Ľudové stravovanie starých Grinavčanov

Február 2013 / Prečítané 1188 krát
   Vážiť si jedlo ako „ Boží dar “ neznamená len, že sa ním nebude plytvať, ale aj že nebudeme meniť jeho podstatu. Aby chlieb bol chlebom so všetkým čo k nemu patrí. Naši predkovia sa tak správali počas celého roka, v ktorom sa striedali obdobia hojnosti i pôstu.
   V Grinave ľudia varili v robotné dni zväčša kyslú polievku, najmä fazuľovú a múčne jedlá ako slíže, buchty, osúchy a štrúdle. V nedeľu jedli hovädziu polievku a kúsok hovädzieho mäsa na paprike s paradajkovou, fazuľovou alebo kôprovou omáčkou, ku ktorej sa ponúkali starodávne knedle – knofle. V lete sa varila kyslá lúsková alebo zasmažená polievka a po nej makové, syrové alebo prézlové slíže a zásmažkové šúľance.
   Obed nosievali deti svojim rodičom do vinohradu: v konvičke polievku, v miske slíže a na plechu osúchy alebo buchty. Konvičku niesli v ruke, všetko ostatné mali zaviazané v noške na chrbte. Polievky totiž boli chutné aj keď boli už chladné. Desiatu a olovrant – nešpor si rodičia brali ráno so sebou od gazdinej, deti im nosili len obed. Vo vinohrade sa pracovalo od siedmej ráno. O deviatej hodine trúbila cihelna – tehelňa pre svojich robotníkov a vtedy mali desiatu aj vinohradníci v Grinave. Pochutnali si na klobáske, syre, mlieku, slaninke alebo oškvarkoch a zapili to vínom. Často však jedli iba chlieb so slivkovým lekvárom či vysmážanú žemľu. O desať minúť už opäť trúbila tehelňa a všetci opäť stáli v práci na svojom mieste. O dvanástej hodine bolo počuť zvony grinavského kostola. Kto ich nepočul, iste počul trúbenie tehelne. Všetci sa prežehnali a pomodlili: „ Pán Boh s nami a zlé preč ! “ V tom čase už deti priniesli rodičom obed. Konvičku, v ktorej bola polievka, opláchli v studničke a nabrali si do nej voVážiť si jedlo ako „ Boží dar “ neznamená len, že sa ním nebude plytvať, ale aj že nebudeme meniť jeho podstatu. Aby chlieb bol chlebom so všetkým čo k nemu patrí. Naši predkovia sa tak správali počas celého roka, v ktorom sa striedali obdobia hojnosti i pôstu.
   V Grinave ľudia varili v robotné dni zväčša kyslú polievku, najmä fazuľovú a múčne jedlá ako slíže, buchty, osúchy a štrúdle. V nedeľu jedli hovädziu polievku a kúsok hovädzieho mäsa na paprike s paradajkovou, fazuľovou alebo kôprovou omáčkou, ku ktorej sa ponúkali starodávne knedle – knofle. V lete sa varila kyslá lúsková alebo zasmažená polievka a po nej makové, syrové alebo prézlové slíže a zásmažkové šúľance.
   Obed nosievali deti svojim rodičom do vinohradu: v konvičke polievku, v miske slíže a na plechu osúchy alebo buchty. Konvičku niesli v ruke, všetko ostatné mali zaviazané v noške na chrbte. Polievky totiž boli chutné aj keď boli už chladné. Desiatu a olovrant – nešpor si rodičia brali ráno so sebou od gazdinej, deti im nosili len obed. Vo vinohrade sa pracovalo od siedmej ráno. O deviatej hodine trúbila cihelna – tehelňa pre svojich robotníkov a vtedy mali desiatu aj vinohradníci v Grinave. Pochutnali si na klobáske, syre, mlieku, slaninke alebo oškvarkoch a zapili to vínom. Často však jedli iba chlieb so slivkovým lekvárom či vysmážanú žemľu. O desať minúť už opäť trúbila tehelňa a všetci opäť stáli v práci na svojom mieste. O dvanástej hodine bolo počuť zvony grinavského kostola. Kto ich nepočul, iste počul trúbenie tehelne. Všetci sa prežehnali a pomodlili: „ Pán Boh s nami a zlé preč ! “ V tom čase už deti priniesli rodičom obed. Konvičku, v ktorej bola polievka, opláchli v studničke a nabrali si do nej vody k obedu. Tehelňa sa opäť ozvala, keď mala byť o desať minút jedna hodina, aby sa každý pripravil do práce. Keď trúbila o jednej hodine, každý už bol na svojom mieste. Vinohradníci si opäť odpočinuli a zajedli si na nešpor o tretej hodine, ktorý odhadli aj sami bez zvonenia a trúbenia. Olovrant v čase nešporu tvorilo rovnaké jedlo ako na desiatu a opäť pili vodu z konvičky zo studničky. Práca sa končila asi o pol ôsmej v lete, až kým nebolo slnko „na dva hornáky“ – čiže sa dali priložiť dva prsty medzi slnko a hory.
   Osobitná úcta sa vzdávala chlebu, ktorý bol najdôležitejšou zložkou ľudovej stravy. Grinavania si chlieb veľmi vážili, lebo z práce na žatve dobre vedeli, ako ťažko sa chlieb dorába. Gazdiná piekla chléb každý piatok. Počas týždňa bol položený na stole ako Boží dar, prikrytý ľanovým obrúskom a vedľa neho bol položený nôž. Keď niekedy deti prosili rodičov, že sú hladné, že by si chceli odkrojiť z chleba, rodičia odpovedali:
„Chlebík spí.“ Keď pri jedení spadla na zem čo i len kúrka z chleba, deti ju museli zdvihnúť a pobozkať.
   Chlieb gazdiné vždy napiekli na celý týždeň. Cesto ručne zarábali v osobitnom drevenom korýtku (niektorí aj v zabíjačkových korytách, ale väčšinou nie, z úcty ku chlebu a aj na svadobné koláče bolo osobitné koryto, požičiavané z domu do domu) ešte večer z režnej múky,
do ktorej pridávali odrobinky (šmolky) z predošlého chleba, kvasnice, kmín a zemiaky, aby to malo vúňu a šmak. Keď nebolo kvasníc, chodili k pekárovi pre kvások do hrnka. O polnoci sa cesto vyváľalo, ale do pece sa muselo zakúriť už hodinu vopred. Pomocou kvasu cesto nakyslo asi za hodinu, potom ho gazdiná uložila do slamených košíkov, z ktorých ho neskôr preklopila do pece. Kto mal v kuchyni veľkú chlebovú pec, piekol chlieb doma, kto nemal, odniesol ho ráno vyváľané v košíku k pekárovi. Ľudia si navzájom pomáhali, aby mali plnú pec, lebo do jednej pece sa zmestilo asi 5-6 chlebov. Pri peci nesmelo chýbať ohreblo, lopata, handra na vyutieranie pece, zmeták a vecheť slamy alebo slamená štetka na vyberanie popola, pretože tehlou vykladaný priestor pece musel byť dokonale vyzametaný. Keď si gazdiná myslela, že pec už môže byť správne vyhriata, vhodila do nej za hrsť múky. Ak vzbĺkla, mohla sádzať do pece bochníky veľkou drevenou lopatou, ak nie, pec bola ešte studená. Chlieb sa v rozpálenej peci piekol 1,5 hodiny. Gazdiná ho mohla kontrolovať len cez malé okienko v peci, do ktorého zapálila noviny, aby videla akej farby je chlieb. Keď bol chlieb upečený a vybraný z pece, gazdiná ho položila na drevený píst na vychladenie. Potom ešte využila rozpálenú pec a upiekla osúchy z chlebového cesta na plechoch. Osúchy sa piekli slivové, smotanové, jablkové, syrové i oškvarkové. Po ich sádzaní do pece bola kontrola oveľa jednoduchšia ako u chlebov. Plech mohla gazdiná totiž z pece na chvíľu vytiahnuť.
   V Grinave boli traja pekári: Broz, Glauda a Karlo a všetci sa uživili. Ľudia k nim nosili v košíkoch chlieb na upečenie. Na každom chlebe bol lístok s menom majiteľa, ktoré bolo napísané s tintovú tužku. Zaujímavé bolo, že ten lístok nezhorel a bol čitateľný aj po vybraní chleba z pece.
   Dôležitými jedlami boli parené buchty, dlhé knedle a knofle, ktoré sa robili z cesta na trhance. Parené buchty sa varili na randlíku a boli podlievané vodou. Knofle boli vlastne starodávne knedle. Cesto sa zarobilo z múky, vajíčka, soli, vlažnej vody a z nadrobno nakrájaných kocečiek žemle alebo rožkov. Tieto kocky sa najprv upiekli do ružova a až potom sa primiešali do cesta. Gazdiná si navlhčila ruky, z cesta utvorila gule a uvarila ich vo vode. Knofle sa podávali k omáčkam, hovädzej polievke alebo paradajkovej omáčke.
   Grinavania mali vo svojich kuchyniach tlstý mažiar z dreva a železa, v ktorom tĺkli mak, orechy a prézle zo suchých rožkov. V malých mažárkoch tĺkli kmín, ďumbier, korenie a aníz. Kedysi ľudia nemali trhančárku na cestoviny. Gazdiná držala nad hrncom na deske cesto a tupým nožom šmýkala odrezky do vody – šmýkance. Trhančárku mala len tetka Prechtlová, ktorá chodila variť na svadby. Kúpila si ju v Hamburgu, kde bola kohosi z rodiny odprevádzať na cestu loďou.
   K ľudovej strave patrili aj nápoje a v tejto malokarpatskej oblasti neodmysliteľné víno. V čase nových vín sa do jednotlivých domov striedavo nepretržite umiestňovala viecha. Ľudia sa vždy dohodli, v akom poradí, ale hlavné slovo malo mesto, resp. obec, pretože to bolo spojené s poplatkom. Vďaka tomu sa spotrebovalo víno v každom dome. Vonkajším symbolom viechy na priečelí domu bola dlhá tyč, na ktorej bola uviazaná jedlička, ktorá visela za špic. Hovorilo sa tomu „zlomené ruky“ , napríklad: „Mišovi sa zlomila ruka, má zlomenú ruku.“ To znamenalo, že u neho je teraz viecha. Okrem vína sa podávala aj hus, ktorú ženy v dome napiekli. Ceny boli nasledovné: 20 korún celá husa, 2 koruny liter červeného vína a 3 koruny liter bieleho vína. Výraz „husa“ namiesto hus používali grinavskí evanjelici, aby neurazili Jána Husa, ktorého mali vo veľkej úcte.
 
Peter Sandtner
 

Ohodnoťte článok: