Nalejme si čístého vína

Máj 2013 / Prečítané 1332 krát

    V ostatnom čase akoby sa vrece roztrhlo s rôznymi vinárskymi podujatiami, ako sú domáce aj medzinárodné súťaže vín, vínne trhy, otvorené pivnice, verejné degustácie a podobne. Je to chvályhodné, žiaduce a iste aj ekonomicky efektívne. Je totiž neodškriepiteľným faktom, že vinárstvo pod Malými Karpatmi za ostatných dvadsať rokov dosiahlo neuveriteľný kvantitatívny, ale najmä kvalitatívny skok. Až potiaľto iste bude so mnou každý súhlasiť. To, na čo chcem poukázať je trestuhodné zanedbávanie vinohradníctva, teda absolútnej podstaty, ale aj predpokladu rozvoja a úspechov slovenského vinárstva. Práve vinohradníctvo je totiž dlhodobo na okraji záujmu nielen štátu, odbornej i laickej verejnosti, ale aj väčšiny tých, ktorí z neho žijú a profitujú. Hoci aj toto pravidlo má svoje svetlé výnimky. Tou výnimkou sú vinári, ktorí skupujú, vysádzajú a starajú sa o nové vinohrady. Tých je, žiaľ, menšina. Veď sa len pozrime napríklad v pezinskom chotári, koľko vinohradov je spustnutých, zarastených, už roky neobrábaných. Majitelia z rôznych subjektívnych či objektívnych dôvodov stratili záujem obrábať ich v dobe, keď vinári nakupujú lacnejšie hrozno na juhu Slovenska alebo dokonca v zahraničí. V dobe keď zver
„zahniezdená“ celoročne práve v opustených vinohradoch zlikviduje ročne tony hrozna.
A mnohí vlastníci len čakajú na zmeny územných plánov, ktoré by im umožnili vo vinohradoch stavať. Považujem v tejto súvislosti preto za do neba volajúce rúhanie, keď developeri lákajú na luxusné bývanie v srdci vinohradov.
   Rovnako, ako keď betónujeme a dláždime úrodnú pôdu, ktorá nás živila stáročia a mala by živiť aj v budúcnosti. Je tiež neuveriteľnou aroganciou keď poľovné združenie prikrmovaním „ťahá“ diviačiu a dančiu zver do vinohradov, kde sa následne zdržuje celoročne a v obrovskej miere ničí úrodu od mladých výhonkov až po strapce zrelého hrozna. Kompetentné subjekty zatiaľ tiež len písomne a pred médiami deklarujú ochranu vinohradov a dovolávajú sa – bijúc sa do pŕs – dedičstva otcov, ktoré si nedáme!
   V našom regióne ochranu vinohradov a ich zveľaďovanie majú často na svojich pleciach len samotní vinohradníci a ich rodiny. Komisia vinohradníctva a vinárstva pri Mestskom zastupiteľstve v Pezinku a Združenie pezinských vinohradníkov a vinárov spolu s vedením mesta robia čo môžu, organizujú brigády, zabezpečujú čistenie kanálov a potokov, aby zabránili povodniam, poškodzovaniu komunikácii a odplavovaniu pôdy, odstraňujú náletové kroviny a dreviny. Každoročne riešia zákaz vjazdu motorových vozidiel do viníc, devastáciu spôsobenú poľovnou zverou a množstvo iných problémov. Verejnosť i odborníci hodnotia túto prácu pozitívne, jej výsledky sú už vidieť. Veď za tri roky sa vyčistili tri kilometre kanálov a potokov, rovnako sa odstránili náletové dreviny a burina, invazívne druhy rastlín a pod. Vinohradnícka krajina týmto kultivovaním dostáva svoj prírodný, historický i kultúrny charakter.
   Záverom mi nedá nespomenúť aj také „imidžové“ organizácie, ako je Malokarpatská vínna cesta či Európsky vinársky rytiersky stav s nezanedbateľným finančným zázemím, ktoré sa týmito negatívnymi javmi vôbec nezaoberajú. Je škoda, že doteraz nedali ani cent na záchranu alebo revitalizáciu malokarpatských vinohradov. Už i preto, že si neviem predstaviť ich činnosť, či dokonca samotnú existenciu, ak tu už nebudú naše malokarpatské vinohrady. Bude im snáď stačiť stretávanie sa nad pohárom dovezeného talianskeho alebo čilského vína?
   Spomínal som našu legislatívu a inštitúcie, ktoré nedokážu donútiť majiteľov vinohradov, aby zabezpečili aspoň jarný rez viniča a počas roka odstránili invazívne rastliny, buriny, kríky a stromy zo svojho pozemku. My sami tiež nedokážeme s našou mentálnou výbavou dosiahnuť, aby sme nenosili stavebný odpad alebo staré pneumatiky či nábytok do viníc alebo do lesa.
   Pritom snívame svoj vinohradnícky sen pri pohľade na rakúske vinohrady, alebo na vinice len kúsok za hranicami rieky Moravy. Hráme sa na rytierov, vínnych turistov, fajnšmekrov a v dobrej nálade sa odvolávame na tisícročnú tradíciu vinohradníctva a vína pod Malými Karpatmi. Nie sme však schopní a ani ochotní na rovinu povedať, že bez týchto vinohradov nebude žiadne víno, žiadna tradícia, ani otvorené pivnice či vínne cesty. A nebude ani ekonomický profit vinárov a ich rodín.
   Som presvedčený, že je preto najvyšší čas povedať si v duchu toho známeho: Kto, ak nie my?! Kedy, ak nie teraz?

 

Oliver Solga

 


Ohodnoťte článok: