František Belica: Krivda mi pomohla zoceliť sa

Máj 2013 / Prečítané 1758 krát

   Narodil sa v Dolných Orešanoch. Neskôr sa presťahoval do Vinosadov, odkiaľ pochádza jeho manželka. Dnes žije v jednom z pezinských činžiakov. Stenu v jeho byte zdobí zarámovaný rodokmeň mapujúci úctyhodnú históriu jeho rodiny až do roku 1650. Dva a pol roka svojej mladosti však strávil v prostredí, ktoré mu len sotva možno závidieť – ako príslušník Pomocných technických práporov. Na počesť ľudí, ktorých v päťdesiatych rokoch stretol podobný osud, osadili v Pezinku pamätnú tabuľu. Životný príbeh Františka Belicu je však taký pestrý, že by vystačil na celý román.

l Ako sa zrodil nápad osadiť v Pezinku pamätnú tabuľu bývalým „pétépákom“?
Vlani ma zvolili do celoslovenského výboru Slovenského zväzu VTNP PTP (Vojenských táborov nútených prác a Pomocných technických práporov, pozn. red.). Dozvedel som sa, že zväz dal už v roku 2005 urobiť pamätnú tabuľu, ktorá však bola odložená v sklade. Preto som prišiel s nápadom osadiť tabuľu u nás v Pezinku, pretože tu veľa ľudí zažilo podobnú smutnú skúsenosť. Pán primátor mi v tomto úsilí od začiatku veľmi vychádzal v ústrety. S pomocou mesta i pána boha sme tabuľu odhalili, aby tam bola aj pre budúce generácie. Osobne sme pozvali na slávnostné odhalenie pána ministra obrany Glváča aj vzhľadom na to, že je Pezinčan. Bol som si stopercentne istý, že príde a podujatie tým získa istý „punc“. Rovnako sme pozvali aj pána generála Vojteka, náčelníka generálneho štábu Ozbrojených síl SR. Bol som sklamaný, že ani jeden z nich neprišiel.

l Ako ste sa dostali do pomocných technických práporov?
Pochádzam z Dolných Orešian, zo štrnástich súrodencov. Bolo nás presne sedem dievčat a sedem chlapcov a ja som z chlapcov najmladší. Takmer všetci súrodenci okrem dvoch študovali. Otec mal malé hospodárstvo a videl, že by všetkých neuživilo, preto nás hnal do škôl. To vzbudzovalo závisť, najmä vo funkcionároch MNV. Dvakrát ma kvôli tomu vylúčili zo školy, prvýkrát ešte z gymnázia tesne pred maturitou. Otca nútili aby vstúpil do družstva. Národný výbor mi vystavil veľmi zlý posudok, na základe ktorého ma dali k PTP. Dokonca tam bola formulácia, že môj návrat do civilu a späť do obce je nežiaduci.

l Ako sa odohral váš nástup k „pétépákom“? Povedal vám niekto, čo vás čaká?
Vôbec nie.

l Čiže ste normálne narukovali, ako keby ste išli na vojenčinu?
Áno... My sme vôbec nevedeli, čo je to PTP, nikdy dovtedy som o tom nepočul. Najskôr som rukoval v Trnave, kde sa sústredili branci z celého okresu. Sľubovali nám, že kto bude vzorný vojak, bude mať rozličné výhody... Dal som si teda záväzok, že budem vzorný vojak, pretože som veľmi túžil po tom, aby som mohol zmaturovať a dúfal som, že mi to potom dovolia. Keď nás viezli do Bratislavy, šoféroval vojak, ktorého som poznal od nás, z obce. Sadol som si k nemu a spýtal sa ho, či nevie, kam nás vezú. Nesmel sa s nami ani rozprávať a tak len potichu povedal, že do Mostu. Zle som ho počul a rozumel som „do Moskvy“. Prišiel som medzi ostatných chlapcov a hneď som im povedal – je zle, ideme do Moskvy (smiech). V Moste sme dostali dva týždne základný výcvik bez zbrane. A odtiaľ nás dali do Hradčian pri mestečku Mimoň. Tam nám povedali, že jedine svojou prácou sa môžeme očistiť a získať dôveru pracujúceho ľudu.

l Ako prebiehala táto očista? Čo ste konkrétne robili?
Budovali sme vojenské letisko, stavali sme hangáre, veľké nádrže na benzín... Odpracoval som tam osemnásť mesiacov. Na základňu nás pritom ani nepustili, priviezli sme ku bráne auto s naloženými tehlami, odovzdali ho a potom nám ho vrátili prázdne. Medzi letcami slúžil i môj kamarát z Trnavy. Povedal mi, že majú zakázané s nami komunikovať, pretože nás považujú za vyvrheľov a zradcov.

l V akých podmienkach ste žili?
Nebola tam tečúca voda, nosili sme ju len v kýbli. Bývali sme v drevených barakoch plných ploštíc, v doskách boli diery, ktoré sme zapchávali handrami a papierom. V roku 1953 zomreli Stalin a Gottwald. Neviem prečo, ale tak sa nás báli, že vtedy letci opásali celý náš dom ostnatým drôtom, pritĺkli okenice, zamkli dvere a my sme asi štrnásť dní vôbec nesmeli ísť von. Ani na záchod. Letci nám nosili kýbel a my sme museli v izbe vykonávať potrebu aj jesť.

l Čo bolo po osemnástich mesiacoch, ktoré ste tam strávili?
Nasledovali previerky. Preverovali nás, aký máme vzťah k socialistickej vlasti. Sľubovali nám, že keď pochopíme komunistickú ideológiu, dostaneme zbrane a budeme ako ostatní vojaci. A tí, čo nepochopia, tam vraj ostanú po celý život. Keď zistili, aký mám posudok, dali ma rovno do Ostravy, do bane. Bol som mladý, bol som zvyknutý robiť, ale bál som sa úrazu, pretože v bani boli úrazy na dennom poriadku. Veliteľom čaty sa stal náhodou môj spolužiak. Prosil som ho, aby ma dostal z podzemia a aby mi dali nejakú prácu aspoň na povrchu. Po troch mesiacoch sa mi to podarilo. Chvíľu som bol v Poličke a vo Svitavách, potom ma pustili domov.

l Koľko ste strávili v PTP?
Tridsať jeden mesiacov od roku 1952 do roku 1954.

l Aké ste mali pocity? Netrápila vás krivda a nespravodlivosť?
Nikdy som necítil krivdu. Práve naopak, možno ma táto skúsenosť zocelila. A možno aj to je dôvod, prečo by mi ľudia nehádali, že mám už vyše 81 rokov.

l Prenasledovali vás aj po vašom nedobrovoľnom pobyte v PTP? Spomenuli ste, že vás zo školy vyhodili dvakrát...
Zamestnal som sa ako robotník v tehelni. Tam mi povolili urobiť si maturitu a doporučili ma aj na vysokú školu. Študoval som Vyššiu pedagogickú školu, odbor matematika a fyzika. Osudovú chybu som spravil, keď sa manželka vrátila po materskej do Orešian a začala učiť. Prihlásil som sa tam aj ja na trvalý pobyt a tak sa dozvedeli, že práve študujem. A vtedy ma vyhodili druhý raz. Mal som však šťastie na ľudského kádrováka. Poradil mi, aby som napísal odvolanie a normálne ďalej študoval, pretože kým sa odvolanie nevybaví, ostávam riadnym študentom. Podarilo sa to natiahnuť od decembra, kedy som dostal dekrét o vylúčení, až do júna, kedy som už promoval. Po úspešnom dokončení školy v roku 1959 som išiel učiť do Modry.

l Podarilo sa vám zostať pri učiteľskej profesií?
Nie. Prišiel rok 1968, po ňom normalizácia, ďalšie previerky a v roku 1970 prepustili mňa aj moju manželku, ktorá učila slovenčinu a dejepis. Povedali mi rovno, že za socializmu sa už do školstva nedostanem. Nechceli ma nikde prijať, nakoniec som si našiel prácu ako zootechnik v Doľanoch na družstve a tam som ostal až do dôchodku. Predsa len to už bolo v susednom okrese a naši páni tam nemali taký dosah.

l Máte tri deti. Stretli sa aj oni s problémami?
Vyhrážali sa mi, že syn nebude môcť robiť ani traktoristu a dcéra ani dojičku. Manželka má v Bratislave sestru. Boli aj s manželom bezdetní. Ujali sa teda našich dvoch starších detí, ktoré chodili do školy v Bratislave na Červenom kríži.

l Dočkali ste sa po revolúcii v roku 1989 nejakého odčinenia alebo ospravedlnenia?
Zavolali si nás na okresný národný výbor na odbor školstva. Ospravedlnili sa nám za ťažkosti, ktoré sme prežili. Dostali sme papierik a to bolo všetko. Nedostali sme žiadnu náhradu či odškodnenie... Pritom napriek všetkým príkoriam, ktoré naša rodina prežívala, nikto z nás, štrnástich súrodencov neopustil republiku.

l Myslíte si, že je váš príbeh poučný pre súčasnú generáciu?
Dôležité je, aby si mladí ľudia uvedomili, akú majú slobodu, že môžu voľne cestovať, študovať a rozvíjať sa. Že všetko záleží len na nich. My sme takúto možnosť nemali.

 

(kam)

 


Ohodnoťte článok: