Vianočné zvyky v Grinave

December 2012 / Prečítané 973 krát
Mikuláš
  Vždy 5. decembra chodievali prezlečení za Mikulášov malí chlapci a 6. decembra veľkí. Veľkých Mikulášov bolo viac, najdôležitejší však boli Mikuláš a čert. Mikuláš mal na hlave biskupskú čapicu z papiera, na hrudi z plachty vyrobenú a namaľovanú napodobeninu ornátu a pod ňou biely kabát. V ruke držal berlu z dreva, niekedy aj so zakrúteným koncom. Na tvári mal masku – larvu s bradou z vaty. Čert mal oblečené staré veci, začiernil sa a previazal si reťaz cez pás. Odetý bol do kožucha s dlhou srsťou a na chrbte mal krošňu. V ruke držal marcinák – palic spletenú z prútú, pomerne dlhú. Deťom prikazovali modliť sa modlitbu Otčenáš alebo odpovedať na otázky z katechizmu. Odmeňovali ich cukríkmi, jablkami, hruškami a orechmi. Veľkí Mikuláši boli energickí, keď sa deti nevedeli pomodliť, deti vzali do putny a vyniesli von ďaleko od domova, odkiaľ museli ísť pešo domov. Raz sa istý chlapec nechcel pomodliť, preto si čert odviazal reťaz. Jeho súrodenci plakali, že ho odnesie do potoka. Deti sa veľmi báli, keď čert hrmotal reťazou.
   Malých Mikulášov bolo viac ako veľkých, ale netvorili partiu, chodieval len jeden Mikuláš a navštevoval svojich príbuzných.

Lucia

   Staršie dievčatá, asi 18-20ročné, sa 13. decembra zamotávali do plachty a obliekli sa na bielo. Tvár si zakryli tylangrovým ručníkom, aby ich nebolo poznať, ale aby aj videli. Husacím krídlom ometali steny, ale aj ľudí. Pritom však mlčali.
   V ruke niesli košíček s orechmi, jabĺčkami a hruškami, ktoré rozdávali deťom. Pre chlapov mali v košíčku pripravenú cigaretu. Ľudia boli radi, že nerobili takú neplechu ako Mikuláši.
 
Štedrý deň

   Na Štedrý deň bol každý rok sneh, aspoň 20-30 cm. Vianočný stromek zdobili rodičia potajme, večer, keď deti išli koledovať po domoch. Keď sa deti vrátili domov, rodičia im povedali, že tu bol Ježiško, ktorý priniesol stromček. Deti sa často ponáhľali, aby uvideli Ježiška, ale nikdy ho nezastihli. Vianočný stromček bol zavesený na klinci, pripevnenom na drevenej povale. Jeho výzdoba bola skromná: oplátky, hrozno, čokoládky, orechy, jablká, sviečky a vo formičkách upečené srdiečka a vtáčkovia z chlebového cesta. Srdiečka a orechy boli zabalené do strieborného alebo zlatého staniolu, do orecha bol pribitý klinec, aby sa zaň mohol zavesiť na stromček. Salónky si deti samy robili z kockového cukru zabaleného v staniole alebo v ružových papierikoch (flúsky).
   Večera sa začala o siedmej hodine. Členovia rodiny sa poobliekali a poumývali. Otec sa pomodlil modlitby Otče náš, Zdravas a Sláva a poďakoval:  „Pane, požehnaj tieto dary,  ktoré nám zo svojej štedrosti
dávaš.“ Alebo sa všetci pomodlili modlitbu Anjel Pána a poďakovanie. Na začiatku večere všetci členovia rodiny ochutnali oblátku s medom a nadrobno pokrájaný strúčik cesnaku. Potom jedli kapustnicu a makové, orechové alebo syrové pupáky. Na štedrovečernom stole nesmel chýbať vianočný dar pre každého ovocie na tanieri: jablká, hrušky, hrozno a orechy, ktoré sa rozbili. Tomu, kto mal pokazený orech sa predpovedalo, že skôr zomrie. Hrozno si uchovali do Vianoc na „kocúri “ – konári s hroznom, zavesenom v pivnici. Aby mal živiny, bol priložený k zemiakom alebo bumbure. Zemiak, na ktorom bol nastoknutý, mu dodával vlahu. Na záver večere sa otec rodiny poďakoval: „Ďakujeme ti, Pane, za tieto tvoje dobroty.“
   Po večeri chodievali deti koledovať, alebo skôr spievať vianočné pesničky z Jednotného katolíckeho spevníka ako Na-rodil sa Kristus Pán či Búvaj dieťa krásne. Pôvodne spievali pieseň:

Strunka, strunka, zelená jablonka.
Pod ňou sedia pastierovia,
jedia kašu z hrnca.
Andel k nim prilecel,
takto im povedzel:
že sa Kristus Pán narodil
v Betleheme,
aby každý vedzel.

   Najprv deti išli na faru, k notárovi a učiteľovi, neskôr k ostatným ľuďom. Otec deťom hovoril: „Dúfam, že ste nejedli jedlo, lebo by ste nevideli baránka, který utekal po strechy.“ Ráno po koledovaní sa otec pýtal detí, kto z nich bol dobrý a videl baránka. Deti sa však nepozerali po strechách, ale pozorne čakali, kedy vyjde gazdiná von z domu a odmení, ich a preto baránka nikdy nevideli.
   O polnoci išli dospelí bez detí na polnočnú svätú omšu - utíren. Tam hrala dychová hudba Grinavanka a vystúpil tam aj spevokol. Obe hudobné telesá vystupovali v kostole na väčšie sviatky.
   Dôležitú úlohu mal počas vianočnej noci hlásnik, ktorým bol hrobár strýco Jano Petrík. Chodil po dedine s halapartňou, na ktorej mal napichnuté jablko s rozmarínom so stužkou. Hlásil každú hodinu až do šiestej hodiny ráno, s výnimkou polnoci. O polnoci totiž lietali bosorky a tých sa ľudia báli. Polnoc je hodina duchov a tí chcú mať pokoj.


Božie narodenie


    Na druhý deň, na Božie narodenie, si chodievali príbuzní navzájom vinšovať po domoch týmto veršom: „Vinšujem vám tieto slávne sviatky Krista Pána narodenie, čo si od Pána Boha žiadate, zdravie, šťastie, sväté Božské požehnanie, hojnosť vína, hojnosť chleba a po smrti kráľovstvo nebeské.“
   Suseda susede nezabudla pripomenúť: „Pošli dievčence ešte za prítmia, aby prišli zavinšovat, len dievčence – chceme jalovičky, nie juncu.“ Preto museli ako prvé prísť do domu dievčatá.
   Vianočný obed bol sviatočný: mäsová polievka a pečené mäso so strúhankami z vajec a múky, ktoré boli usušené a podliate na spôsob ryže. Sviatočný stôl dopĺňali rováchy (dlhé koláče, zavináky) a calta – vianočka.


Svätý Štefan


   Na sviatok sv. Štefana sa celá Grinava vybrala na svätú omšu do filiálneho kostola v Limbachu. V Grinave bola sv. omša v ten deň iba ráno, pre starých ľudí, ženy a malé deti. V Limbachu totiž sv. omša bývala len na sv. Štefana, na Velkonočný pondelok a na Svatodušný pondelok. V ostatné nedele a sviatky Limbašania prichádzali do Grinavy a v tieto dni prichádzali Grinavania do Limbachu. Krsty a sobáše obyvateľov Limbachu sa tiež konali v Grinave a viacerí z nich si našli manželky práve spomedzi Grinavaniek.


Nový rok

  
Na Starý rok jedli ľudia v Grinave údené mäso s kapustou a zemiakmi. Na Nový rok sa podávala hovädzia polievka a knedle. V tento deň si chodila rodina navzájom vinšovať ešte dopoludnia, predtým ako išli do kostola. Kto to nestihol, išiel vinšovať aj popoludní. V tom čase totiž bývala „velká“ sv. omša o desiatej hodine.
 
Peter Sandtner
 

Ohodnoťte článok: