Nechceme sa rozplynúť jeden v druhom

Marec 2013 / Prečítané 768 krát

   Hoci je Pezinok mestom mnohých umelcov, je predsa len výnimočný jav, ak sa dvojica manželov venuje výtvarnému umeniu a dokonca v rovnakom roku obaja vydajú reprezentatívne monografie svojho diela. Júlia a Igor Piačkovci pokrstili krátko po sebe publikácie, ktoré nepochybne stoja za pozornosť. Rovnako ako dvojica ich autorov.

l Igor, kedy ste prvýkrát pocítili vnuknutie, že by ste sa mali venovať výtvarnému umeniu?
   I. P.: Keď som mal asi devätnásť rokov. Dovtedy to bola záľuba, ale v devätnástich ma akosi osvietilo, čo sa prejavilo tým, že som pocítil obrovské vnútorné sebavedomie. Možno aj neodôvodnené, ale nemal som o sebe žiadne pochybnosti.
l Obaja sa venujete výtvarnému umeniu. Zohralo to nejakú rolu pri vašom zoznámení?
  
J. P.: Určite, pretože sme chodili do tej istej školy. Igorove práce som spoznala skôr než jeho a veľmi ma oslovili. Bol to pre mňa šok v pozitívnom zmysle.
l Hovoríte doma o svojej práci a o výtvarnom umení?
  
I. P.: Manželstvo, kde majú obaja rovnakú profesiu, má výhody aj nevýhody. Je prirodzené, že sa často stretnú ľudia s podobným zameraním a aj ich vzájomné pochopenie môže byť o to väčšie. Na druhej strane k nevýhodám patrí fakt, že výtvarné umenie je prácou jednotlivca. Zo samotného princípu práce výtvarníka vyplýva potreba zušľachťovať a pestovať jeho osobnosť a originalitu. Práve táto indiviualita, odlišnosť od ostatných robí výtvarníka zaujímavým. Skĺbiť to s bežným životom nie je vždy jednoduché a môžu z toho vyplývať nedorozumenia v manželstve.
   J. P.: Nedorozumenia vyplývajú z toho, keď Igor zistí, že som si zobrala liter jeho čiernej farby alebo jeho plátno, ktoré plánoval použiť na niečo iné (smiech).
   I. P.: Ľudia s podobným zameraním si môžu aj pomáhať. Keď Júlia potrebuje, doveziem jej obrazy na výstavu, pomôžem jej s inštaláciou... Treba však byť citlivý a pomoc nepreháňať. Snažím sa napríklad nedávať takzvané nevyžiadané rady. Vidím, že manželka má vlastný vycibrený vkus a názor, ktorý pritom môže byť odlišný od môjho.
l Spisovateľ Karel Čapek zvykol čítať všetko, čo napísal, svojej manželke, herečke Olge Scheinpflugovej. Zvyknete si aj vy ukazovať, čo máte „ čerstvo namaľované “ ?
  
I. P.: Zo začiatku nášho vzťahu to tak bolo, ale teraz už svoje veci veľmi nekonzultujeme.
  J. P.: Nie je to celkom tak. Veľakrát sa stalo, že sme dokázali jeden druhému poradiť a výsledku to naozaj pomohlo.
  I. P.: Máme svoje názory presne zadefinované a nejaké fúzie medzi nimi sú dobré len do určitej miery. Nechcel by som, aby sa jeden z nás rozplynul v druhom.
l Júlia, vy ste okrem výtvarného umenia dostali chuť aj písať... Čo vás k tomu podnietilo?
  
J. P.: Keď som učila na strednej škole, čakala som, kým žiaci dokončia výkresy. Napadlo mi, že im budem rozprávať rozprávky. Boli to 16- až 17-roční „ výrastkovia “ , ale pre niektorých som bola prvým človekom, čo im rozprával rozprávky. Oni zadávali tému, alebo mi pomáhali ďalej smerovať príbeh a jeho dej. Bola to taká interaktívna zábava a robím ju dodnes. Teším sa z toho, keď medzi deťmi ožíva svet fantázie a bez toho, aby tušili, čo je literatúra, vymýšľajú neuveriteľné veci. Raz som prišla do školy s tým, že je deň poézie a budeme si vymýšľať básničky. Deťom sa to nezdalo, ale ponúkla som za básničku štvorček čokolády. V tom momente sa roztrhlo vrece s poéziou a niektoré nápady mi naozaj vyrazili dych. Dokonca neprestali tvoriť, ani keď sa čokoláda minula.
l Vydanie kníh v jeden rok bol zámer alebo to náhodou tak vyšlo?
  
I. P.: Oslavoval som päťdesiatku a už pár rokov vopred som sa chystal, že ak budú priaznivé predpoklady a podarí sa mi zhromaždiť financie, chcel by som si k narodeninám takúto knihu vydať. Jedným z mála pozitív krízy je fakt, že sa náklady na tlač znížili a vyšlo mi, že za rovnaké prostriedky môžem vydať knihy dve. Presvedčil som teda aj Julku, hoci tomu najprv nebola naklonená.
   J. P.: Pre mňa je akt tvorby oveľa dôležejší, než prezentácia na verejnosti. Ale zas bez toho, aby človek po sebe zanechal nejakú stopu, sa o ňom nikto nedozvie. Preto som rada, že som sa na knihu dala nahovoriť.
l Nemyslíte si, že dnešná doba ochudobňuje najmä mladých ľudí o predstavivosť a fantáziu?
  
I. P.: Podľa mňa nie. Neučím už síce na VŠVU, ale myslím, že sa tu rodí veľa talentov. Aj medzi deťmi, ktoré učí manželka na ZUŠ. Samozrejme, iná vec je, že nie všetci sa výtvarným umením môžu živiť. Talent je nutný predpoklad, ale rovnako je dôležitá vytrvalosť, schopnosť nenechať sa odradiť a napokon aj šťastie.
l Často sa dnes hovorí, že doba nepraje kultúre, umeniu. Súhlasíte s tým?
  
J. P.: Keďže učím deti, vidím, že žiadny prameň nevysychá. Možno potom, keď človek dospeje, stáva sa z neho viac konzument a záujem o kultúru sa oslabí. Ale potenciál detí je obrovský. Majú veľkú fantáziu a stále rady kreslia.

 

(kam)


Ohodnoťte článok: