavretosti si zachovali svoj jazyk a ich potomkovia si dodnes pamätajú nemčinu,“ hovorí Petra Pospechová. „Pri rozhovoroch s nimi bolo veľmi zaujímavé počúvať, ako žili ešte v 30. a 40. rokoch minulého storočia. Ako napríklad deti huncokárov chodili osem kilometrov cez les do školy a poobede zasa zo školy domov. “
Práve taká prozaická vec, akou bola povinná školská dochádzka v prvej ČSR, zasiahla do ich spôsobu života. Začali prichádzať na to, že pre deti bude lepšie, ak aspoň cez pracovný týždeň ostanú v meste u príbuzných. Vtedy sa začala narúšať aj uzavretosť huncokárov, ktorí začali postupne schádzať z lesa k civiizácii.
Definitívne sa pod zánik ich komunity podpísal odsun Nemcov po druhej svetovej vojne. Nie všetci však mali nemeckú národnosť. Je zaujímavé, že sa im rodili prevažne dievčatá, vydajom ktorých vznikali zmiešané rodiny, takže sa medzi huncokármi začali objavovať aj české a slovenské mená. Týmto rodinám sa podarilo uniknúť pred vysídlením. A aj vďaka tomu huncokárska komunita z Pezinka nevymizla, takže môže dnes podať svedectvo o svojej histórii. „Sú to ľudia, čo majú les v krvi. Zo všetkého, čo hovoria, je cítiť neuveriteľnú úctu k lesu,“ dodáva riaditeľka Mestského múzea Petra Pospechová. Možno aj týmto môže život huncokárov inšpirovať súčasné generácie.

 

(kam)


Ohodnoťte článok: