Grinavské svadobné zvyky

Január 2013 / Prečítané 1235 krát
   Fašiangy sú obdobím, kedy sa v minulosti konali svadby, podobne ako na jeseň „ v mladých vínach “. Preto nezaškodí pripomenúť si, ako vyzerala svadba v Grinave.
   Grinavský farár Štefan Rácz radil dievčatám, aby, keď raz dospejú a budú sa chcieť vydať, obetovali nejaké peniaze na opitie svojho nápadníka. Podľa toho, ako sa bude správať v stave opilosti, si má vybrať budúceho manžela. Lebo keď je v opilosti agresívny, bude taký aj na ňu. Chlapcom zase radil nevyberať si ženu pri tanci, hoci tá, ktorá dobre tancuje, môže aj dobre pracovať. Budúcu manželku si majú hľadať pri práci vo vinohrade alebo pri žatve, podľa toho, ktorá je pracovitá. Takú potrebujú do domácnosti.
   Príprava na sobáš sa začala ponaučením pre snúbencov na fare. Tri nedele pred svadbou sa konali v kostole ohlášky. Na štvrtý týždeň, v sobotu, sa konala samotná svadba. Svadba sa začala v dome, kde prebehla odobierka. Starý svat vyzval snúbencov:
   „Odoberte sa od svojich rodičov a poďakujte im, že vás vychovali.“ Nevesta sa odoberala: „Moji drahí rodičia, odpustite mi, ak som vám niečo zlé spravila a dajte mi požehnanie na mojej novej ceste.“ Nastávajúcim svokrovcom sa poďakovala: „Ďakujem vám, moji drahí rodičia, že ste mi syna vychovali.“ Hostí ponúkli kuracím paprikášom alebo nejakým ľahkým jedlom.
   Svadobčania sa odobrali do kostola a po sobáši opäť sa išlo do svadobného domu. Zoradenie sprievodu bolo nasledovné: starší družba s nevestou, staršia družička so ženíchom, ostatní svadobčania a rodičia na konci. Cestou z kostola však už kráčal ženích s nevestou a staršia družička so starším družbom.
   V dome sa konala nielen hostina, ale sa tam aj tancovalo, keď sa dalo. Až neskôr sa chodilo tancovať do hostinca. Hneď po príchode sa hosťom dalo zajesť. Ponúkli im predkrm, najčastejšie guláš. Po predkrme sa išlo tancovať. Okolo desiatej hodiny prišla na rad večera, ktorú tvorila slepačá polévka, pečené mäso, svíčková alebo rízky. Na stole boli pripravené svadobné koláče, predovšetkým calty. Tie sa nakrájali a rozdávali aj pred sobášom na ulici, lebo ulic bola plná ľudí. Pred podávaním jedla sa predniesla táto báseň: „Tu sa nese polievočka, je v nej kohút aj sliepočka, chutné dlhé rezance, drobky, škupky, melence. Pozor dajte na kostičky, na rebierka, na nožičky, by vám v hrdle neostali a paru vám nezapchali. Budete ju potrebovat, pri tanci si oddychovat. Mäso obrežte nožom a kosti nechajte mužom! “
   O polnoci sa začepovala nevesta. Dával sa jej čepiec alebo ručník a ženíchovi klobúk. Pri tom sa spievalo: „ Moj šuhajko nechodievaj tade, polámeš mi rozmarín v záhrade. Kerý krajší koreň mi vytrhneš a mňa smutnú nevezmeš.“ Nevestu posadili na stolček a družička jej sňala veniec so slovami: „Už nebudeš nosiť veniec, už si žena, už budeš nosiť ručník.“ Krstná matka neveste uviazala ručník a hovorila jej: „Už si žena, si medzi nami, už budeš nosiť ručník.“ Potom družička dala veniec tej dievčine, ktorá sa mala prvá vydávať. Po začepení si mladomanželia zatancovali sólo.
   Po polnoci sa vyberalo do venca a pre kuchárku. Vždy bol na svadbe jeden výrečný človek, ktorý mal dobrú zásobu slov a mohol na každého darcu čosi porozprávať. Napokon darcom poďakovali starší družba a družička. Potom už sa iba tancovalo. Okrem klasických i tanec metlový, zrkadlový či fľaškový. Nadránom sa podávala kapustnica.
   Za pozornosť stojí aj úsporné zmýšľanie ľudí, že svadobné prstene stáli ženícha, toľko, koľko by dal za dvojo čižiem.
 
Peter Sandtner
 

Ohodnoťte článok: